SR, Javorníky: Po hrebeni na Veľký Javorník

Tento zaujímavý Česko-slovenský výlet, ktorý síce patrí k tým časovo náročnejším, hravo zvládnete aj s deťmi. Jedná sa o príjemnú, aj keď pomerne dlhú, hrebeňovú túru, počas ktorej však nenarazíte na žiaden bufet, takže aspoň nejaké jedlo a hlavne vodu by ste si rozhodne mali vziať so sebou. Keďže počasie v horách býva často nepredvídateľné a môže sa rýchlo zmeniť, ani náhradné oblečenie či aspoň pršiplášť by nemali chýbať vo vašej turistickej výbave. Napriek tomu si pred turistickou vychádzkou určite pozrite predpoveď počasia, najlepšie určenú priamo pre danú horskú oblasť. Septembrové počasie patrí k tým najstálejším, letné horúčavy sú na ústupe a príjemné babie leto je priam ideálne na horské vychádzky. A aj príroda vás v tomto čase isto očarí svojou krásnou farebnosťou. Takže smelo do prírody.

Na Veľký Javorník vedie viacero značených turistických trás, či už zo slovenskej strany pohoria alebo z českej. Pre nás sa východiskovým bodom, a zároveň aj cieľovým, keďže sme tu boli na pár nocí ubytovaní, stal Horský hotel Portáš, ktorý je situovaný priamo na hranici týchto dvoch štátov. 

Nenáročná hrebeňovka

Priamo pred hotelom stojí turistický smerovník (hubka). Za náš dnešný cieľ sme si vybrali Veľký Javorník, najvyšší vrch celého pohoria Javorníkov, ktorý dosahuje výšku 1072 m n. m.. Je situovaný približne v strede pohoria na jeho hlavnom hrebeni. Celá trasa nášho výletu viedla od začiatku až do cieľa po červenej turistickej značke. Napriek tomu, že zvládnutie celej túry z horského hotela Portáš na Veľký Javorník a späť nám zabrala vyše pol dňa, určite sa nedá rozprávať o namáhavom výstupe. Turistický chodník viedol po hrebeni, a tak na nás žiadne dlhé a strmé výstupy nečakali.

Povolený doping na Malom Javorníku

Po prejdení asi piatich kilometrov sa pred nami na pravej strane od turistického chodníka objavila malá vyvýšená čistinka. Hurá, konečne Malý Javorník (1019 m n.m.), náš prvý „medzicieľ“, na ktorom sme si dopriali malé občerstvenie v podobe jabĺčka a skvelej čokoládovej tyčinky. Samozrejme z vlastných zásob, lebo ako som už spomínala, cestou sme na žiaden bufet či horskú chatu nenarazili.  Na vrchole nás okrem turistického smerovníka čakala aj tabuľa, ktorá upozorňovala, že tadiaľto vedie štátna hranica. Samozrejmosťou bol aj hraničný kameň, tých sme po ceste míňali naozaj neúrekom. Až potiaľto sme totiž šliapali chvíľu po slovenskej a chvíľu po českej strane Javorníkov.

Pamätník a vyhliadka na Stratenci

Odteraz už naše kroky putovali po slovenskej strane pohoria. No stále sa dá povedať, že sme išli tesne popri štátnej hranici. Pokračovali sme cez sedlo Bukovina, až sme sa dostali na vrchol Stratenec, kde nás okrem pamätníka oslobodzovacích bojov vítala aj krásna drevená vyhliadka, z ktorej sa naskytá nádherný kruhový výhľad na krajinu. Aj tu sme si urobili menšiu prestávku, pokochali sa pohľadom po okolí, a keďže sa nám začalo zhoršovať počasie, radšej sme sa dlho nezdržali a pokračovali v ceste.

Počas celej túry sme okrem turistov stretávali aj mnoho cyklistov. Krásna príroda, pomerne nenáročný terén a zaujímavé výhľady do krajiny prilákali aj ich. Nielen dospelí, ale aj mnohé deti zvládali takýto výlet bez toho, aby bolo na nich badať nejakú obzvlášť veľkú únavu. Až som sa hanbila, že nemám ani spolovice takú kondičku ako oni. Už teraz som si začala cítiť nohy, ale nedala som na sebe nič znať a pokračovala ďalej. Do cieľa to už nemáme ďaleko.

Sláva nášmu výletu, nezmokli sme, už sme tu

Onedlho sme boli v sedle Gežov, z ktorého už bolo vidieť dvojkríž na Veľkom Javorníku. Vyzeralo to, že každú chvíľu spadnú prvé dažďové kvapky, no počasie nás už teraz nemohlo odradiť. Za tú chvíľku, kým sme vyšli na vrchol, sa však aj mračná potrhali a tak sme si hore – na Veľkom Javorníku dopriali zaslúženú dlhšiu pauzu. Bolo tu naozaj nádherne. Krásny výhľad, pomerne dosť ľudí, ktorí dosiahli rovnakí cieľ, aj keď každý zvlášť. Na horách milujem nielen prírodu, ale aj tých ľudí, akoby sa tá krása okolia  prenášala aj do ich duší. Na horách každý každého pozdraví, niektorí sa s vami dajú do reči, hoci vás nikdy predtým nevideli a asi už ani nikdy neuvidia. Jednoducho tu zabúdajú na svoje bežné starosti.

Trocha som sa bála, že cestou nazad sa už dažďu nevyhneme, no mýlila som sa. Cesta nám rýchlo ubehla a mrholilo iba vtedy, keď nás chránili košaté koruny stromov, takže nazad do Horského hotela Portáš sme sa vrátili príjemne unavení a našťastie aj suchí.      

Text a foto: O. Maňáková