Hory a rieky. Majú veľa podobného. Iba na vysoké hory sa začalo liezť o niečo skôr. Až potom, zrejme pri pohľade na krásu a divokosť riek, tečúcich v údolí pod tými horami, prišla túžba obzrieť si tieto údolia zblízka. A to je možné iba z lode. Dnes nafukovacej, zvanej raft.

Človek sa plavil po riekach oddávna. Rieka je prirodzená cesta a navyše aj najjednoduchšia (v čase, kedy neboli cesty, iba hlboké lesy, barinaté lúky a nekonečné hory). Najprv skúšal plavbu na zviazaných otepiach, potom zväzoval kmene stromov, a tak vznikla prvá plť. U nás z bukových či iných stromov, v Ázii či Južnej Amerike napríklad z bambusový. Plte z bambusových stromov v týchto exotických miestach sa používajú k doprave piesku, banánov, no aj ľudí aj dnes. V Európe a Severnej Amerike išiel vývoj predsa len trochu inou cestou.

Splav veľkých, (no aj malých riek) sa stal nutnosťou pred nejakými sto rokmi. Nie snáď preto, že by vtedy ľudia túžili po športovom výkone. Skrátka bolo potrebné prejsť údolie a preskúmať ho napríklad z geologického hľadiska. Používali sa na to rôzny typy plavidiel. Najčastejšie to boli klasické lode „typu vltavských šífov“ alebo skutočné plte. Ako hádam vôbec prvý prešiel cez kaňon rieky Colorado John Wesley Powell práve pred vyše sto rokmi. On je považovaný za akéhosi otca raftingu v Severnej Amerike. Vtedy sa však nedalo hovoriť o dnes známom rafte. Avšak je pravda, že splav dravých riek sa stal v prvej fáze doménou Američanov. Trochu v úzadí sa vyvíjal ruský rafting. Ten išiel typicky vlastnou cestou. Čo sa dalo nafúknuť a zviazať dohromady, z toho si urobil čln. Dodnes ruské „ploty“ (rusky plot = plť),  katamarany a bubliky sú plavidlá nedocenené, ktoré nemajú konkurenciu, čo sa týka technológie spracovania, aj jazdných vlastností. Aj český vodák a dobrodruh prispel nemalou mierou k rozvoju raftingu. V osemdesiatych rokoch minulého storočia bol svojím spôsobom vynález plavidla pracovne nazvaného Matylda (a tento názov mu ostal dodnes) úplne ojedinelý. Neobvyklou výhodou bola jeho variabilita. Väčšinou súprava nafukovacích valcov sa zväzovala do plte (podobne ako kedysi drevené plte). Tým sa získalo plavidlo maximálne pružné, v podstate sa nedalo potopiť, pretože voda medzi jednotlivými dielcami odtekala, a pritom dostatočne pohyblivé. Správne zviazané nafukovacia valce o dĺžke 6 až 9 metrov dokázali prekonať snáď najobťažnejšie miesta v hlbinách riečnych údolí. Dodnes prejazd kaňonom rieky Indus práve na plavidle Matilda nebol prekonaný. Zároveň sa toto plavidlo stalo pre mnohých začínajúcich českých rafterov prvým člnom, na ktorom sa pokúšali splaviť divoké rieky. Snáď s výnimkou inváznych člnov potajomky získaných od armády. Rafterské expedície však pokračovali nielen u nás, ale na celom svete. Ich priekopníkmi boli väčšinou Američania (jedna z prvých známych organizácií Sobek Expeditions), Rusi potom iba na svojom území, a práve Česi a Slováci vďaka Matildám. Výprav do Ázie bolo mnoho a mnoho. Ibaže Áziou bolo v prevažnej väčšine myslené Rusko. Prvý medzinárodný kontakt v tomto športe či plavebnom odvetví bola akcia Project Raft – americko-ruské podujatie, kedy sa v roku 1986 stretlo takmer dvadsať tímov z celého sveta na ruskej rieke Čuja a súťažili (trochu na ruský spôsob) v plavbe na člnoch po divokej rieke. To je tak trochu začiatok druhej kategórie, ktorá sa derie na svetlo dňa.

Od druhej polovice minulého storočia sa rafting začína prejavovať nielen ako expedičná záležitosť, slúžiaca na poznávanie a na prechod inak zle prístupných miest, no začína nadobúdať jeho komerčný význam. Čoraz viac ľudí závislých na civilizácii v našom ponímaní sa snaží odreagovať v prírode. Potrebujú tak uvoľniť nazberaný stres, a to rafting práve dovoľuje, ba priamo núka. Vyplýva to snáď z inštinktívnej túžby človeka objavovať, dobývať a v mnohých prípadoch potom bojovať o holý život. Táto odveká túžba núti človeka dosahovať čoraz extrémnejšie ciele a hranice. Je to túžba, ktorá evokuje boj, ktorý nikdy neskončí, boj o prvenstvo, v ktorom víťazstvo prináša uspokojenie a vzrušenie. Práve preto je tu komerčný rafting. Do roly objaviteľa nových nepoznaných a stále nebezpečnejších riek sa profilovali práve expediční rafteri minulosti. Dnes väčšinou práve pre komerčné cestovné agentúry nachádzajú nové málo známe miesta, kde budujú zázemie pre klientov. Prináša to prospech im samotným a samozrejme aj miestam, ktoré sú pre komerčný rafting vybrané. A bývajú to miesta vzdialené a neobvyklé. Dnes narazíme na raftové spoločnosti samozrejme po celej Európe a severnej Amerike. No túto módu prevádzkujú v Malajsii aj Thajsku a Indonézii, v Južnej Afrike a Kene, či dokonca na rieke Usutu v maličkom Svazijsku. Známymi a vyhľadávanými miestami sú rieky Ekvádoru a Kostariky, no aj Peru či Belize v Strednej Amerike. Samozrejmá úspešnosť riek v tropických krajoch vyplýva práve z toho, že vám do výbavy postačia plavky a peniaze. Ostatné už zabezpečí spoločnosť či agentúra. Neoprenové oblečenie tam potrebovať nebudete. Spoľahlivo chrániaca helma a plávacia vesta sú však nutnosť a žiadna spoločnosť si nedovolí bez tohto vybavenia a zdatného a skúseného vodcu člna vypraviť klientov na rieku. V kvalite sprievodcu je obsiahnutý úspech. Nielen v jeho odborných kvalitách, ale aj v schopnosti zabávača. Účastník si musí v prvom rade užiť za svoje peniaze. Strachu aj zábavy. Skrátka je potrebné vyplaviť z tela dostatok adrenalínu. Pritom musí byť za každú cenu zachovaná bezpečnosť. Kvôli bezpečnosti je práve plávacia vesta – dobrá s veľkou nosnosťou. Helma, ktorá chráni pred nárazmi o balvany vo vode. A vodca člnu, ktorý predvedie aj úplnému začiatočníkovi, ako zachádzať s pádlom, ako pomáhať viesť čln cez tie najväčšie vlny, ukáže všetkým, čo robiť , ak vypadnete z člna a ako dostať „muža cez palubu“ späť do člna. To všetko ukáže s bravúrou na počiatku plavby. Potom vedie čln bezpečne cez najväčšie vlny a vodné valce a vytvára v ostatných zdanie, že oni sami vedú čln cez tú najťažšiu vodu. Na dôkaz toho, na vhodnom – na prvý pohľad obťažnom – mieste bezpečne opustí loď, aby sa po pár okamihoch znovu do nej zasa vrátil, a ukázal, že to zasa tak strašné nie je. No spokojnej posádke to stačí. Majú o čom rozprávať kamarátom a priateľom: „V tej najväčšej vlne som siahol pádlom do bielej peny. Čln sa zaboril čelom do masy vody, ktorá ho zastavila. Cítil som na listu pádla neuveriteľnú silu. Zdalo sa mi, že len na mne závisí, či sa z tej jamy čln dostane. Predok člna sa pružne dvíhal vyššie a vyššie. Už, už sa zdalo, že z neho musíme vypadnúť do strašlivého vodného valca. Ten, čo hovoril, že nás celú cestu povezie, s tým nemohol nič robiť. Bol niekde dole v tej jame plnej bielej peny a pádlo mu bolo na nič. Keď v tom som predsa len ucítil ťah vody na pádle a čln sa začal vynárať z vrcholku vlny. Prudko som zabral vpred a čln vystrelil nad biely chochol vlny. Vodca s pádlom v jednej ruke na zadku člna vo chvíli, ako čln vyhodil zadnú časť do vzduchu, aby sa vymanil z objatia vodného valca, tak spadol do vody. Pravda, rýchlo nás niekoľkými tempami doplával a vyliezol do člna. No aj tak z tejto situácie som čln, ktorý sa správal ako zdivený kôň, vtedy dostal ja!“ Tak takto podobne vyzerá potom opisovanie udalostí účastníkmi. A spokojnosť je na obidvoch stranách.

Posledná a najmladšia súčasť dnešného raftingu je rýdzo športová. Pretekať sa dá vo všetkom. Športy sú a vznikajú nové a nové. Keď sa už nepodarí „zrodiť“ nový šport, tak aspoň rekord a hneď ho dať zapísať do Guinnessovej knihy. I rafteri sa snažia – už tu bol pokus o rekord, koľko ľudí uvezie taký raftový čln. Ale rafteri to berú skôr ako recesiu. Pretože im sa novú športovú disciplínu uviesť do života podarilo. Pred vyše desiatimi rokmi, začal vznikať športový rafting. Člny so štvorčlennou alebo šesťčlennou posádkoui. Ženy a muži, hoci pôvodne v opačnom poradí. Prvé závody sa organizovali na začiatku 90. rokov v niekoľkých krajinách Európy, a potom aj u nás. Už prvopočiatky sú sľubné. Český tím sa stal medzinárodným majstrom Rakúska už v roku 1991. V tom istom roku sú prvé preteky na Kamenici a potom na Lipne. V prvých rokoch sú otvorené majstrovstvá rafterov organizované ako Trophy Challenge. Vzniká medzinárodná federácia raftingu (IRF), kde českí rafteri majú svoje slovo. Začínajú sa usporadúvať majstrovstvá Európy a majstrovstvá sveta. České posádky sa umiestňujú na popredných miestach. Zrazu je tu ďlší vodácky šport, kde Česko má majstrov Errópy a mastrov sveta. Len mená sú menej známe. Predsa len je to šport kolektívny a mladý. Vodácke mená Sodomka, Radil, Třešňák, Pollert či Hilgertová, pozná takmer každý, hoci ide o malý šport. Ale vodácky šport býval vždy o partii. A tá je pri raftingu nevyhnutná. Inak by loď neišla tam, kam treba. Preteká sa na divokých riekach, no aj rafting potrebuje sponzorov, divákov a média. Preto sa upravujú disciplíny na divácky atraktívne – zjazdové šprinty, slalom a zjazd „head to head“ – teda hromadný štart niekoľkých družstiev.

Až potom záverečná disciplína „dlhý zjazd“. Historicky prvýkrát v Európe a práve v Čechách sa uskutočnili Majstrovstvá sveta v raftingu, a to v auguste na lipenskej trati v Čertových prúdoch. Úspech týchto majstrovstiev bol úspechom českého raftingu, no aj celej oblasti a Českej republiky.

späť