Čína: Čchung-čching: odjazd z vyhne

Či už tým, že sa zachováte nevhodne, že si nekúpite najdrahšie a najväčšie auto a mobil, alebo (a tým trpí cestovateľ najviac) že nechcete ukázať, že niečo neviete. Najnebezpečnejším typom je Číňan, ktorý si bez mrknutia oka vymyslí smer a niekedy dokonca aj číslo autobusu. Zarážajúce však je, že na ďalšej križovatke (pri márnom pátraní po onom autobuse) vás ďalší Číňan pošle na druhú stranu a na iné neexistujúce číslo. Druhý typ je ľahko odhaliteľný. Zadíva sa do neznáma a po chvíli prehlási: „To je ďaleko.“ Z toho plyne, že si máte vziať taxíka a neotravovať ho s dotazmi, na ktoré nepozná odpoveď. S tretím typom väčšinou ani nemáte šancu začať konverzáciu, pretože pri pohľade na cudzinca, ktorý sa ho chce na niečo (určite ANGLICKY!) spýtať, už dopredu máva rukou na znamenie, že nevie a máte ísť preč. A vy sa potom pretĺkate rozpálenými ulicami a niet vám pomoci :-).

Nielen, že sme tak nenašli pamiatky, ktoré sme chceli nájsť (byly „daleko“ nebo tam jel autobus číslo XXXYX), ale ďalšie sklamanie nás čakalo na vlakovej stanici, ktorá bola samozrejme pod kopcom, na ktorom sme si našli ubytovanie. Rezko sme teda zbehli dole, aby sme zistili, že lístky na ďalšie dni sú už vypredané, a že to máme skúsiť zas na druhý deň. Cesta hore sa už ako rezká označiť nedala. Hrdinne sme to zopakovali aj na druhý deň. Lístky neboli. Aby sme sa z Čchung-čchingu vôbec dostali, kúpili sme si jednoducho najbližšie možné lístky. Keď sme sa v kalužiach potu doškriabali po schodoch späť hore, predavač, ktorý nás videl každý deň šliapať tie schody, sa len ľahko usmial a prehlásil: „Prečo ste nešli hentam za roh na eskalátory?“ Poznámka číslo dva: Pokiaľ neviete, na čo sa spýtať, nikto vám to nepovie. Ale zaručene sa to dozviete, keď to už nebudete potrebovať.

Za pár dní sme teda potupne nastúpili na eskalátory vedúce dole na stanicu. Klamala by som, keby som tvrdila, že nás nenapadlo zísť tie schody dole natruc pešky. Lenže zas by sme tým potrestali len seba. „Tak takto vyzerá strata tváre?“, preháňalo sa nám hlavou, keď sme sa snažili tváriť, že na eskalátoroch nie sme.

Čakala nás deväťhodinová cesta nočným vlakom do Kuej-jang. Opustili sme teda Čchung-čching, podľa sčítania ľudí z roku 2010 najľudnatejšie čínske mesto s viac než dvadsiatimi ôsmimi miliónmi obyvateľov, uvelebili sme sa na horných ležadlách vo vlaku a predstavovali si, ako to bude v našom ďalšom meste vyzerať. Tajne sme dúfali, že miestni cestujúci s nami vo vlaku neklamali a že v porovnaní s horúcou klímou Čchung-čchingu je to raj na zemi...

Text/foto: Hana Bašová

Preklad: O. Maňáková