Francúzsko: výstup na Mont Blanc II.

Sme asi 6 hodín chôdze od nášho kempu a práve sme zdolali prudký snehový úsek nad chatou Gouter. Čakala na nás odmena v podobe pohľadu na samotný Mont Blanc! Hneď je cesta pozitívnejšia. Pri pohľade na ranné zore okolo hory chvíľku zabudneme na náročnosť predchádzajúceho úseku. Za svitu prvých slnečných lúčov sme kráčali k úpätiu hory. V týchto miestach začal vietor naberať na sile a mne začali mrznúť prsty. Pracky na batohu, kde som mala páperové rukavice, mi nešli zmrznutými prstami vôbec otvoriť. Aj to sa vám môže stať, preto si poriadne rukavice radšej včas oblečte. Našťastie Vallot, plechová búda vo výške 4 362 m n. m., ktorá slúži ako kryt pred nepriaznivým počasím, bolo už neďaleko. Je tam množstvo odpadkov, ale človek aspoň na dve minúty pocíti teplo, potom mu začne byť opäť zima aj tam. Treba byť neustále v pohybe, preto sa tu dlho nezdržujte a pokračujte radšej hneď ďalej. Keby mi niekto povedal, nech ideme späť, asi by som ani neprotestovala, cítila som, že mi ten zážitok asi už stačil, ale nevzdali sme to a už bez slniečka pokračovali ďalej.

Ďalší úsek cesty nad Vallotom je prudká hora, kde sú vytvorené biele vysoké schody do nebies. Po chvíľkovom odpočinku sa ide pomerne dobre, človeku začne byť opäť teplo, tak sa aj nálada zlepšila. Aj keď je svah prudší než ten predchádzajúci, tak sa po ňom vďaka schodom ide omnoho lepšie. V tomto úseku nie je úplne príjemné vyhýbať sa ľuďom, ktorí sa už vracajú. Miestami vedie cesta po ostrých ľadových hrebeňoch, ktoré budia rešpekt. Horolezcov tu nebolo veľmi veľa, pravdepodobne kvôli počasiu, ktoré nebolo ideálne. Počas krásneho dňa tu určite musí byť omnoho viac ľudí. Počasie sa však zhoršovalo a mraky sa stále viac prevaľovali cez vrchol. Aj vietor začal ešte viac silnieť, preto sme si nasadili lyžiarske okuliare, ktoré určite odporúčam vziať so sebou. Sú tu nádherné panorámy, škoda len, že človek nemá veľmi priestor na to, aby si to užil. Akonáhle sa zastavíte, okamžite je vám zima. Aj fotenie a rýchle natáčanie je problém. V týchto podmienkach je pohyb nevyhnutný. Vrchol je v podstate pomerne dlho vidieť pred vami, ale cesta k nemu je nekonečná. Pohľad na bielu plochu dosť skresľuje. Tesne nad nami sa začala kumulovať hustá biela hmla, ktorá pomaly klesala, otočili sme sa a nad zemou videli tenkú vrstvu hmly, ktorá sa zaoblene vznášala nad okolím pod hustým mrakom, ktorý pokrýval oblohu. Tento jav som nikdy nevidela a úplne ma uchvátil, snáď ho tam uvidíte aj vy.

Niektorí horolezci sa hmly tak zľakli, že sa rozhodli pre návrat. My sme mali jasný cieľ a rozhodli sme sa vyjsť aj za cenu, že z vrcholu nič neuvidíme. Posledné desiatky krokov vedú po ostrom hrebeni a kroky hore kompenzuje chvíľkové zastavenie na polapenie dychu. Chvíľkami nám bolo zle od žalúdku a chvíľkami nás veľmi bolela hlava. Po viac ako 8 hodinách nepretržitej chôdze sme stáli na vrchole! Škoda len tej šialenej hmly okolo. Vrchol nie je ostrá špička, ktorá by takejto hore veľmi slušala, ale je rozľahlý, oblý a nie je na ňom žiadny kríž, doštička ani iné označenie, čo by asi niekto mohol čakať.

Dojmy z vrcholu boli zmiešané. Boli sme nadšení, že sme to zvládli, že sme to prežili a tento blažený pocit nás chvíľu hrial. Zároveň nám bola hrozná zima, bolela nás hlava a samozrejme nás mrzelo, že vôbec nič nevidíme. Pre veľký vietor sme sa skoro ani nepočuli. Svoj (niekoľko mesiacov plánovaný) cieľ sme ale splnili. Čaká nás drsná cesta späť, podrobnosti sa dozviete už o týždeň.

GPS: 45°49'58.2"N 6°51'52.9"E

Text a foto: Martina Brožková

Preklad: O. Maňáková