„Sú ľudia, ktorí sa prihlásia na lezecký kurz a ten strach vďaka tomu zlomia a sú ľudia, ktorí zistia, že majú strach z výšok až na kurze," hovorí Kamil Korejs, inštruktor Horoškoly Mammut v pražských Holešoviciach. Podľa neho ale nejde len o strach z výšok. „Tiež strach z pádu je pri lezení veľmi obvyklý. Takým ľuďom nevadí výška, ale majú proste strach z toho, že by mohli spadnúť. Aj keď len kúsok a do lana, pretože sú istení,“ objasňuje. Skôr než pád samotný sú ale dôvodom k zamysleniu sebareflexia a predovšetkým jej dôsledky. Človek býva po páde otrasený, tep okolo dvesto a rýchly verdikt: „S lezením končím.“

Vzostup a pád a opačne

Najlepším receptom na presne takéto patálie a strach, ktorý ich prirodzene sprevádza, býva rýchly návrat na stenu. Práce s týmto prirodzeným mechanizmom by mala byť súčasťou psychologickej prípravy. U súťažných alebo výkonnostných lezcov môže prebiehať oddelene. Pre tých, ktorí sa lezením len bavia, je prirodzenou súčasťou všetkých lekcií. Každá nová cesta predstavuje totiž ďalšiu výzvu. Každý chyt, ktorý je vyššie od zeme nás vyslobodzuje z tak nepríjemného zovretia, ktorému sa hovorí strach.

Človek sa dá tiež ľahko motivovať výkonom ostatných v skupine. Paradoxne to ale môže fungovať tiež obrátene, zvlášť medzi deťmi, ktoré sa samé sebe navzájom posmievajú. Dôležitú rolu hrá osobnosť inštruktora alebo trénera. „Čím má človek viac nalezené, tým sa bojí menej,“ vysvetľuje celkom logické lezecké pravidlo Korejs. „Nejde ale o to, trénovať jednu jedinú cestu stále dokola, ale naopak skôr skúšať stále nové a nové.“

Strachovať sa dá mnohými spôsobmi

Celkom prirodzený je tiež strach z neúspechu, ktorý vlastne sprevádza celý náš život. Je naším hnacím motorom. Ovplyvňuje ako profesijný, tak aj športový, ale tiež náš citový život. Odborná literatúra ale paradoxne hovorí aj o strachu z úspechu. Taký typ strachu môže človeku, ktorý sa nikdy nepohyboval vo vrcholovom športe, pripadať ako niečo absurdné. A napriek tomu existuje.

Obavy z toho, že svojím úspechom akosi vybočím z priemernosti valnej väčšiny ostatných, sú celkom obvyklé. Zvyšok skupiny totiž takého jedinca automaticky stavia do úlohy toho lepšieho, pre ktorého nie je nič problém. On prvý vylezie novou cestu, on pomôže ostatným. On sám sa ale tiež musí vyrovnať s rolou najlepšieho. Ten najlepší má potom za úlohu naučiť sa ako svoje chyby nebrať ako fatálne zlyhanie a ako sa skôr než na reči ostatných sústrediť na svoj vlastný výkon. Psychika je zákerná vec.

Text: Klára Svobodová

foto zdroj: Horoškola Mammut

preklad: Zuzana Megerssová