Zorbing – čoraz vyhľadávanejší adrenalínový zážitok

Zorbing je vlastne akési gúľanie sa dole kopcom v obrovskej nafukovacej plastovej gule, v ktorej je pomocou mnohých laniek uchytená menšia guľa a do tej si vlezie adrenalínu chtivý jedinec. Ten sa musí vo vnútri pripútať pomocou bezpečnostných popruhov a rukami sa pevne chytiť vnútorných lanových úchytiek. Potom ho už čaká len parádna jazda dole z kopca plná kotúľov. Dôležité je dodať, že riziko úrazu je pri tomto športe naozaj minimálne. Dômyselná konštrukcia obrovskej gule totiž tlmí všetky nárazy. Tiež si treba uvedomiť, že pokým sa otočíte o 360°, guľa prejde asi 10 metrov. Čiže keď ste vo vnútri, napriek tomu, že sa otáčate ako pri saltách dole hlavou, nejde to takou rýchlosťou, aby sa vám z toho zatočila hlava. Tento neobvyklý zážitok si môže vyskúšať naozaj takmer každý. Tak ako aj iné adrenalínové športy, ani zorbing nie je vhodný pre tehotné ženy či ľudí s vážnymi srdcovými chorobami.

Zorbing neďaleko Bratislavy

Ako mnohých ďalších aj mňa lákalo vyskúšať si túto doposiaľ na Slovensku pomerne málo známu adrenalínovú atrakciu. Keď sa na jednej z mnohých internetových stránok ponúkajúcich rôzne zľavy objavil aj zorbing, bolo rozhodnuté. Pôjdeme sa s priateľom zorbovať. Keďže som z Bratislavy, potešil ma fakt, že si to za rozumnú cenu môžeme vyskúšať len na skok od domova pri cyklistickej trase na petržalskej strane hrádze Dunaja. Tú poznáme naozaj dokonale, keďže sa sem chodíme pravidelne bicyklovať či korčuľovať. Aj keď je stánkov s občerstvením na cyklotrase Bratislava – Čunovo naozaj neúrekom, a každý cyklista či korčuliar má jeden-dva obľúbené, potešilo nás, že si zorbing vyskúšame neďaleko toho „nášho“. Pozreli sme si predpoveď počasia na ďalších pár dní a objednali sme sa na najbližšiu sobotu doobeda. Spustiť na zorbe sa však môžete aj bez objednávky. Aj keď je cena na mieste o čosi vyššia ako tá, čo sme zaplatili my cez zľavový portál, podľa mňa je stále prijateľná. Počas letných víkendov sa zorbuje hneď za bufetom Obrátka, ktorý sa nachádza pri odbočke z hrádze smerom do obce Čunovo. Alebo ešte jednoduchšie povedané, je to posledný bufet v smere od Bratislavy, ktorý je situovaný tesne pred Hrušovskou zdržou.

Naše prvé zorbovanie

Pôvodne sme mali v pláne prísť na určené miesto na bicykli či korčuliach, ale keďže nás počasie opäť raz zaskočilo, ráno fúkal silný nárazový protivietor, tak sme sa rozhodli odviesť sa tam radšej autom. Parkovať sa dá hneď za spomínaným bufetom. Nakoniec sme naše rozhodnutie trošku ľutovali, keďže vietor o chvíľku utíchol a celé doobedie fúkal už len mierny vánok. Mohli sme sa radšej trošku rozhýbať po celotýždennom sedení v kancelárii. Na miesto sme dorazili asi s hodinovým predstihom. Nikde sme zorb (veľkú guľu) nevideli, a tak sme sa posadili do bufetu. Len čo sme si sadli na drevené lavice, na hrádzi za bufetom sa zhŕkla partia mladých chalanov, ktorý začali rozťahovať akúsi plachtu a nafukovať obriu guľu. Tak sme dopili a presunuli sa k nim. Pri pohľade zblízka na mierny a pomerne krátky briežok ma napadlo, či to neboli len zbytočne vyhodené peniaze, pretože na tak krátkom kúsku predsa nemôžeme zažiť žiaden adrenalín. Prvý sa išiel spustiť priateľ. Vyzul si topánky, pretože dovnútra sa lezie bez nich, a cez bočný otvor sa nasúkal dnu. Inštruktor mu vysvetlil, ako sa má bezpečne zaistiť, a kde sa má chytiť rukami. Potom už len zaznela otázka, či je pripravený, dvaja chalani sa opreli do gule a spustili ho z kopca. A tak sa kotúľal a kotúľal. Dole stáli ďalší dvaja, ktorí mali v prípade potreby guľu dole zachytiť, čo však nebolo nutné, keďže na spodnej rovinke zastaví aj sama. Keď priateľ vystúpil, tvár mu zdobil úsmev od ucha k uchu, a tak som začala veriť, že predsa len to bude poriadna zábava. A naozaj bola. Jeden z organizátorov vytlačil zorb opäť hore na kopec a už som sa doň súkala ja. Keď som sa začala gúľať dolu briežkom, úsmev na tvári sa dostavil okamžite. Bol to naozaj skvelý zážitok. Každý z nás sa spustil dvakrát a to vždy iným smerom. Tak sme sa kotúľali ako pri kotrmelcoch vpred a potom druhýkrát ako pri kotrmelcoch vzad. Ja som bola nadšená práve z gúľania sa vzad, pretože pri tom človek absolútne nevidí, kam sa valí. Napriek pomerne krátkej dráhe a neveľkej rýchlosti ma táto zábavka nadchla. Určite si to chcem ešte niekedy zopakovať. Najlepšie na dlhšom a prudšom kopci, no ako som sa informovala, momentálne sa nikde na západnom Slovensku z dlhšieho kopca nespúšťa. Tak snáď to niekde zavedú už v dohľadnej dobe.

Text a foto: O. Kubáčková