Východné Slovensko, Vihorlat II – putovanie divočinou

Bohužiaľ iná než neznačená cesta na Vihorlat nevedie, pretože vrchol sa už nachádza vo vojenskom priestore Valaškovce. Všeobecne nie je odporúčané sa tu zdržovať dlhšiu dobu, predovšetkým z dôvodu častých streleckých skúšok, ktoré sme vzdialene počuli. Avšak výstup na Vihorlat je úplne bezpečný a turisti sem bežne chodia, pretože je od vymedzenej hranice vojenského priestoru vzdialený len asi 1 km. Vrchol je označený veľkým krížom a kótou 1075,5 m n. m. Z Vihorlatu sú nádherné výhľady do širokého okolia, a pretože dohľadnosť bola naozaj výborná, videli sme celú Zemplínsku šíravu vrátane susedných Michaloviec a obce Vinné.

Zemplínska šírava je po Oravskej priehrade so svojou rozlohou 33 km2 druhou najväčšou vodnou nádržou na Slovensku. Oproti tomu priemerná hĺbka je len 3,5 m, takže celá vodná plocha je veľmi plytká. Bola vybudovaná v rokoch 1961–1965 za účelom vodohospodárskych úprav okolitej krajiny a v 70. a 80. rokoch minulého storočia bola aj významným rekreačným strediskom. V nasledujúcich rokoch však cestovný ruch upadal. Bolo to predovšetkým preto, že voda bola kontaminovaná polychlorovanými bifenylmi, ktoré sem boli vypúšťané cez rieku Laborec. V súčasnosti je však už kvalita vody dobrá, dokonca je klasifikovaná ako vhodná na kúpanie.

Po zdolaní najvyššieho vrcholu sme prakticky už len klesali po zelenej a následne žltej trase až do Remetských Hámrov, kde sme mali v pláne prenocovať v turistickej ubytovni. Tá mala byť podľa informácií na internete otvorená turistom za symbolický poplatok 5 eur za noc. Bohužiaľ sme ale zistili, že v ubytovni momentálne bývajú ľudia, ktorým neďaleko vyhorel dom. Pre nás už tam teda nebolo miesto. Boli sme odkázaní na miestny penzión nachádzajúci sa vedľa kostola, kde je za 10 eur možné prespať. Kvalita ubytovania bola síce nízka, ale my sme boli radi, že máme pevnú strechu nad hlavou.

Druhý deň sme vstali skoro ráno a premiestnili sa autobusom do Michaloviec. Tam sme sa stretli s naším spoločným kamarátom Jožom, ktorý v tom čase býval u svojej známej, ktorá nám tiež poskytla azyl na našu poslednú noc. Spoločne sme potom vyrazili už naľahko bez batohov na jednodenný výlet na Viniansky hrad a Vinianske jazero.

Viniansky hrad leží nad obcou Vinné v nadmorskej výške 325 m, je torzom gotického hradu pochádzajúceho z 13. storočia. Pôvodne slúžil ako strážne miesto na obchodnej ceste do Poľska, v priebehu nasledujúcich storočí bol hrad niekoľkokrát poškodený a opravovaný. V 18. storočí bol pri likvidácii protihabsburgského stavovského povstania definitívne zbúraný a od tej doby je len zrúcaninou. V súčasnosti však prebieha na hrade celková rekonštrukcia.

Vinianske jazero je obľúbenou turistickou destináciou, ktorá poskytuje možnosť kúpania a rybolovu. Má približne kruhový tvar a veľkosť 8 ha a jeho priemerná hĺbka je 3 m. Jazero vzniklo vybudovaním umelej hrádze a privedením vody z Vinianskeho potoka do sedla na úpätí okolitých kopcov. Na brehu jazera sa nachádza viacero chát a reštaurácií, z ktorých jednu sme navštívili a pri obede si okrem jedla vychutnávali aj krásny výhľad na jazero. Príjemne unavení sme sa odobrali na cestu späť do Michaloviec, odtiaľ sme nasledujúci deň cestovali do Košíc a späť do Českej republiky.

Celkovo môžem snáď nielen za seba náš výlet zhodnotiť veľmi pozitívne. Jedná sa o relatívne pokojný kút Slovenska, kde si nenároční výletníci prídu na svoje a kde si človek naozaj odpočinie od každodenného zhonu v krásnej a divokej prírode.

GPS: 48°45'29.3"N 21°54'56.1"E

Text a foto: Vojtěch Bližňák

Preklad: Oskár Mažgút