ČR: Klášterec nad Ohří – krehká perla Krušných hôr – VIDEO

Hory, rieka, umenie a kus histórie - to je Klášterec. Mesto, ktoré pohodlne stihnete prejsť za jeden deň. Mesto, ktoré si vás omotá okolo prsta. Mesto s atmosférou, kam sa budete radi vracať. Mesto, ktorého názov napovedá, že nemierite len tak niekam.

Dotované námestie

Námestie Eduarda Beneša stojí na kopci, podobne ako najslávnejší pražský bulvár „Václavák“. V porovnaní s ním je podstatne kratšie, upravenejšie a pokojnejšie. Námestíčko v Klášterci by mohlo poslúžiť aj ako živý dôkaz toho, ako môžu zafungovať peniaze z dotácií od únie. Rozsiahlou rekonštrukciou prešlo pred pár rokmi, rovnako ako historické jadro mesta. Posledná prišla na radu radnica stojaca na jeho dolnom konci, ktorá má teraz okolo sebe lešenie.

Ešte v roku 2005, teda tesne pred rekonštrukciou, ale na námestí stála stará komunistická budova kovomatu a namiesto dlažby sa vám v horúcich letných dňoch lepil na topánky asfalt. Radní v Klášterci urobili kus práce. Ambícia, stať sa turisticky zaujímavým mestom, dostala konkrétne obrysy. Škoda, že podobne, ako bola strhnutá budova kovomatu, sa nedajú odstreliť všetky paneláky, ktoré do mesta bohužiaľ patria tiež, rovnako ako všetko krásne. Bohužiaľ.

Klášterecké panstvo sa činilo

Z námestia sa dá úzkou uličkou prejsť na terasu, z ktorej sa ponúka unikátny výhľad na rieku Ohře miestny zámok a zámockú záhradu. Terasu zdobí impozantné sochárske dielo jednej z miestnych umelkýň – socha anjela výtvarníčky Jitky Kůsovej.

Po točitých schodoch sa dá zísť priamo do zámockej záhrady a k červeno nahodenému zámku, ktorý je dominantou celého mesta. Ten, kto roku 1514 začal so stavbou pôvodného panského domu sa volal Volf Dětrech Fictum. Jeho nápad bol však podstatne jednoduchší. Chcel proste len bývať o niečo lepšie než ostatní. Lenže po ňom prišli iní, ktorí chceli žiť lepšie než on a tak stavali, prestavovali, natierali, maľovali a šľachtili, až sa postupom času z panského domu stal krásny zámok. Do toho všetkého samozrejme stihli bojovať, hasiť, umierať, rodiť sa, kupovať, predávať a dediť – ako to už v živote chodí. Jediné, čo na zámku nezostalo a zostať malo, je omietka zdobená sgrafitom. Tento drobný omyl by sme hypoteticky pripísali na vrub Václava Hagenauera, ktorý roku 1858 prestaval zámok do podoby, ako ho poznáme dnes.

Akýmsi protipólom červeného zámku je ranobarokový letohrádok Sala Terrena nahodený do čevenobielej. Jeho terasu zdobí rada sôch umelca Brokofa. Medzi letohrádkom a zámkom stojí fontána. Všetko dohromady tvorí neobvykle príjemnú atmosféru.

Ak si ale chcete v Klášterci odpočinúť, kašlite na dejiny a bežte sa prejsť do zámockého parku, ktorý v 17. storočí založil Michael Osvald Thun. Pôvodný zámer strojenej barokovej záhrady s letohrádkom, fontánami a podobnými záhradnými artefaktmi, sa postupom času menil až dospel k záveru, že kúzlo voľnej prírody je to najlepšie. Na takmer desiatich hektároch plochy dnes rastie viac než 220 druhov stromov, vrátane jedného, ktorý sa nazýva „Strom šťastia“. Jedná sa o vzácny druh dreviny, známy ako Ginko Biloba.

Klášterec porcelánový

Klášterec nad Ohří preslávila porcelánka Thun, značka, ktorá je dodnes známa po celom svete. V meste začala fungovať na konci 18. Storočia vďaka Janovi Mikolášovi Weberovi, ktorý vtedy panstvo spravoval. Dlho hľadal kvalitnú zeminu a dlho nemohol prísť na to, ako vyrobiť taký porcelán, ktorý by dokázal nadchnúť. Weberovi nezostávalo nič iné než skúšať a skúšať. A podarilo sa. Najstarší dochovaný „pokus“ - šálka s podšálkou a nápisom Vivat Bohmen, bol na svete.

Úspešne rozbehnutý podnik po Weberovi po čase preberá Karel Venier, ktorý pridal kláštereckému porcelánu štipku umenia a dotiahol tak jeho výrobu k úplnej dokonalosti. Porcelánka v Klášterci je dodnes prosperujúca firma, ktorá zamestnáva šesť stoviek ľudí a ročne vyprodukuje asi štyri a pol tony porcelánu. Dozviete sa ale viac, pokiaľ sami navštívite Múzeum porcelánu v Klášterci nad Ohří. Za návštevu ale stojí aj Kostol Najsvätejšej Trojice, Kostol Panny Márie Utešiteľky alebo napríklad Thunská hrobka.

Text/foto/video: Klára Svobodová

Preklad: O. Kubáčková