Lhasa

História

Podľa starej legendy sa kedysi dávno neviditeľný ženský démon položil cez tibetské hory, aby 33. tibetskému kráľovi Songcan Gampovi zabránil zaviesť do krajiny budhizmus. Princezná Wen-čcheng, jedna z dvoch kráľovských žien zbehlá v čarodejníctve, si však vedela rady. Ak sa zriadi priamo nad srdcom démona budhistická svätyňa, bude musieť zlý duch ustúpiť. Takto rozprávkovo boli popísané dôvody, prečo kráľ Songcan Gampo, panujúci v rokoch 629 – 649, urobil Lhasu svojím novým hlavným mestom a nechal tu vybudovať svätyňu Džokhang. Zo zmesi starej viery v démonov a Budhovho učenia sa v meste vyvinul tzv. Lamaizmus alebo vadžrajánsky budhizmus. Podľa tibetskej viery sa najvyššími náboženskými predstaviteľmi stávali božskí králi, po svojej smrti znovu rodiaci sa dalajlámovia.

Funkcie náboženskej aj svetskej hlavy himalájskeho štátu sa v 17. storočí ako prvý ujal piaty dalajláma Ngawang Lozang Gjamccho. Na zvyškoch rezidencie kráľa Songcan Gampa na okraji Lhasy nechal tento duchovný vodca vybudovať palác Potála. Po mnohých úpravách sa stal tento 13 poschodový palác jednou z najúžasnejších stavieb Ázie, ktorá dodnes na návštevníkov pôsobí svojou majestátnou veľkosťou, čistou krásou a náboženskou atmosférou. Právom bol zaradený na zoznam UNESCO.

Božským kráľom z Potály vďačíme tiež za zachovanie svätyne Džókhang, ktorá je kvôli démonickej legende viažucej sa k jej vzniku nazývaná rovnako Tulnang Cuglagkhang, čo znamená „zázračne vyvstalý chrám“. Jej najväčšou vzácnosťou je Džowo Šákjamuni, socha Budhu vytvorená ešte v dobách života zakladateľov tohto náboženstva, s diadémom s piatimi lúčmi, osádzaná drahokamami, tyrkysmi, meteoritmi, korálikmi a amuletmi. Až do počiatku 20. storočia bola Lhasa jedným z najizolovanejších miest na svete. Väčšina tibetských pútnikov sa mohla do svojej metropoly dostať len po neschodných horských cestičkách alebo po zasnežených karavanových chodníkoch. Cudzincom bolo pod trestom smrti zakázané sa k mestu čo i len priblížiť. Švédsky cestovateľ a bádateľ Sven Hedin, znalec ázijského prostredia, ktorý prenikol do vnútra Tibetu, nesmel Lhasu ako vlastný cieľ svojej expedície zahliadnuť ani z diaľky.

Súčasnosť

To že bol strach dalajlámov z cudzincov oprávnený, sa preukázalo v roku 1950, kedy Čína porušila medzinárodné práva, jej vojská obsadili východný Tibet a začali územie okupovať. Pekingská vláda hovorila o oslobodení Tibetu počas stredovekej feudálnej nadvlády, obyvateľstvo však kládlo silný odpor. Početné povstania boli krvavo potlačené. Asi 100 000 Tibeťanov ušlo do Indie, medzi nimi i 14. dalajláma. Skoro nastalo systematické ničenie tibetskej kultúry, keď boli zakázané veľké pestrofarebné tibetské slávnosti, kláštory boli vyrabované a zničené. Čo nezničilo čínske vojsko, tak to padlo neskôr za obeť tzv. kultúrnej revolúcii. Boli zlikvidované tisíce náboženských sôch, pálili sa obrazy a písomnosti. Kláštory boli rozobraté kameň po kameni. V súčasnej dobe je Lhasa ako hlavné mesto čínskej tibetskej autonómnej oblasti jednou z posledných bášt tibetskej kultúry, aj keď väčšinu miestnych obyvateľov tvoria Číňania. Zatiaľ čo vo zvyšku Tibetu majú veriaci k dispozícii iba 4000 náboženských miest, smela byť v Lhase zreštaurovaná ťažko spustošená svätyňa Džokhang. Súčasne bol palác Potála premenený na etnografické múzeum, ktoré je otvorené i západným turistom.

Text: Denisa Arvajová, Toulky světem

Foto: Picasaweb.com