Portugalsko – ostrov Madeira VII

Míňame rozľahlé oplotené pozemky plné solárnych panelov, ktoré sa striedajú s vyprahnutou červenou pôdou. Na červené prvky sme narazili už aj predtým v horách, všetko to sú zvyšky lávových kameňov.

Sme v Ponta do Sao Lourenco a pod útesom sa nachádza čierna piesková pláž Prainha. Po zaparkovaní môžete zostúpiť a ak ste odolný voči studenej vode, môžete sa aj vykúpať. Z kruhového objazdu vľavo je to len kúsok k vyhliadke Ponta do Rosto, odkiaľ uvidíte nielen krásne skalnaté scenérie, ale za dobrého počasia aj ostrov Porto Santo, ktorý je vzdialený necelých 50 km a dostanete sa na neho z Funchalu asi 2hodinovou plavbou. Naopak z kruhového objazdu vpravo sa dostanete k oáze Casa do Sardinha a k ostrovom Ilhéu da Cevada a Ilhéu da Farol, ktorými je východný cíp Madeiry zakončený. Na druhom z nich sa v nadmorskej výške 103 m nachádza maják, ktorého svetlo upozorňuje námorníkov už z veľkej diaľky. Pokiaľ sa vydáte peši až na koniec, musíte počítať s nevľúdnosťou počasia.

Z východného cípu smerom k Funchalu sa nachádza bývalá rybárska dedina (farnosť založená v roku 1561) Canical, ktorá sa preslávila lovením veľrýb. Po zaniknutej tradícii tu zostalo múzeum veľrýb s exemplármi v životnej veľkosti a tradíciu pripomína aj rybársky festival, ktorý sa každoročne koná tretiu septembrovú nedeľu. Obraz Panny Márie z rybárskej kaplnky pláva vo vyzdobenej loďke po mori a sprevádzajúca modlitba sľubuje šťastný návrat všetkých rybárov. Mesto, ktoré svoj status získalo až v roku 1994, je známe hlavne výrobou cestovín. Styčným bodom je stále sa rozširujúci nákladný prístav, takže čokoľvek na Madeiru privezú, mieri sem. Aj cisterny s benzínom. Celý východný cíp od dediny Canical až po posledný ostrov dosahuje dĺžku 6 km.

Cestou do Funchalu míňame mesto Machico, kde sa moreplavci, ktorí ostrov objavili, po prvý raz vylodili v r. 1419. Odtiaľ dnes začína aj jediná diaľnica na Madeire. Áno, aj severná strana má 2prúdovú cestu, ale diaľnice, na ktoré ste zvyknutí, tu veľmi nehľadajte. Okrem historického centra mesta je v Machicu turisticky obľúbená pevnosť Forte do Amparo a piesočná pláž so žltým, v slnku sa lesknúcim až zlatistým pieskom, ktorý bol dovezený z Maroka. Spolu s plážou bola v roku 2008 vybudovaná aj betónová stena zasahujúca až do zátoky, aby pláž chránila. Madeira neoplýva veľkým počtom pláží, táto je z nich asi najobľúbenejšia. Machico nikdy nebolo oficiálnym hlavným mestom ostrova, aj keď v minulosti bolo nazývané Kapitána, čo v preklade znamenalo niečo ako hlavný stan veliteľov. Každý rok v júni si tu miestni pripomínajú slávnostné vylodenie, ktoré sa opakuje v dobových kostýmoch, a mesto sa duchom vráti do 15. storočia. Vtedy sa stalo centrom pre pestovanie cukrovej trstiny. Aj dnes sa niektorí obyvatelia živia poľnohospodárstvom na známych terasovitých políčkách, kde pestujú vínnu révu, ovocie, zemiaky, obilniny, ale prevažná väčšina obyvateľov dnes pracuje v cestovnom ruchu.

Z Machica je neďaleko k medzinárodnému letisku a k mestu Santa Cruz, v ktorom sa ocitne každý, kto na Madeiru priletí. Letisko a jeho pristávacia dráha je popísaná v časti III.

Jednou z farností Santa Cruz je obec Camacha (700 m n. m.), preslávená najmä ručnou výrobou ratanového nábytku a iných užitočných vecí z prútia. Najväčšiu predajňu nájdete na námestí v budove Relógio (hodiny). Precízne spracované kúsky si ale bohužiaľ kúpiť nemôžeme.

Obec má však jedno prvenstvo, a to prvý futbalový zápas na území Portugalska, ktorý sa konal na námestí v roku 1875. Zásluha zaň patrí anglickému prisťahovalcovi, ktorý postavil proti sebe dve družstvá a použil pritom futbalovú loptu, ktorú si sem priviezol so sebou. Tunajšia úrodná pôda je vhodná pre ovocné sady, vyrába sa tu cédrové víno aj pivo.

Diaľnica z Machica pokračuje až do Funchalu a pracuje sa na ďalších úsekoch.

Do východnej oblasti patrí ešte niekoľko atraktívnych zastávok, ktoré sú na ceste vnútrozemím smerom k severovýchodnému pobrežiu. O nich si však povieme až v ďalšej časti.

GPS: (Canical) 32°44'19.6"N 16°44'17.2"W

Text: Monika Babická

Foto: Monika Babická, Wikimedia Commons: Maximovich Nikolay, Coeli

Preklad: O. Maňáková