Argentina: Vodopády Iguacú

V zarámovaní bujným morom rastlinstva juhoamerického dažďového pralesa sa valia ílovo žlté vodné haldy rieky Rio Iguacú. Zdá sa, že je to rieka ako stovky iných na latinskoamerickom kontinente. Význam tohto vodného toku, ako pohraničnej rieky nestojí zdanlivo za zmienku; vo svojej strednej časti tvorí na úseku zhruba 100 km hranicu medzi Argentínou na juhu a Brazíliou na severe. Skôr než rieka v mieste styku hraníc troch štátov – Brazílie, Argentíny a Paraguaja – konečne vplynie do veľtoku Paraná, je jej idyla náhle ukončená krajinným zlomom. Cez skalnú hranu čadiča sa vlny rieky Iguacú rútia cez dva mohutné kamenné stupne vysoké až 70 metrov za mohutného hrmenia do priepasti. To sú vodopády rieky Iguacú, Saltos do Iguacú. So svojimi asi 275 jednotlivými kaskádami sú vedľa slávnych kanadsko-amerických Niagarských vodopádov a vedľa Viktóriiných vodopádov na rieke Zambezi medzi Zambiou a Zimbabwe v Afrike najúžasnejším prírodným divadlom tohto druhu. V štvorkilometrovej šírke sa dunivo valia vodné masy do hlavnej strže kosákovitého tvaru, dlhej viac než 1 km, ktorá sa na svojom južnom konci nazýva Čertova roklina a ďalej pretekajú kaňonom. Spenené masy vody sa rútia cez mohutné skalné stupne a napĺňajú roklinu večným revom. Tony vody sa s hrmením a so zdanlivou ťažkopádnosťou valia do priepasti cez hrany vodopádov a všetko zahaľujú do iskriaceho oparu. Jednotlivé prúdy vodopádu si do skaly vyryli

 svoje cesty a súvisle sa rútia do hlbín koryta rieky Iguacú. Ešte aj vo veľkej vzdialenosti je stále počuť dunenie tohto grandiózneho vodného úkazu, ktorým každú sekundu preteká 1750 m³ vody, čo by stačilo na naplnenie stredne veľkého plaveckého bazénu až po okraj. Skalné stupne a kaňon, do ktorého sa rieka Iguacú vlieva, vznikli zlomom v 1600 m silnej doske z vulkanické horniny, ktorá sa nazýva Paraná-Basalte a pokrýva plochu väčšiu než jeden milión km². Je tak jedným z najväčších vyvretých útvarov na Zemi. Aj keď vodopády Saltos do Iguacú, ktoré z časti patria k Brazílii a z časti k Argentíne, nie sú tak slávne ako Niagarské alebo Viktóriine vodopády, sú predsa len húfne vyhľadávané turistami. Po malých mostoch nad stržou sa môžu návštevníci prejsť pozdĺž celej rady vodopádov alebo sa môžu dať odviesť ľahkými motorovými člnmi až do tesnej blízkosti priepasti. Vrtuľníky ponúkajú príležitosť pozorovať fantastické predstavenie zo vzduchu a dva hotely neďaleko vodopádov umožňujú pobyt v tomto chránenom území.

Prírodný zázrak Iguacú však má konkurenciu zo severu v podobe „technického zázraku“. Na hraniciach medzi Paraguajom a Brazíliou – vo vzdialenosti iba 40 km od vodopádov Iguacú – postavili oba štáty na rieke Paraná jednu z najväčších vodných elektrární sveta: elektráreň Itaipu. Najskôr bol odvedený tok rieky do nového koryta. Pomocou asi 8 miliónov kg trhaviny bol počas dvoch rokov v skale prerazený dva kilometre dlhý, 50 m široký a 90 m hlboký kanál: ide o najväčší riečny obchvat, ktorý kedy bol človekom uskutočnený. Stavba vlastnej elektrárne začala roku 1979, v roku 1983 bola dokončená. Hrádza je dlhá 7,7km; samotná dĺžka hlavného priehradného múru je 1,2km, jeho šírka je skoro 100 metrov. Dvadsaťosem turbín s výkonom 14 000 megawattov dodáva dve tretiny množstva elektrickej energie, ktorá bola kedysi vyrábaná v celej Brazílii. Vodopády Iguacú však stále zostávajú aj s menšími rozmermi väčšou atrakciou.

Text: J. Štantejský a Monumete der Welt

Foto: Wikimedia Commons, Fabien 1309, Herr stahlhoefer, Tcbcuritiba, Nanosmile, č.2, Mario Roberto Duran Ortiz, č.2, Seltharis, Nilsf 

Preklad: O. Kubáčková