Preexponované fotografie a základy práce s filtram

 Letné dny sú nesporne najhoršie obdobie pre fotografov. Slnko v nadhlavníku, prakticky žiadne poriadne tiene, modrá obloha sa vo finále javí rovnaká ako biela a ostré kontrastné svetlo vytvára toľko prepálených miest, že dodatočná korekcia snáď ani nemá cenu. Ak nastavíme krátku dobu expozície (1/800-1/2000) napr. v mieste, kde slnko vytvára svetlé mapy cez koruny stromov, bude výsledná snímka podexponovaná a presvetlené miesta síce stmavnú, no nepoužiteľné bude následne ich okolie. Vznikne tak nečitateľná fotografia s ostrými rozdielmi medzi prevažujúcou tmavou, teda podexponovanou plochou a ostrovčekmi bielej či inak svetlé miesta. Pravý opak je použitie dlhej alebo skôr dlhšej doby expozície, ktorú inak využívame skôr pri podvečerných scenériách, kedy intenzita okolitého svetla už nie je taká ako počas dopoludňajšieho fotenia. Dobu expozície a clonu tak nastavíme na hodnoty v rozmedzí 1/40-1/400, k tomu zodpovedajúce clonové číslo, ktoré bude samozrejme vyššie (10-22), aby sa nám zredukovalo svetlo pôsobiace na čip fotoaparátu. Po pár snímkach pravdepodobne prídeme k podobnému záveru ako v prípade krátkej expozície, teda že snímky sú nepoužiteľné. Prečo? Čip digitálneho fotoaparátu síce pôsobí čiastočne aj ako expozimeter, a podľa toho nastavuje ideálne hodnoty, a to aj napriek povelom fotografa. Pri dlhšom expozičnom čase sa k prepáleným miestam pridá aj nepekne presvetlený zvyšok fotky. Miesta, kam dopadá slnečný svit, tak budú doslova na snímke vypálené, biele a bez kontúry. Šanca na ich záchranu síce existuje, no výsledný dojem nebude práve uspokojujúci. Čo z toho vyplýva? Že horké letní dny, kedy slnko praží, skrátka nie je pre fotografov, tí si musia počkať na mäkké jesenné svetlo, alebo si v lete privstať a vyraziť napríklad k vode, kde sa ešte prevaľuje romantický hmlistý opar. Samozrejme ani letné večery nie sú na zahodenie, no jeseň je jeseň.

Asi jediné riešenie, ako získať slušnú popoludňajšiu fotografiu v lete za pekného dňa: Fotografovať v mieste a taký motív, ktorý nie je vystavený prirodzeným kontrastom, tieňom, atď. Potom je nádej, že sa tomuto homogénnemu prostrediu prispôsobí aj váš digitál. Druhá a o niečo odbornejšia možnosť je investícia do fotografických filtrov, ktorými osadíte objektív svojej zrkadlovky. Základom by mal byť polarizačný filter. Ten má schopnosť svetelné lúče, veľmi ľudovo povedané, akosi stenčiť, čím do objektívu a optiky nedopadá svetlo tak silnej intenzity. Leto láka najmä na krajinársku fotografiu, ale ako už bolo spomenuté, prevažná časť modrej slnečnej letnej oblohy je vo výsledku na snímke biela, a to rozhodne nie je náš zámer. Polarizačný filter tak vie zmierniť ostré letné svetlo a pridať tak snímke na reálnosti už len tým, že modrá obloha bude skutočne modrá. Zároveň dochádza k zmierneniu intenzity hmlistého oparu na horizonte, ktorý zasa obmedzuje viditeľnosť. Existujú v zásade dva druhy polarizačných filtrov: lineárny a cirkulárny. Lineárna fólia je obsiahnutá v každom polarizačnom filtri a má na starosť práve redukciu lúčov. Cirkulárna vrstva sa potom pridáva pri druhom type na to, aby nedochádzalo k situácii, že lineárne polarizované svetlo spôsobí problémy automatickému zaostreniu a vyhodnoteniu expozície, čo býva častý jav po nasadení fotofiltra. Najžiadanejší efekt teda je stmavnutie modrej oblohy a následné vyniknutie mrakov, ale aj to má svoje limity. Aj práca s filtrom má svoje pravidlá, ktorá je dobré poznať pred tým, kým do tejto nie práve lacnej záležitosti budeme investovať. Ideálny a takmer jediný možný spôsob, ako dosiahnuť požadovaný efekt, je fotografovanie kolmo k slnku, teda tak, že na nás dopadá zo strany. Ak fotíme proti svetlu, čelom k slnku alebo naopak chrbtom k nemu, žiadny výsledok sa nedostaví. Pri fotení so širokouhlým objektívom nastáva niekedy jav, kedy je polka snímky, prípadne oblohy, neprirodzene tmavá s postupným prechodom do bielej či svetlomodrej. Ani to asi čerstvého majiteľa guľatého sklíčka nepoteší. Neberte to, prosím, ako výpočet negatív, no iba ako upozornenie na možné riziká, spojené s týmto ozaj šikovným doplnkom. Je potrebné rátať aj s počiatočnými nezhodami medzi filtrom a automatikou fotoaparátu, ktorá na výraznejšiu redukciu svetla reaguje zmenou adekvátnej dĺžky expozície. Výsledok je potrebné dobre vyhodnotiť, a podľa toho si v manuálnom či poloautomatickom režime nastavenie prispôsobiť. Keď je snímka príliš tmavá, predlžovať krok po kroku rýchlosť závierky a nájsť tak optimum, rovnako tak v prípade, kedy je snímka presvietená. Ďalšia výborná vlastnosť polarizačného filtra je schopnosť redukcie odleskov čiže reflexov. V niektorých prípadoch dochádza aj k úplnému odstráneniu všetkého, čo sa ligoce. Touto technológiou už mnohé roky disponuje známy výrobca optiky Polaroid, výrobky a najmä okuliare ktorého sú hojne využívané v profesiách a športoch, kde je nutná dokonalá viditeľnosť a „neskreslenosť“ terénu. Často sú tak vidieť takéto polarizačné okuliare u rybárov a profesionálnych vodičov, ktorým by mihotavé odlesky od hladiny, prípadne cesty, uberali na koncentrácii a kvalite videnia, teda unavovali zrak. Bez niektorých filtrov sa zaobídeme a je možné ich nahradiť dodatočne na PC, funkciu a výsledky práce s polarizačným sklom však nahraditeľné nie sú. Preto je potrebné investovať do tohto krehkého príslušenstva, ak chcete mať svoje snímky ešte o niečo zaujímavejšie. Ak sa rozhodnete pre kúpu, je potrebné vedieť presnú veľkosť svojho objektívu, samozrejme, čo sa týka priemeru. Zároveň sa otvára závažná otázka pre majiteľov viacerých objektívov s rozdielnou šírkou priemeru závitu, no sa už dajú bez väčších problémov zohnať filtračné sklíčka s redukciou pre rôzne veľkosti, čo nie je o toľko väčšia investícia, ako kupovať niekoľko rôzne veľkých filtrov na každý objektív zvlášť. Ďalšou zradou by mohlo byť použitie krátkych širokouhlých objektívov (15 mm, a pod.) v kombinácii s viacerými filtrami. Tým vznikajú v rohoch fotky čierne okraje, ktoré sa síce dajú dodatočne orezať, no tým získame neširokouhlú snímku, akú sme pôvodne urobiť nechceli. Ďalej sa môžeme stretnúť s nepríjemnými odleskami (prasiatkami) na finálnej snímke, a to najmä, ak fotíme v ostrom protisvetle. Každopádne sú UV a polarizačné filtre dobrou mechanickou ochranou pred nenávratným poškodením vonkajšieho skla objektívu.

 Text a foto: Jan Chaloupka

Preklad: J. Výborný