Viete, že? Mesto na streche sveta

Juhoamerický kontinent je v našom seriáli tak trošku obchádzaný, a tak som pre tento príspevok zvolil práve tému týkajúcu sa ľudských sídiel a každodenného života v tých najvyšších nadmorských výškach, život, ktorý je spätý predovšetkým s Južnou Amerikou. Keď popátrame v encyklopédiách, odpoveď na otázku, ktoré hlavné mesto sveta je najvyššie položené, nájdeme takmer okamžite – je ním bolívijská metropola La Paz. Ale čo keď bude naša zvedavosť ešte väčšia a spýtame sa na úplne najvyššie položené mesto sveta?! Ku podivu budeme opäť odkázaní na Bolíviu, kde sa v horách nachádza banícke mestečko, ktoré je okrem iného preslávené aj svojím doslova magickým životom… a ako sa volá? Vitajte v Potosí – najvyššie položenom meste sveta!

Mesto leží v nepredstaviteľnej nadmorskej výške 4050 m, ale miestni už tento fakt snáď ani nevnímajú, pretože sa v tu narodili alebo sem prišli za tvrdou prácou, ktorá sa v miestnych horách ponúka. Jedným z tradičných zvykov alebo skôr každodennou bežnou činnosťou je pre domorodcov a baníkov z miestnych baní žuvanie listov koky, ktoré výrazne pomáhajú zvládať kyslíkový deficit, únavu a potrebu vody a jedla. Koka, lístky z neveľkého kríku či stromčeku, je síce spájaná s kokaínom ako drogou, ale faktom je, že v bežnej dávke žuvacích listov je iba necelé percento onej populárnej drogy. Listy nie sú pre miestnych len životabudičom, ale aj bežnou súčasťou stravy, pretože obsahujú vyššie percento vitamínov, minerálov a ďalších cenných prvkov, než tu len ťažšie dostupná čerstvá zelenina či ovocie. Koka je neoddeliteľnou súčasťou juhoamerickej kultúry a turistom sa odporúča vo forme sladkých cmúľacích bonbónov – ideálnych na zvládnutí problémov spôsobených nadmorskou výškou. Ale späť k mestu Potosí. To sa nachádza na juhozápade Bolívie a dnes v ňom žije cca 165000 obyvateľov. Keď sa pozrieme do jeho histórie, nie je na ňom nič moc idylického. Opäť tu bola odveká ľudská túžba po dobývaní a majetku – tým bolo pre Potosí vždy striebro. Keď sa v Bolívii povie Potosí, každý si ako prvé vybaví práve tento drahý kov. Nepredstaviteľné množstvo striebra! V žiadnych iných strieborných baniach sveta sa nevyťažilo toľko striebra ako v Potosí. Mesto bolo založené v roku 1546 ihneď potom, čo tu bolo objavené striebro v hore zvanej Cerro Rico (Bohatá hora). Vrchol tohto kopca sa nachádza v nadmorskej výške 4824 m. Podľa oficiálnych záznamov sa tu v rokoch 1556–1783 vyťažilo 45000 ton striebra. V 17. storočí tu žilo 200000 obyvateľov a Potosí bolo najväčším a najbohatším mestom Južnej Ameriky!

Striebro sa však samo nevyťaží a to vedeli dobre aj španielski kolonizátori. Prakticky nepretržitý a často nedobrovoľný prísun robotníkov a baníkov je čiernou škvrnou na tvári tohto mesta, ktoré sa stalo aj cieľom čiernych otrokov dovezených z Afriky. V nespočetných šachtách a baniach Bohatej hory našlo smrť neskutočných 8 miliónov baníkov zo všetkých kútov Ameriky a Afriky… Nedobrovoľnosť tejto tvrdej práce, zotročovanie a úplná absencia bezpečnosti pracovného procesu, nehovoriac o ľudských právach, robí z tohto miesta najväčšie popravisko či hrob moderných dejín ľudstva. Tvrdá práca a otravy ortuťou z čistenia drahých kovov boli najčastejšou príčinou úmrtí. V rokoch 1550 až 1780 tu umieralo viac ako 100 ľudí denne! Všetko pre slávu a majetok španielskej koruny. Bane v Potosí sú dodnes činné a dávajú prácu domorodcom zo širokého okolia. V tejto nehostinnej krajine veľhôr je to vlastne aj jediná dobre udržateľná obživa a aj keď je táto práca stále nebezpečná, nie je k nej lepšia alternatíva. Potosí je najdlhšie a nepretržite fungujúcim banským centrom strieborných rúd na svete. Tie boli síce po stáročia už vyťažené, ale našli sa tu tiež bohaté ložiská cínu, zinku, olova a medi. Priemerná dĺžka života miestnych baníkov je alarmujúca, v priemere sa dožívajú iba okolo 40 rokov. Často tu pracujú aj deti, nehovoriac o mladých chlapcoch, ktorí pomáhajú rovnako ako ich otcovia živiť svoje rodiny. Potosí je ale na druhej strane aj mestom viery. Je tu niekoľko kostolov a aj napriek nevzhľadnej periférii robotníckych ubytovní je centrum mesta upravené a snáď aj malebné s radou úzkych uličiek, romantických zákutí a malých námestíčok, v ktorých priečelí stojí kostolík alebo aspoň kaplnka. Je tu dokonca stará stanica, ktorá je so svojou nadmorskou výškou 3905 m možno najvyššie položenou stanicou sveta, ktorú zdobia hrdzavejúce vraky parných lokomotív ako pamiatka na niekdajšiu „slávu“ tohto mesta. Nikde sa tu však nedá zabudnúť na skutočnosť, že Bolívia je chudobnou, skromnou krajinou, ktorej ľud si mnohé vytrpel. V porovnaní so susednou a nezrovnateľnejšie vyspelejšou Argentínou je tento rozdiel naozaj znateľný. Miestni ľudia sú však usmievaví, vďační a srdeční. Väčšinu z nich tvoria pôvodní indiáni a mesticovia, beloch – gringo, je takmer vždy iba turistom.

Najčastejšie tu stretávate miestne ženy, mierne tlsté malé indiánky, so širokou čiernou sukňou, farebným kabátikom a nepostrádateľným klobúčikom, z pod ktorého visí mohutný vrkoč čiernych vlasov. Tradícia je tu viditeľná hlavne v období karnevalu, ktorého hlavnou náplňou je útočenie vodou na všetko živé okolo. Polievanie, hádzanie balónikov, vodné striekačky atď. atď. Bolívijčania si vedia a vlastne aj musia urobiť radosť z čohokoľvek, pretože ich život zas tak pozitívny nie je. Často si však miestni drsní muži spravia náladu pohárikom naozaj silnej trstinovej pálenky s neskutočnou silou 96%...  

text: Jan Chaloupka

foto: G.Breitenbach , Ch.Meneboeuf , J.Mealing , M.St-Amant          

preklad: O. Kubáčková