Viete, že? Neznáma Amerika III.

Pokojný malomestský život mestečka na severovýchodnom pobreží Spojených štátov, ktorého história siaha do roku 1841, sa zmenil v okamžiku, keď do relatívne bohatého uhoľného rajónu dorazila skupina inžinierov a geológov zakladať prvú banskú spoločnosť. Centreville, tak znelo prvé meno novo vzniknutej baníckej osady. Tento názov mala stále sa rozrastajúca dedina až do roku 1865. Pretože stále častejšie dochádzalo k administratívnym omylom z dôvodu zámeny so zhodne pomenovaným mestom v susednom kraji, bolo nutné zmeniť názov na Centralia. 

Ťažobné a banské spoločnosti tu boli až do núteného ukončenia prác na začiatku 70. rokov, kedy väčšina firiem skrachovala, alebo bola bezprostredne ohrozená rozsiahlym banským požiarom, ktorému sa teraz budeme venovať. Celé nešťastie malo príčinu v istej lenivosti miestnych obyvateľov a spoločnosti likvidujúcej odpadky, ktoré po väčšinu rokov končili v šachte, resp. otvorenej jame jednej z nevyužitých baní. Tradičný spôsob likvidácie odpadkov, teda ich pálenie, sa v roku 1962 vymklo kontrole. Od ohňa v jednej z odpadových šácht vzplanuli aj zvyšky antracitových – teda uhoľných šácht, v ktorých okrem zvyškov a nevyťažených uhoľných zásob vznikal aj silno horľavý uhoľný plyn. Katastrofa v podobe rozsiahleho banského požiaru na seba nenechala dlho čakať. Na vine bolo aj nedostatočné ohňovzdorné opatrenie v podobe špeciálnych stien, oddeľujúcich skládky a opustené banské priestory, ktoré sa ako nekonečné labyrinty prepletajú pod domovmi viac než 1500 obyvateľov mestečka Centralia. Všetky následné pokusy uhasiť stále sa rozrastajúci požiar skončili neúspechom a mesto sa tak stále viac halilo do otravného oblaku toxických splodín, ktoré si cestu na povrch razili každou škáročkou podkopaného mesta. Od roku 1979 bol život v tomto mieste takmer neznesiteľný. Otravné výpary oxidu uhoľnatého a uhličitého, prepadávajúce sa vozovky a teplota pôdy len niekoľko centimetrov pod povrchom takmer 50 - 70 °C. Celá kríza vyvrcholila hororovou udalosťou z roku 1981, kedy sa pod 12 ročným chlapcom otvorila 50 metrová pekelná jama a len zázrakom, resp. pomocou jeho bratranca, nedošlo k strate mladého života. Tento incident prinútil úrady celú kauzu Centralie vyriešiť raz a navždy. V roku 1984 kongres pridelil takmer 50 miliónov dolárov na presídlenie celého obyvateľstva do neďalekých miest Carmel a Ashland. Niekoľko rodín však aj tak svoje domovy neopustilo. Novinár David DeKok o Centrálii napísal toto: „ Bol to svet, kde žiadny človek nemohol žiť. Žeravý ako planéta Merkúr, jedovatý ako atmosféra Saturnu…“ V roku 2009 došlo k formálnemu vysťahovaniu všetkých zvyšných obyvateľov, avšak stále tu dobrovoľne žije zhruba 10 odvážlivcov. Domy sú postupne búrané či samé padajú a pozvoľna vyhorievajú. Jedným z úplne neporušených miest je miestny kostol stojací na priľahlom návrší, kde sa tak pravidelne slúžia omše.

Centralia je tak svojim spôsobom jedným z najpozoruhodnejších miest USA a len ťažko predpokladať, aký bude jej osud. Predpokladá sa však, že oheň a postupné vyhorievanie uhoľného podložia bude trvať ďalších 250 rokov!

Hrôzostrašnosť mesta a podivná dusivá atmosféra sa stali námetom mnohých noviel, poviedok aj filmov či už úplne konkrétne, alebo len nepriamo, ako tomu bolo aj u asi najznámejšieho stvárnenia mŕtveho mesta v ponurom horore a počítačovej hre Silent Hill. Motív mesta duchov tak hlavne v americkej sci-fi literatúre pochádza práve z mestečka Centralia. A niet sa čomu diviť… Pozor, toto rozhodne nie je tip na výlet!           

Text: Jan Chaloupka

Foto: Wikipedia Commons: Jrmski, JohnDS, Mredden, Macaddct1984

Preklad: O. Maňáková