Škótsko: Krajina vresov, jazier a oviec VII.

Budík.
Čože? Veď sú prázdniny! Aha, východ slnka. Rýchlo sa obliekam (respektíve na všetky vrstvy oblečenia navliekam bundu), rozbaľujem statív a leziem von zo stanu v ústrety studenému ránu. Obloha sa farbí všetkými možnými i nemožnými odtieňmi oranžovej a ružovej, medzi malými ostrovčekmi sa hojdajú malé rybárske loďky a z diaľky sa sem blíži prvý ranný trajekt. Pre fotografa takmer raj. Teda až na zimu a vietor, ako inak. Nabudúce si so sebou, pokojne aj v júni, vezmem rukavice!

Stojím na vrchole jedného z kopcov a rozhliadam sa navôkol. Neuveriteľné. Konečne je zase raz teplo, šedé dažďové mraky odtiahli inam a ja tak môžem sledovať krajinu zaliatu slnkom. Dole pod kopcom priam žiari druhá z tunajších lagún, o kus ďalej sa rozprestiera šíry oceán, z ktorého tu a tam vyčnieva nejaký ostrovček a neďaleko mňa sa po rozkvitnutom vresovisku pasie stádo kráv. Po pobreží sa vinie úzka cestička, obklopená povaľujúcimi sa ovcami a priamo nad mojou hlavou krúži pár orlov.

Miestni farmári snáď myslia na všetko - šplhám sa na jeden z najvyšších vrcholov Harrisu a v plote uprostred vresoviska, v predpokladanom smere z cesty na vrchol, urobil niekto bránku. Do západu slnka zostávajú síce ešte zhruba dve hodiny, ale svetlo už začína mať zlatistú farbu a tiene sa rýchlo predlžujú. Cítim, ako sa ochladzuje, ale aj napriek tomu zo mňa tečie pot.

Konečne na vrchole! Nejako ma to zmohlo. Asi som sa pred výstupom nemal toľko napchávať ryžou. Pod sebou mám vyše sto metrov hlbokú priepasť. Na jej dne vytvára malá riečka desiatky meandrov a tráva okolo nej je taká zelená, že sa na Harris skoro až nehodí. Aj ovce si ju náležite užívajú!

Nejako sa mi nedarí spať. Letmý pohľad na hodinky – minúta po polnoci. Práve sa začal môj posledný deň na škótskom vidieku a predposledný deň v Škótsku vôbec. Leziem von zo stanu. Mrzne. Priamo naproti mne žiari mesiac v úplnku a krajina okolo mňa vyzerá ako z iného sveta. Veľké balvany, ktoré tu trčia zo zeme, ako by od večera dvojnásobne vyrástli, more niekam utieklo a dno zálivu je teraz celé strieborné. Snažím sa atmosféru zachytiť fotoaparátom, ale opäť sa potvrdzuje, že technika nášmu oku ešte zďaleka nestačí.

Teraz na mňa čaká už len dlhá cesta stopom do Edinburghu a let lietadlom domov. Nechce sa mi preč! Opäť sedím na trajekte, popíjam čaj a nostalgicky si prezerám mapu Škótska, kam som si kreslil svoju cestu. Spomínam. A ešte dlho budem spomínať. Takú slobodu, nádhernú prírodu a úžasných ľudí si zas minimálne desať mesiacov neužijem.

Text/foto: Matouš Vinš

Preklad: O. Maňáková