Cesta severnou Indiou VI.

11. deň (pondelok 16. 2. 2009)

Napriek tomu, že som sa tešil, ráno sa mi východ slnka vôbec obdivovať nechce a nemôžem sa vykopať z vyhriateho spacáka. Keď už sa konečne dostanem von, prídem aj tak neskoro. Americko-Švajčiarska skupinka neprichádza vôbec, objaví sa až na raňajky. Vôbec sa im nedivím. Čaj a tibetský chlieb s marmeládou mi chutí, hlad je naozaj najlepší kuchár. Z chatky, v ktorej si dávame raňajky, je výhľad priamo na Kančendžengu a okolité hory. S plným žalúdkom idem urobiť ešte pár fotiek, počasie je ideálne.

Ďalšou destináciou na našej ceste je dedinka Moley (cca 15-16 km), do ktorej budeme väčšinu dnešnej cesty klesať alebo pôjdeme po vrstevnici, teda po rovinke, stúpanie bude minimálne. Ale i to minimum je po 2 dňoch neustálej chôdze do kopca cítiť. Stretávame veľa zvierat – kone, kravy, jaky, orly… I milovníci flóry si tu prídu na svoje, rastú tu rododendrony, jedle, borovice… Asi 2 km pred cieľovou dedinou sa zastavíme na čaj. Prichádzame do Moley a vidíme policajný outpost plus jednu väčšiu chatu – asi najmenšia dedina akú som kedy videl. Ak sa niekde zastavil čas, tak práve tu. Izbu si vybrať nemôžeme, dostávame pridelenú miestnosť (opäť za 300 rupií na noc) so štyrmi posteľami. Niektoré sklenené okenné tabuľky sú vybité a prekryté pribitým drevom, takže sa môžeme zase tešiť na studenou meluzínu.

Správca nám na večeru ponúka jediné – nefalšovanú čínsku polievku zo sáčka. Dnešný večer bude vzhľadom na podmienky bez kúpania, tak ako predchádzajúce dve noci. Hygiena spočíva v čistení zubov bez vody a umývania rúk a tváre studenou tečúcou vodou. Po pravde, slovo hygiena mi už aj tak veľa nehovorí.

12. deň (utorok 17. 2. 2009)

Dnes nás čaká zhruba 18 kilometrov dlhá cesta do Rimbicku, väčšinou po rovine alebo z kopca. Kocháme sa poslednými výhľadmi na himalájske vršky. Chvíľu dokonca ideme i pravým „európskym“ lesom, ale väčšinu cesty predstavuje zaprášený chodník. Dnes sa už necítim sťahaný, telo si privyklo na režim celodenného chodenia so záťažou, škoda že sme si trek nepredĺžili, bohužiaľ čas nás tlačí. Klesáme až do 1900 m n. m., kde si v dedinke Shri Khola dávame obed.

Cestoviny, v podobe špagiet so zeleninou sú vynikajúce. Priamo od stola máme výhľad na tečúcu rieku, ktorá sa tu valí pod dreveným mostom. Ideme po vrstevnici a míňame drevené chatky, z ktorých na nás zvedavo pokukujú miestni. Je poznať, že sa blížime k civilizácii. Rimbick je turistická dedina s jednou hlavnou ulicou, kde sa sústredí všetok ruch.

Sprievodca nám ukazuje vojenskú základňu, kam sa musíme ísť nahlásiť a ukázať pasy. Zapíšu si nás do „trekovej“ knihy, skontrolujú pasy, účtenku preukazujúcu zaplatenie sprievodcu vidieť nechcú. Keďže je to náš štvrtý deň a zaplatené máme na dni tri, doplácame Nayjangovi 500 rupií (dali sme mu 50 rupií navyše, ktoré si podľa nás zaslúžil). Do Rimbicku sme dorazili okolo druhej odpoludnia, rozhodneme sa teda miesto posledného prespania radšej rovno prejsť späť do Darjeelingu. To sa ukázalo ako veľký problém. Autobusy jazdia z dediny len dopoludnia, inak sa odtiaľ dostanete potom už len predraženým taxíkom. Skúšame teda zjednať taxík – z 2000 rupií sme sa dostali na 1800, prihovára sa za nás i sprievodca, avšak na nižšiu cenu sa už nedostávame. Miestni vedia, že nemáme inú možnosť, ako sa odtiaľ dostať. Lúčime sa s Nayjangom, ďakujeme mu za snahu a skvelé „sprievodcovanie“ (veľa sme sa toho od neho dozvedeli nielen o prírode a ľuďoch v tejto oblasti) a vyrážame pešo do ďalšej dediny, aby sme tam skúsili odchytiť niekoho s vozidlom. Vidíme zaparkovaný džíp pred jednou z chatiek, ale rodinka pracujúca na políčku opodiaľ nám oznamuje, že vodič tu nie je. Týmto spôsobom sme „úspešní“ i pri ďalších troch džípoch. Už si to začíname uvedomovať - „cestovná“ mafia to tu má pod palcom. Pri poslednom odstavenom džípe si nechávame zavolať odvoz z Rimbicku – jedna dievčina mi predáva mobil, na druhom konci je nejaký anglicky zle hovoriaci šofér. Čomu ale rozumiem dobre, je cena – 2500. Túto cenu odmietam a hovorím neoblomne 1800. Chvíľu sa z mobilu nič neozýva, potom počujem „okej“. Škoda, že sme nenarazili na ďalších cudzincov, mohli sme isť ešte lacnejšie. Asi 3,5 hodiny pomaly a prudko klesáme smerom k Darjeelingu, v aute ani nehovoríme, len vychutnávame výhľady do údolia. Niekedy až príliš hlbokých. Večer sme konečne na mieste, ihneď mierime k hotelu, kde sme nechali batoh a kde prečkáme nasledujúcu noc. Batoh je nám vydaný v poriadku. Berieme rovnakú izbu za rovnakú cenu (450 rupií) ako pred trekom. Zapíname bojler a po štyroch dňoch si konečne doprajeme sprchu. Teplú, parádny pocit –  sú veci, ktoré si za peniaze vážne nekúpite. Aby sme sa poriadne vyspali, obetujem sa, rozbalím si karimatku a spím na zemi, „double bed“ je pre 3 dosť tesná. I tak mi to príde celkom luxusné. Okolo desiatej večer zaspávam hlbokým spánkom.

Text a foto: Jakub Štantejský