Levice - hrad, mesto

Prvá písomná zmienka o hrade je z r. 1318, kedy bol jeho prvým majiteľom Matúš Čák Trenčiansky. Zomrel bez potomkov a tak sa hrad stal hradom kráľovským. Kráľ Karol Róbert ¹ ho daroval manželke Alžbete.

Pod hrad sa začali sťahovať obyvatelia z okolitých dedín, pretože sa tu cítili bezpečnejšie a v 14. storočí tak vznikla obec Nové (Veľké) Levice.

Roku 1543 sa hrad stal jednou z 15 protitureckých pevností a už v r. 1544 tu boli Turci po prvýkrát. Mesto síce neočakávaným nočným prepadom obsadili, ale hradu sa napriek tomu nedokázali zmocniť.

V nasledujúcom období je hrad rozširovaný a opravovaný. Dokonca jeden z jeho majiteľov – Sigfrid Kolonich - sa opravami a udržiavaním hradnej posádky zadĺžil natoľko, že ho po smrti nechcel nikto pochovať, aby za neho nemusel prevziať dlhy. Nakoniec ho musel kráľ Ferdinand III. Habsburský ² nechať pochovať tajne.

R. 1635 tu boli postavené delové bašty a priekopy boli naplnené vodou. Hrad obsadili r. 1663 až Turci, keď im bol vydaný bez boja, ale do roka (1664) ho bývalí majitelia získali späť.

Pri požiari mesta v r. 1696 byl hrad silne poškodený a r. 1699 z neho odišla aj vojenská posádka.

Vojská Františka II. Rákocziho ³ ho držali ešte v rokoch 1702 – 1709. V tomto roku ho Ján Bottyán nechal zbúrať. Pevnosť podpálil, muničný sklad nechal vyhodil do povetria, priekopy a studňa boli zasypané. Tým hrad ako pevnosť nadobro skončil.

• Levická biela pani – Šeba

Za mesačných nocí sa okolo levického zámku ukazuje. Ako hmla sa vznáša nad zemou aj hradbami. Do pivníc nahliada, krvavú studňu okukuje a pri popravisku až do rána kľačí a kľačí. Nekvíli, len prstom ukazuje, tomu, kto ju zahliadne, aby potichu bol a ju nerušil.

Spomienka na dobu bojov o upevnenie moci kráľom Karlom Robertom. Jednalo sa o reakciu na atentát na jeho osobu, kedy šľachtic Felicián Zách, po smrti Matúša Čáka, vtrhol do kráľovskej hradnej siene na Vyšehrade a vrhol sa na kráľa s mečom. Kráľ prežil s preseknutým ramenom a kráľovná prišla o štyri prsty na ruke.

Kráľ nariadil vyhladiť Zachov rod až do tretieho kolena a rozdeliť jeho majetok. Kráľovskí „verní“ sa do toho pustili z vervou.

Feliciánovho syna uvláčili na smrť za žrebcom, vnučku, prekrásnu pannu Kláru pred smrťou najskôr zohavili. Jej sestru Šebu - ako prvú ženu tu – nechal na dubovom polene zoťať, priamo pod levickým zámkom, tekovský župan - Imrich Bečej. Chcel sa priživiť na rozdávanom majetku.

• O Levických husiach

Po dobytí hradu Turcami nariadil turecký paša levickým, dodať na hrad 50 vykŕmených husí a 50 najkrajších dievčat mu ich malo doniesť. Tešil sa na plné brucho aj prázdne podbrušie... Ale...:

Dievčatá sa ozbrojili dýkami a robili čo mohli, aby na nich mohla celá hradná posádka oči nechať. Keď sa na ne nedočkaví Turci vrhli - ešte skôr než na husi – richtárovic dcérka Ilonka vypustila hus, začala jačať a pašovi rovno do srdca vrazila dýku. Ostatné ju nasledovali a dýkou a jačaním sa začali brániť. Husi s veľkým krikom poplašene vyleteli z hradu preč. To bolo znamenie pre mužov ukrytých pod hradom. V zmätku, ktorý dievčím vystúpením nastal, sa im podarilo do hradu ľahko vniknúť, hrad dobyť a Turkov vyhnať...

• Koháryho žrebec

Štefan Koháry bol najudatnejší vojak, akého v tej dobe bolo. Poslúchalo ho 7 banských miest a 3 000 husárov na jediné jeho slovo. Poslednú kvapku krvi by za neho jeho vojaci preliali. Sláva pána Ištvána - ako mu hovorili - sa niesla od Istanbulu až po Viedeň. Turci sa ho báli viac, než ohňa či potopy. Nebolo možné na neho zaútočiť spredu. Všetko pred sebou zmietol a striasol. Tak len z boku, či zozadu sa snažili mohamedáni otrávenými šípmi, či horiacimi kopijami ho zdolať, ale všetko márne. Dokázal sa vysekať z každej ťahanice.

Mal aj neobyčajného koňa. Kde nestačil meč, tam sa do boja pustil Viktor – tak sa žrebec volal – zuby a kopytá.

L. p. 1663, keď zradou padol levický hrad do tureckých rúk, musel prečkať zimu pod prístreškom z konského chvosta a polmesiaca. Na jar roku ďalšieho sa začala pripravovať veľká ofenzíva na dobytie hradu späť. Keď sa strhla rezba, bol Koháry na svojom Viktorovi vždy v tej najhustejšej mele. Guľka zostrelila čiapku a jeho dlhé grófske vlasy sa mu tak zaplietli do vetví stromu, pod ktorým práve prechádzal, že zostal za vlasy visieť. Koník sa ale sám od seba zastavil, vrátil sa pod pána. Ten si vlasy odrezal, spadol do sedla a pokračoval v prenasledovaní Turkov. A s ním aj jeho husári. V tom pána Ištvána po druhýkrát trafili a tentokrát do pŕs. Viktor sa obrátil a snažil sa vyviesť pána do bezpečia, ale už márne.

Pri pohrebe, na druhý deň držali dve pážatá žrebca na strieborných opratách. Pri ukladaní zlatej rakvy do hrobu, sa im vytrhol, ako blesk preletel nad nastúpenou armádou a stratil sa v lese.

Od tých dôb sa ukazuje za mesačných nocí medzi Hronským Beňadikom a Levicami. Rybári z okolia ho občas vidia pri Hrone, pastieri ho počujú dupať a uháňať po cestách. Osamelý pútnik, idúci nocou sa ho na smrť zľakne, keď sa vyrúti a tryskom prebehne okolo neho. Velikánsky kôň, z nozdier mu šľahajú plamene a už 350 rokov hľadá svojho pána.

V dnešnej dobe sa okolo hradu rozkladá rovnomenné mesto, ktoré má 35 000 obyvateľov (2009). Nadmorskú výšku 163 m. n. m. a rozlohu 61 km². V Leviciach je múzeum – umiestnené v areáli hradu - hvezdáreň, knižnica. 3 kostoly slovenské a 2 maďarské, okresná prokuratúra aj súd a samozrejme plno úradov. Spolu s 2 nemocnicami a niekoľkými školami.