História
Názov Francúzsko pochádza z latinského Francia, čiže krajina Frankov. Zaujímavé je, že hranice dnešného Francúzska sú približne rovnaké ako územie starovekej Galie. Tá bola v prvej polovici pred naším letopočtom dobytá geniálnym rímskym diktátorom Gaiom Juliom Caesarom (priezvisko Caesar pochádza z kartágčiny a znamená slon, jeho dedo ho dostal na počesť toho, že počas púnskych vojen sám s kópiou zabil slona). Galovia časom prijali latinčinu za svoju reč (jej evolúciou vznikla dnešná francúzština) a rímsku kultúru za svoju kultúru. V 5. storočí n.l. bolo Francúzsko plne christianizované a svätý Jeroným o ňom podotkol, že je to „jediná krajina, v ktorej nie je kacírstvo.
Dôležité obdobie v dejinách Francúzska je tiež 4. Stolročie, keď ho zaplavili germánske kmene Frankov, od ktorých nakoniec Francúzsko odvodzuje svoje meno. Frankovia konvertovali ku katolíckemu vyznaniu a ich krajina si vyslúžila titul „najstaršej dcéry cirkvi“. Vládla tu karolínska dynastia a to až do roku 987, kedy sa Hugo Capet, vojvoda parížsky, nechal korunovať kráľom.
Medzi rokmi 1337 až 1453 viedlo Francúzsko s Anglickom storočnú vojnu. Existuje niekoľko príčin vzniku storočnej vojny. Jednalo sa o spor o nadvládu vo Flandroch, neuznanie práva Edvarda III. na francúzsky trón, spor o nadvládu nad Flámskom. Vojna vypukla po tom, čo francúzsky kráľ Filip VI. napadol anglické dŕžavy. Medzi jej významné bitky patrí bezpochyby bitka u Kresčaku, kde Angličania s približne dvadsiatimi tisíckami mužov drvivo zvíťazili nad štvornásobnou francúzskou presilou. Pozornosť si zaslúži bitka tridsiatich, ktorá sa konala v rámci kontroly nad bretaňským vojvodstvom a participovalo v nej tridsať rytierov, zemanov a šampiónov rytierskych súbojov na každej strane. Tento súboj sa v tej dobe považoval za bravúrny príklad najlepšieho rytierstva, spievali o ňom trubadúri a bol prerozprávaný vo Froissartovej kronike. Posledná bitka storočnej vojny bola pri Castillone. Tu prvý krát v európskej histórii rozhodlo o víťazstve použitie kanónov. Storočná vojna všeobecne priniesla mnoho inovácii vo vedení vojen. Napríklad rozšírenie moderných zbraní znamenalo, že dôležitú rolu začali zohrávať i radoví vojaci a nie len rytieri. Vojna značne vyčerpala obe strany, avšak Francúzom sa podarilo Angličanov zo svojej krajiny takmer vytlačiť (až na Calais, ktoré získali 1558).
Monarchia sa dostala na mocenské výslnie v 17. storočí za vlády Ľudovíta XIV., jeho ľud bol najpočetnejším v Európe a moc a bohatstvo jeho vlády reprezentoval zámok vo Versailles. Moc kráľov však rokom 1789 skončila, táto udalosť vstúpila do dejín ako Veľká francúzska revolúcia a Ľudovít XVI. a jeho žena Mária Antoinetta boli popravení. V roku 1799 sa moci nad republikou chopil kedysi neznámy malý Korzičan – Napoleon Bonaparte. Najprv zo seba urobil konzula a potom cisára, pričom sa symbolicky korunoval sám (celá udalosť je zachytená na slávnej Dávidovej maľbe). Napoleonovo impérium sa neustále rozrastalo. Ruská kampaň však v podstate znamenala koniec jeho veľmocenských ambícii. Po sérii ústupových bitiek nakoniec padol do zajatia a bol vyhnaný na ostrov Elba. Keď sa vrátil, pokúsil sa ešte naposledy o obnovenie svojej moci, avšak bitka pri Waterloo roku 1815 znamenala jeho definitívnu porážku.
Dvadsiate storočie bolo pre francúzske dejiny najkrvavejšie v jeho histórii, obzvlášť prvá svetová vojna. I keď ju spoločne s ostatnými dohodovými štátmi vyhralo, bolo to strašné víťazstvo. Druhá svetová vojna bola pre Francúzsko prehraná ešte než mohla poriadne začať. Nemci obišli známu Maginottovu líniu a Francúzsko obsadili, pričom v juhozápadnom Francúzsku vznikol bábkový štát so sídlom vo Vichy so staručkým maršalom Pétainom na čele. Nutné podotknúť, že francúzsky odboj robil Nemcom vážne problémy a napomohol spojeneckému vylodeniu v Normandii 6.6.1944.
Po vojne bola ustanovená štvrtá republika a po nej v roku 1958 piata republika, ktorá je dodnes a vyznačuje sa poloprezidentským režimom, kde má prezident výrazné právomoci. Dnes je Francúzsko súčasťou Európskej únie a v roku 1999 vstúpilo do Eurozóny.
Foto: Wikipedia.org