Mal som v pláne zarobiť si nejaké peniaze hraním na ulici počas festivalu v Edinburghu a trochu cestovať. Nakoniec to ale dopadlo úplne inak.

Prílet

6. augusta 2012 pristávam na letisku v Edinburghu a autobusom č. 35 mierim do centra. Na rozdiel od busu č. 100, ktorým som šiel z letiska vlani, trvá cesta neuveriteľne dlhú dobu. Navyše ani neviem, kde presne mám vystúpiť. Šoféri autobusov tu sú našťastie skutočne „superochotní“, a tak po 50 minútach vystupujem na správnej zastávke. Po ceste sa takmer úplne zotmelo a centrum hlavného mesta ma víta svojou zvláštnou, neopísateľnou atmosférou. Na hrade práve odpaľujú jeden z mnohých festivalových ohňostrojov, niekde zo strechy škrieka čajka a od mora sem prúdi vlhký (a napodiv aj teplý) vzduch. Pomaly zo mňa opadávajú aj posledné zvyšky nervozity, a tak sa vrhám v ústrety novým zážitkom.

Prebúdzam sa ráno okolo siedmej hodiny. Edinburgh ma víta slnkom, ktoré zalieva veľký park za oknom. Do jedného veľkého batohu si balím všetky veci, ktoré budem na prvý týždeň potrebovať, kufor a saxofón zostávajú tu. Chvíľu blúdim po meste a snažím sa zistiť, ako sa dostať von. Informácie o autobusoch sa nikde nevyskytujú, takže nakoniec víťazí vlak (možno to ani nie je nedostatkom informácií o autobusoch, ale skôr si nejako rozumne potrebujem vysvetliť, prečo volím drahší variant dopravy). Lístok si kupujem v automate na stanici, systém je našťastie veľmi jednoduchý a prehľadný, v pokladni by som sa asi chvíľu zdržal – zdá sa mi, že vysloviť správne škótsky názov stanice je oriešok aj pre Škóta. Len tých 20 päť pencových mincí si mohol automat pri vracaní odpustiť. Celá stanica je v rekonštrukcii, a tak mi chvíľku trvá, kým nájdem správne nástupište. Vlaky mojim smerom našťastie jazdia každú polhodinu, takže sa rýchlo zmierujem s tým, že mi jeden z nich uchádza priamo pred nosom.

Pokračovanie nabudúce...

Text/foto: Matouš Vinš