Štátna opera Praha - Česká republika

V tejto kategórii nájdete informácie a fotografie pamiatok, nájdete tu takisto zoznam hradov a zámkov, jaskyne, ale aj lyžiarske strediská, cyklotrasy, kúpele a iné zaujímavé miesta, ktoré sú vhodné (nie len) pre aktívny odpočinok. Pripravili sme pre Vás lokality, ktoré môžu byť atraktívne ako tip na výlet, či pre športové vyžitie. Na www.infoglobe.sk sú spracované slovenské a české lokality. Pokiaľ viete o lokalitách, ktoré by stálo za to navštíviť (aj z iných štátov) a máte ich spracované ako článok, čítajte tu (spolupráca).

Štátna opera Praha

Druh lokality: Pamiatky

Kontinent: Európa

Štát: Česká republika

Lokácia: Praha

Pri rieke: Vltava

Štátna opera Praha je divadlo s baletným a operným súborom, sídliace v Prahe. Patrí vôbec k najvýznamnejším hudobným scénam v Európe. Roku 1888 bolo toto divadlo otvorené pod názvom Nové nemecké divadlo a pôsobila tu rada slávnych umelcov na svetovej úrovni ako treba Enrico Caruso, Richard Strauss, Lilli Lehmann, Jan Skalický alebo treba Eva Urbanová. Divadlo získalo dnešné meno "Štátna opera Praha" až roku 1992, kedy sa po pol storočí dostala zo zväzku s Národným divadlom.

História

Toto divadlo bolo neprávom, aj keď pochopiteľne, vždy v tieni Národného divadla. V 19. storočí, kedy divadlo bolo založené, bola v Prahe pomerne početná nemecká menšina. Zrodenie Národného divadla roku 1883 spôsobilo to, že nemecká menšina zatúžila aj po svojom sídle. Dňa 4. februára 1883 bol tak ustanovený Nemecký divadelný spolok, ktorého cieľom bolo zhromaždiť finančné prostriedky na stavbu divadla. Architektonické plány vypracovala viedenská firma Fellner und Helmer. A vedenie stavby sa zhostil architekt Alfons Wertmüller. Nové nemecké divadlo sa môže z hľadiska historickej kontinuity považovať za jedného z legitímnych predchodcov dnešnej Štátnej opery Praha. Svojim priestranným hľadiskom rovnako ako svojou neorokokovou výzdobou patrí táto divadelná budova k najkrajším v Európe.

Vedenie Nového nemeckého divadla začalo činnosť 5. 1. 1888 Wagnerovou operou Majstri speváci norimberskí, riaditeľom bol zvolený doterajší riaditeľ Stavovského divadla Angelo Neumann. Neumann získal významné umelce a čoskoro divadlo pozdvihol na vysokú umeleckú úroveň. S väčším či menším úspechom pokračovali vo vedení Nového nemeckého divadla i Neumannovi nasledovníci: Heinrich Teweles, Leopold Kramer, Robert Volkner a Paul Eger. Za vedenie Angela Neumanna sa Nové nemecké divadlo stalo opernou scénou medzinárodného významu, ktorého dramaturgia obsiahla najvýznamnejšie diela súdobej opery od takých autorov, ako boli Ernst Shop, Paul Hindemith, Erich Woldgang Korngold alebo Franz Schreker, ale aj opery pražských nemeckých skladateľov, ako treba Fidelio Friedrich Fink, Theodor Veidl či Hans Krása.
 

Predvojnové a povojnové letá

30.roky naopak znamenali vzostup nacizmu v Nemecku a väčšina tamojších umelcov, ktorí nesúhlasili s režimom alebo neboli z rasových dôvodov už vyhovujúci, sa uchýlili do Prahy. Vývoj politických udalostí krátko pred podpisom Mníchovskej dohody, klesajúca návštevnosť, a s tým spojené finančné problémy, viedli Nemecký divadelný spolok k rozhodnutiu ukončiť v septembri 1938 činnosť divadla. O budovu prejavil záujem československý štát. Skôr než stačilo dôjsť k odkúpeniu nehnuteľnosti, tak tomu nacistická okupácia Československa 15. 3. 1939 zabránila. Divadlo pod novým názvom Nemecká opera slúžilo pre politické zhromaždenia NSDAP a príležitostným pohostinským predstaveniam súborov z Ríše. Až v sezóne 1942/1943 bol ustanovený nový operetný súbor, v nasledujúcej sezóne tu hrala evakuovaná Duisburská opera. Avšak od 1. 9. 1944 až do skončenia vojny boli všetky divadlá uzavreté.

Až v máji 1945, kedy tu skupina mladých divadelníkov v čele s Aloisom Hábou, Václavom Kašlíkom a Antonínom Kurzom založila Divadlo 5. mája, sa opäť začalo hrať. Prvou opernou premiérou sa stali Smetanove Braniboři v Čechách, to sa písal dátum 4. 9. 1945. Po jednej sezóne si činohra našla iné pôsobisko a operná a baletná zložka sa osamostatnila pod názvom Veľká opera 5. mája. Výsledky práce vzbudzovali pozornosť publika i médií, vrátane ohlasov zo zahraničia, a Veľká opera 5. mája začala znamenať pre Národné divadlo nežiaducu konkurenciu. Nakoniec bola uznesením vlády od sezóny 1948/49 začlenená do zväzku Národného divadla ako jeho tretia scéna. Tak neslávne skončila druhá významná etapa v živote divadla. Od novembra 1949 bola budova premenovaná na Smetanovo divadlo.Významné miesto tu zastával balet. Značný počet inscenácií dosiahol medzinárodného uznania. Okrem toho, pre svoje veľké technické možnosti, bolo divadlo používané predovšetkým pre hosťovanie zahraničné operné, baletné a činoherné súbory a na jeho doskách stála celá rada svetových operných hviezd, ktoré do Prahy prišli. 

  

Po zamatovej revolúcii

Po zamatovej revolúcii roku 1989 sa tu objavilo úsilie o znovunadobudnutie nezávislosti Smetanovho divadla, tieto hlasy boli vypočuté a 1. 4. 1992 bola zriadená Štátna opera Praha ako samostatný právny prvok. Prvým riaditeľom sa stal Karel Drgáč. Nový štýl práce a zdôraznená orientácia na tradície Nového nemeckého divadla sa nestretávali vždy s porozumením. Karel Drgáč musel vybojovať rad bitiek, aby vyhral vojnu o existenciu Štátnej opery, a zároveň prehral svoju vlastnú, keď po uplynutí jeho trojročného funkčného obdobia v roku 1995 vyhrala konkurz na post riaditeľa mezzosopránistka Eva Randová, ale ani táto speváčka so skúsenosťami z najprednejších svetových scén sa potom nevyhla kritike svojho spôsobu vedenia divadla. Jej nástupca Daniel Dvořák v mnohom nadviazal na Karla Drgáča.

Súčasnosť

Štátna opera Praha ročne uvedie jedno, maximálne dve diela progresívnej dramaturgie, väčšinu repertoáru tvoria inscenácie často staré niekoľko desaťročí. Tie nie sú zachovávané pre svoju kvalitu, ako napríklad vo Viedenskej štátnej opere, kde je možné navštíviť aj diela staré päťdesiat rokov, ale najmä z ekonomických dôvodov. Štátnej opere Praha sa tak dlhodobo darí držať vysokú sebestačnosť, čo opakovane zdôrazňuje, a to nielen vo svojich výročných správach. Otázkou zostáva, či by operný dom nemal mať iné priority.

 

Text: Václav Zamba
Foto: Google
Preklad: Waniová Stanislava