Solún

Solún je jedným z najväčších gréckych miest, druhým najväčším gréckym prístavom a centrom gréckej Macedónie. Z tejto oblasti kedysi vyšli podnety pre vznik svetovej ríše, a to v 4. storočí pred n. l., keď vládca Filip Macedónsky dobyl tiež ostatné grécke oblasti, následne jeho syn Alexander Veľký vytvoril rozsiahle impérium zahrňujúce územie ležiace na východom pobreží Stredozemného mora. Po Alexandrovej smrti sa však ríša rozpadla. Macedónia sa potom stala rímskou provinciou, neskôr patrila k Byzancii, prešli ju juhoslovanské kmene, aby bola nakoniec po ťažení balkánskych dobyvateľov ovládaná po dobu takmer 500 rokov Turkami. Dnes patrí malá časť Macedónie k Bulharsku, južná časť je súčasťou Grécka a kedysi juhoslovanská časť Macedónie je dnes nezávislým štátom. Grécka Macedónia sa stala vlasťou jednej z najranejších kresťanských obcí v Európe. Navštívil ju aj apoštol Pavol, ktorý si s členmi tejto obce tiež dopisoval. „My však, ktorí patríme dňu, buďme triezvi, oblečme si vieru a lásku ako pancier a nádej na spásu ako prilbu“, napísal v súvislosti s varovaním pred alkoholizmom.

Citovaná veta stojí v prvom z jeho dvoch Thessalonických listov, pretože Solún bol cieľom jeho návštevy medzi rokmi 49-50 n. l. Mesto, ktoré bolo v týchto dobách ešte pomerne mladé, sa premenilo v hlavé mesto rímskej provincie Macedónia. Solún ležal na jednej z najdôležitejších obchodných ciest rímskeho impéria, na Via Egnetia, ktorá viedla do Byzantionu, dnešného Istanbulu. Kresťanská obec povzbudená Pavlovou návštevou a jeho listami sa stala východiskovým bodom misionárskej činnosti predovšetkým na Balkáne. Na svoju veľkomoravskú misiu boli odtiaľto vyslaní aj slovanskí vierozvestci Cyril a Metod, ktorí zostavili abecedu slovanského jazyka a urobili z nej spisovný jazyk.

V 6. storočí sa mesto za vlády byzantského cisára Justiniána rozrástlo na druhé najväčšie mesto Východorímskej ríše. Mesto obliehali Avari a Gótovia, Saracénom sa ich podarilo vojensky ovládnuť a následne vydrancovať, po nich nasledovali ešte Normania, Benátčania a križiacki rytieri. Podobne ako na iných miestach svojho impéria prejavovali osmanskí vládcovia značnú toleranciu v oblasti náboženstva, preto tu mohli kresťania praktizovať svoju vieru, aj keď boli náboženskou menšinou, pretože ku kresťanstvu sa hlásila len štvrtina miestnych obyvateľov. Početnejšou menšinou boli Turci a takmer polovicu obyvateľstva tvorili Židia, čoho dôkazom sú už Skutky apoštolov v rozprávaní o ceste apoštola Pavla: „Dali sa cestou, ktorá vedie cez mestá Amfipolis a Apollonii a prišli do Thessaloník, kde mali Židia synagógu. Pavol ako obvykle prišiel na ich zhromaždenie a po dobu troch sobôt sa k ním prihováral, vykladal Písmo a dokazoval, že Mesiáš musel trpieť a vstať z mŕtvych.“ Oveľa neskôr, v roku 1492, prišlo do Solúnu 20 000 Židov, ktorí tu hľadali azyl a neskôr prispeli ku značnému kultúrnemu rozkvetu mesta.

V roku 1917, kedy už Solún päť rokov patril znovu pod Grécko, vypukol v historickom jadre mesta ničivý požiar. Držal sa tu po celé tri dni, pričom požiaru podľahlo 10 000 budov. Mesto muselo byť vystavané znovu od základov. Rovnaký osud stretol takisto antické a stredoveké architektonické pamiatky, napríklad najznámejšie solúnske chrámy Pána, kostol sv. Sofie a kostol sv. Dimitrija. Kostol sv. Sofie je trojloďová kupolová bazilika na takmer štvorcovom pôdoryse, ktorá bola vystavaná v 6. storočí. jedná sa o mohutný uzatvorený grécko-katolícky metropolitný chrám, v ktorom sa nachádza niekoľko nad sebou položených galérií. Architektonickým vzorom stavby sa stal impozantný chrám Hagia Sofiav Konštantínopole. Samozrejme je kupola solúnskeho kostola sv. Sofie zreteľne plochejšia. Tým, čo ju odlišuje od kostola sv. Dimitrija, ktorý musel byť po roku 1917 vystavený takmer kompletne znovu, je značný podiel dochovanej stavebnej hmoty. V prvom rade sú to mozaiky, ktoré sú považované za najkrajšie v celom Solúne. Svojimi ornamentmi zdobia steny a vo veľkolepých obrazcoch siahajú až do kupole. Vznikli po skončení tzv. ikonoklazmu. Jednalo sa o politicko-teologický zápas v 8. – 9. storočí v Byzantskej ríši, ktorý neuznával kult obrazov. V jeho dôsledku dochádzalo k svojvoľnému ničeniu mnohých nádherných prác a veľmi reálne hrozilo, že byzantské umenie úplnevymizne. Až na siedmom ekumenickom koncile v Nikaji, ktorý sa konal v roku 878, bol kult obrazov vyhlásený za dogmu. V 9. storočí sa spory znovu rozhoreli, ale ikonodulisti nakoniec zvíťazili. Umenie mozaiky teda nevymizlo, a tak sa dnes kostol sv. Sofie pýši mnohými peknými dielami. Pred zlatým pozadím tvorí 12 apoštolov spolu s Bohorodičkou – po jej bokoch stoja dvaja anjeli – kruh. Ďalší štyria anjeli nesú Ježiša Krista v aureole do neba. To všetko sa odohráva v súlade so slovami apoštola Pavla, ktorý Tessalonickým napísal: „Ale Pán je verný; on vás posilní a ochráni od zlého.“

Text: Denisa Arvajová

Foto: Picasaweb.com