Východné Slovensko, Bukovské vrchy II – putovanie divočinou

Po dobrej večeri sme sa rozhodli, že pôjdeme hľadať táborisko, ktoré by podľa mapy malo byť niekde za obcou smerom po červenej turistickej značke. Počasie sa našťastie trochu umúdrilo a my sme tak mohli vyraziť z reštaurácie bez pršiplášťov. Po chvíľke pátrania sme nakoniec zistili, že táborisko je súčasťou informačného centra, ktoré je úplne posledným domom v obci. Spýtali sme sa miestnych robotníkov, ktorí práve centrum rekonštruovali, či si môžeme na táborisku rozložiť stany. Ochotne súhlasili a navyše nás ešte pozvali na grilovanie. Dievčatá však boli natoľko unavené, že išli spať, a tak sociálnu časť večera som musel zachraňovať ja.

Ráno sme všetko zbalili, rozlúčili sa a okolo pol desiatej sme vyrazili dobyť najvyšší vrchol Bukovských vrchov – Kremenec. Z Novej Sedlice, ktorá leží zhruba v 450 m n. m., sa prakticky stále stúpa cez Temný vršok, Stužickú rieku, Kamenistý potok až na samotný vrchol. Posledná časť (asi 200 m pod vrcholom) vedie po slovensko-ukrajinskej hranici. To bol zároveň asi aj najťažší úsek tohto dňa, pretože záverečné stúpanie je veľmi prudké a navyše sa opäť rozpršalo, čo výstup posledných metrov značne sťažovalo. Odmenou nám bol pohľad na pomník Kremenec, ktorý značí slovensko-poľsko-ukrajinské trojmedzie. Posilnili sme sa vrcholovou čokoládou, a pretože na zlepšenie počasia to nevyzeralo, rozhodli sme sa ihneď pokračovať ďalej smerom po červenej turistickej trase. Tá nás mala doviesť cez Kamennú lúku, Hrúbky a Čierťaž až do sedla pod Čierťažou, kde sme plánovali náš prvý nocľah v turistickej útulni.

Do sedla to bolo z Kremenca necelé 2 hodiny chôdze a na naše potešenie bola útulňa ešte voľná, a tak sme neváhali a hneď sa zabývali. Útulňa sa nachádza na slovenskej strane. Na strane Poľska je otvorený altán, ktorý sa dá použiť ako prístrešok, nie však ako miesto na spanie. Využili sme ho pri varení. Z bezpečnostných dôvodov sa všeobecne odporúča variť jedlo aspoň 50-100 metrov od chaty alebo stanu. Medvede majú výborne vyvinutý čuch a vôňa večere je pre ne samozrejme veľkým lákadlom. Pred spaním sme taktiež zavesili všetky odpadky a jedlo pod strechu altánu. Asi to nebolo úplne ideálne miesto, ale ako sme neskôr videli u poľských turistov, ktorí spali v stanoch vedľa altánu, s jedlom vo vnútri batohov si naozaj žiadne starosti nerobili a tiež v zdraví prežili.

Noc strávená v chate bola chladná a veľmi veterná, takže sme sa veľmi dobre nevyspali. Našťastie už nepršalo. Vyrazili sme teda na našu najdlhšiu časť prechodu, ktorá však mala viesť viacmenej po hrebeni s občasnými výstupmi a zostupmi. Po ceste sa nám naskytlo niekoľko krásnych výhľadov do okolia, hlavne z Jarabej skaly, odkiaľ bolo možné vidieť aj Novú Sedlicu a obec Zboj. Z Jarabej skaly sme pokračovali na horu Ďurkovec, kde bolo ďalšie vyhliadkové miesto, tento krát s výhľadom na všetky svetové strany. V sedle pod Ďurkovcom sme zhodou okolností stretli kamaráta Milana z Čiech, ktorý sa v tom čase so svojimi priateľmi tiež túlal po Bukovských vrchoch. Mali však namierené do poľskej Wetliny, čo bol iný smer než ten náš.

Pri veľmi veterných podmienkach sme pokračovali ďalej smerom na Plašu a vrchol Kruhliak, odkiaľ sme konečne zišli do Ruského sedla. Útulňa je tu kúsok stranou od turistického chodníka a je dobre značená. Zároveň tu mala byť aj studnička a prameň rieky Cirochy, kde sme plánovali doplniť vodu. Na naše sklamanie bol však prameň rieky vyschnutý a voda v studničke nebola úplne čistá, ako sme si predstavovali. Po prevarení sa však použiť dala. Tento raz sme boli v táborisku sami. Pretože bolo naozaj chladno, rozhodli sme sa rozložiť si oheň a aspoň na chvíľku sa ohriať. Ešte pred zaľahnutím do teplých spacákov sme pre istotu obrátili stôl do zvislej polohy, umiestnili ho na miesto vchodu do chaty tak, aby sme aspoň pocitovo zaspávali oddelení od divokej zveri behajúcej po okolitých lesoch. O tom, ako sme náš prechod dokončili, sa dozviete opäť za týždeň.

GPS: (Nová Sedlica) 49°02'53.6"N 22°30'56.1"E

Text a foto: Vojtěch Bližňák

Preklad: Oskár Mažgút