Surinam - zabudnutý kút Južnej Ameriky III.

Vláda a politika

Po získaní nezávislosti v roku 1975 bola prijatá ústava, podľa ktorej Surinam bol prehlásený parlamentnou republikou. V roku 1980 bola v dôsledku vojenského prevratu ústava zrušená. Nová ústava, schválená celonárodným referendom v roku 1987, ustanovuje všenárodné voľby, kedy je volených 51 poslancov do zákonodarného orgánu – Národného zhromaždenia, ktoré volí prezidenta (hlavu štátu) a vice-prezidenta stojaceho na čele vlády menovanej prezidentom. Prezident zostavuje Štátnu radu z 15 osôb – zástupcov politických zoskupení, odborov, obchodných a vojenských kruhov. Štátna rada radí vláde a má právo vetovať zákony, vzišlé z Národného zhromaždenia. V praxi podplukovník Dési Bouterse, ktorý v roku 1980 uskutočnil štátny prevrat, v úrade štátneho radcu mal takmer neobmedzenú moc, aj keď jeho moc po odvolaní z úradu vrchného veliteľa armády v apríli 1993 bola trochu obmedzená.

Súdny systém zahrňuje Vrchný súd v zložení šiestich sudcov, menovaných prezidentom doživotne, a troch nižšej súdnej inštancie. V správnom členení štát je rozdelený na 10 okresov, riedených administratívnymi zástupcami prezidenta: Brokopondo, Commewijne, Coronie, Marowijne, Nickerie, Para, Paramaribo, Saramacca, Sipaliwini, Wanica.

Po druhej svetovej vojne sa v Suriname sformovali tri politické strany: Národná strana Surinamu (1946), hájaca záujmy stredných vrstiev kreolského pôvodu, Indonézska strana národnej jednoty a solidarity (1947) a Jednotná hindustánska strana (1949), od roku 1969 sa volá Progresívna strana reforiem, zjednocujúca Indov. Tieto prakticky etnické strany boli po štátnom prevrate v roku 1980 zakázané. V roku 1985 vyšli z ilegality a po dvoch rokoch sformovali koaličný Front za demokraciu a rozvoj na čele s Ronaldom Venetiaanom. Front zo začiatku stál proti Národnej demokratickej strane, ktorú založil Bouterse v roku 1987. V tom istom roku vznikla Labouristická strana Surinamu, ktorá v roku 1991 sa pripojila k Frontu, ktorý v roku 1987 zvíťazil vo voľbách. Počas vojenského prevratu v roku 1990 Front na krátky čas stratil moc, ale vo voľbách 1991 zase zvíťazil a priviedol do prezidentského úradu Ronalda Venetiaana.  V roku 1996 Národná demokratická strana vstúpila do koalície s Indonézskou stranou a množstvom malých strán a vo voľbách zvíťazil jej kandidát. Novým prezidentom sa stal Jules Wijdenbosch.

Po masových demonštráciách proti zlej ekonomickej situácii v roku 1999 vláda bola nútená vyhlásiť nové voľby. Voľby, ktoré sa konali v máji roku 2000, znamenali návrat Ronalda Venetiaana a jeho koalície do prezidentského úradu, a vo voľbách roku 2005 Ronald Venetiaan bol opakovane zvolený prezidentom.  

Text: Maxim Kucer

Foto: