Slovensko: Vodné dielo Gabčíkovo

Čas rýchlo plynie a iba málokto si dnes uvedomí, že práve pred 20 rokmi vyvrcholil spor o výstavbu medzinárodného vodného diela na Dunaji rozhodnutím slovenskej vlády dokončiť takmer hotovú stavbu podľa takzvaného variantu „C“. Spor, o ktorom vlastne dnešná mladá generácia takmer nič už nevie. O čo vlastne vtedy išlo, je najlepšie si vysvetliť priamo na mieste.

Priehradná hrádza vodného diela Gabčíkovo leží asi 40 kilometrov juhovýchodne od Bratislavy a dostať sa k nej dá alebo po ceste cez Šamorín, prípadne na bicykli po dunajskej hrádzi, alebo v letných mesiacoch vyhliadkovou loďou, ktorá niekedy zachádza až pod plavebné komory, takže zážitok z plavby po Dunaji ešte umocní tiesnivý pocit z hĺbky medzi vysokými betónovými stenami. Ako vidno na fotografiách, my sme sa na hrádzi zastavili za neveľmi priaznivého jesenného počasia, kedy silný a chladný vietor vytváral na priehradnom jazere pomerne vysoké vlny a odháňal hŕstku prizerajúcich sa turistov do tepla vyhriatych bufetov či späť do výletných autobusov.

Už z diaľky vidno typickú dozornú vežu, ktorá kontroluje premávku v dvoch mohutných vzdúvadlových komorách, ako aj na hornej a dolnej rejde (priestor pred vjazdom do alebo výjazdom z plavebnej komory, kde čakajú lode pred semaforom na pokyn z riadiacej veže, kedy môžu vojsť do plavebnej komory). V dolnej časti veže je vyhliadková plošina, ktorá umožňuje pekný výhľad aj návštevníkom. K dispozícii je ďalekohľad, cez ktorý možno pri jasnej oblohe vidieť na horizonte siluetu televíznej veže Kamzík nad Bratislavou.

Informačné tabule podrobne informujú o technických parametroch tohto – v stredoeurópskom meradle jedinečného – vodného diela, a čiastočne aj o širších krajinárskych súvislostiach. Staršia generácia si možno ešte spomenie na nekonečné diskusie v médiách o tzv. variante C, avšak súčasnej dorastajúcej generácii to už nič nehovorí. Preto si dovolím krátky exkurz do histórie diela, o ktorom sa nepochybne bude ešte v budúcnosti hovoriť, pretože rozhodnutia súdnych sporov sa ani po rokoch stále ešte nenaplnili.

Zásahy človeka do prírodného prúdenia rieky Dunaj začali už dávno v minulosti budovaním protipovodňových hrádzí s cieľom ochrániť životy a majetok, prípadne získať novú pôdu vysušovaním podmáčanej pôdy pri rieke, prípadne celých riečnych ramien. Koncom stredoveku pribudla potreba splavniť rieku pre potreby rozvíjajúcej sa vodnej dopravy, a tak sa hlavný tok rieky postupne upravoval až do dnešnej trasy.

O vodnom diele, ktoré by zlepšilo prietok a zabezpečilo stabilnejšiu plavebnú hĺbku na úseku medzi Bratislavou a Budapešťou, sa uvažovalo už dávnejšie, no konkrétne kontúry začal tento projekt naberať až v 60. rokoch 20. storočia. Po dlhom posudzovaní rôznych riešení došlo v roku 1977 k podpísaniu medzištátnej dohody, medzi vtedajšími ČSSR a Maďarskou ľudovou republikou, o výstavbe sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros. Vodné diela mali plniť viaceré ciele – ochranu pred vysokou vodou, zvýšenie a stabilizáciu plavebnej hladiny podľa odporúčania Dunajskej komisie, ktorá reguluje vodnú dopravu na európskom veľtoku, ale aj energetické využitie. Pritom horný stupeň Gabčíkovo mal prednostne vykryť potrebu tzv. špičkovej energie v obidvoch krajinách a dolný stupeň Nagymaros (obec pri Višegráde severne od Budapešti) mal slúžiť ako vyrovnávacia nádrž.

Celý projekt sa však od začiatku stretol s odporom najmä ochrancov životného prostredia, ktorí dokázali presvedčiť značnú časť verejnosti až sa otázka výstavby posunula do politickej roviny ako vyjadrenie odporu proti komunistickému režimu. Maďarská strana nakoniec ustúpila od výstavby stupňa Nagymaros, a odmietla sa tiež podieľať na výstavbe stupňa Gabčíkovo na spoločnom slovensko-maďarskom úseku Dunaja.

Za situácie, kedy bolo vodné dielo Gabčíkovo na slovenskej strane takmer hotové, prišli projektanti a inžinieri s dôvtipným náhradným riešením, ako obísť nesúhlas maďarskej strany s výstavbou na jej území. Tzv. variant „C“ posunul umiestnenie pôvodnej hate Dunakiliti proti prúdu rieky až na slovenské územie k predmestiu Bratislavy – mestskej časti Čunovo. Tým sa síce pôvodné plánované priehradné jazero – Hrušovská nádrž – zmenšilo, no umožnilo to uviesť VD Gabčíkovo do prevádzky len na slovenskom území. Prehradzovanie dunajského toku sa začalo v októbri 1992 a samotnú hydrocentrálu dokončili v roku 1996 (dnes pokrýva približne desatinu spotreby elektrickej energie v SR).

Väčšinu návštevníkov pri návšteve Gabčíkova zaujmú najmä mohutné plavebné komory široké 34 a dlhé 275 m, v ktorých sa schová aj veľká osobná či nákladná loď. V čase našej návštevy práve smerovala proti prúdu výletná loď Flamenco s domovským prístavom Valletta. Odkedy je Dunaj prepojený s Mohanom a Rýnom, možno na jeho slovenskom úseku vidieť lode s vlajkami viacerých západoeurópskych krajín včítane Holandska, Francúzska alebo Švajčiarska.

Keď prejdeme priehradnú hrádzu s mohutným mostovým žeriavom, určeným na obsluhu hydrocentrály, dostaneme sa na ostrov, vytvorený medzi starým korytom Dunaja a prívodným a odtokovým kanálom vodného diela. Ležia na ňom tri malé obce – Dobrohošť, Vojka (v lete do nej premáva kompa cez prívodný kanál pri obci Kyselica) a Bodíky. Tento ostrov je bohato členený riečnymi ramenami, ktorých zákutia sú skutočným prírodným rajom s bohatým zastúpením lužnej flóry a fauny. Asi po dvoch kilometroch sa dá dôjsť k starej rybárskej čárde, na brehu starého koryta Dunaja, ktorá je po celý rok vyhľadávanou zástavkou vodákov splavujúcich tento veľtok. Za pozornosť stoja aj hrádze 17 km dlhého kanála, ktorý privádza vodu k priehrade nad úrovňou okolitej krajiny.

Text a foto: Jiří Výborný