Hagia Sofia

„Zdá sa, že nie je zakotvená na zemi, ale že visí v zlatých reťaziach z neba,“ takto popisoval vtedajší kronikár pohľad na nový chrám pri jeho vysvätení v roku 537. Cez okná v postranných múroch a z kopule dopadá dovnútra svetlo a osvetľuje všetky plochy vnútorného priestoru chrámu. Neexistujú žiadne kontrasty svetla a tmy, ale len pološero, čo vyvoláva slávnostnú náladu. Kopula chrámu Hagia Sofia má priemer 31 metrov. Nepatrí síce k najväčším z éry staroveku, je však pravdepodobne najodvážnejšie skonštruovanou kopulou. Byzantský spôsob stavby kopúl vychádzal zo snahy, aby sa zraky veriacich čo najčastejšie obracali hore, čím by sa veriaci priblížili nebu a Bohovi. V chráme Hagia Sofia boli zhrnuté všetky technické a umelecké skúsenosti zo stavieb kostolov v západo -aj východorímskej ríši, čím došlo k spojeniu baziliky (pozdĺžnej stavby) a centrálnych stavieb západného typu. Veľký počet polkopúl a vedľajších kopúl stúpa až k hlavnej kopule.

Vnútorný priestor mal v byzantskej ríši bohatú mozaikovú výzdobu, z ktorej sa dnes dochovali iba zvyšky. Postavy na mozaikách stoja pred jednotným zlatým pozadím, čelne obrátené k divákovi a pôsobia strnulo. Témou týchto mozaík bolo stvárnenie kresťanských legiend. Východorímsky cisár Justinián I. dal v roku 532 príkaz na výstavbu tohto nádherného kostola – „kostola, aký predtým nikdy nebol a aký nikdy nebude“ – potom, čo starý kostol Sofie, ktorý bol vybudovaný za cisára Konštantína Veľkého v rokoch 326 až 360, bol počas povstania Nika v januári 532 zničený. Justinián túžil po tom, aby svoju moc vo východorímskej ríši dokumentoval aj umeleckými dielami. Stavba kostola mala dokazovať jednak moc cisára ale aj Rímskej ríše, tak aj cisárovu výsadnú pozíciu v Kristovom učení.

Justinián poveril matematika Anthemia z Trallu a staviteľa Izidora z Milétu, aby nový chrám navrhli a postavili. Stavba bola financovaná z výnosov tristo cisárskych veľkostatkov a štedrých darov panovníka. Vďaka tomu stavba postupovala pomerne rýchlo. Roku 1453 dobyli Konštantínopol Turci a prehlásili ho za hlavné mesto Osmanskej ríše. Pre Hagiu Sofiu znamenal zánik byzantské ríše premenu na mešitu. Práve v 15. a 16. storočí boli k chrámu pristavané štyri minarety. Osmania reštaurovali mnohými zemetraseniami poškodenú stavbu a v jej vnútri vykonali len málo zmien: po stenách vyvesili závesy s menom proroka, ako aj súrami koránu a zakryli mozaiky s kresťanskými námetami sadrou. Až v 19. storočí boli staré byzantské mozaiky opäť objavené.

Pretože islam zakazuje obrazy, museli figurálne mozaiky opäť zabieliť. V tridsiatich rokoch 20. Storočia boli tieto nádherné mozaiky s konečnou platnosťou odkryté. V roku 1934 rozhodol Kemal Atatürk, prezident Turecka, aby sa z Hagie Sofie stalo múzeum. Stavebný sloh Hagie Sofie mal trvalý vplyv na početné iné stavby; umenie justiniánskej epochy vtlačilo stredovekému umeniu východnej aj západnej Európy svoj ráz. Početní osmanskí stavitelia prevzali byzantský štýl stavby kopúl a rozvinuli ho do nových foriem.

Text: J. Štantejský a Monumente der Welt

Foto: Wikimedia Commons, Saperaud, JoJan - č. 2, č. 3, č. 4, č. 5