Putovanie z Prahy do Užhorodu

Zopár slov na úvod…

     Mnohí ľudia Ukrajinu zavrhujú. Je to spôsobené predovšetkým negatívnym obrazom, akým ju prezentovala najmä televízia, a jedna osobitne, čo potom v rámci širokého spektra populácie zgeneralizovalo do formy nepochopiteľných a nepravdivých predsudkov.

     Ukrajina je krajina, ktorá v dôsledku svojej sovietskej minulosti mala oveľa ťažší štart ako napríklad Česká republika alebo Slovensko. Sovietsky odkaz sa na Ukrajine podpísal obrovskou apatiou vládnucich vrstiev voči obyvateľstvu. Peniaze, ktoré by mali prúdiť do rekonštrukcií a výstavby nových komunikácií alebo do verejných služieb, často končia vo vreckách nenásytných politikov a skorumpovaných štátnych úradníkov. Ale pretože sa Ukrajina snaží priblížiť sa k Západu, situácia sa pomaly zlepšuje. Ak však našinec prehliadne všetky rôzne problémy, ktoré sú často pre cestovateľa nedôležité, potom Ukrajina je krajina, ktorá si zaslúži byť poznávaná. 

Ako sa dohovoriť?

     Úradná reč Ukrajiny je ukrajinčina, avšak ruština je druhý najpoužívanejší jazyk. Veľa ľudí si myslí, že tieto jazyky sú takmer to isté, ale nie je tomu tak. Ťažko povedať, ktorý z nich je bližší češtine, každopádne najlepšie by bolo, ak by ste aspoň jeden z nich ovládali. Pravda, dohovoriť sa anglicky som neskúšal, no myslím si, že by to bolo značne kŕčovité.

     Naučiť sa ukrajinsky v českom prostredí je ťažšie ako nájsť nejaký kurz ruštiny, no nemajte obavy, rusky sa stále ešte na Ukrajine dohovoríte bez problémov. Ak ste sa kedysi ruštinu učili a už ju pozabudli, určite nie je od veci zaobstarať si nejakú knižku s bežnými hovorovými frázami.

Užhorod – východná enkláva prvej republiky

     Užhorod, počas prvej Československej republiky hlavné mesto Podkarpatskej Rusi, bol najvýchodnejším mestom československého štátu. Pred príchodom Uhrov v 10. storočí bol slovanské mesto. Avšak odvtedy do začiatku 20. storočia tu Maďari predstavovali asi 80% obyvateľstva. Medzi rokmi 1919-1938 zažívalo hlavné mesto Podkarpatskej Rusi časy najväčšieho rozvoja. V roku 1938 sa stal znovu súčasťou Maďarska. Po druhej svetovej vojne bola Podkarpatská Rus aj s Užhorodom odstúpená USSR (Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike). V súčasnosti je to hlavné mesto Zakarpatskej oblasti.

Výprava z Wilsonovej stanice do Užhorodu

     Ak neprijmeme možnosť letieť lietadlom, už len kvôli cene a následnej komplikovanej preprave na miesto, núka sa cesta vlakom, autom či autobusom. Každá má svoje výhody a nevýhody. Ak chcete ísť len s batožinou, kde budete mať osobné veci plus prípadnú menšiu batožinu na suveníry, bude pre vás najpohodlnejšia cesta vlakom na Slovensko a následný prestup na autobus. Rátajte s tým, že cestovný lístok na rýchlik z Wilsonovho nádražia v Prahe do Humenného vás vyjde vo vagóne s lôžkom druhej triedy približne na 1100 Kč. Cesta trvá dvanásť hodín a vlak odchádza spravidla o desiatej večer. V noci toho pravdepodobne pre neustály rachot veľa nenaspíte, avšak ak by ste aspoň k ránu predsa len usnuli, nemajte strach, že stanicu premeškáte. Okrem toho, že ide o konečnú zastávku, istotne sa vždy nájde ochotný sprievodca, ktorý s vami so slovami: „Tak vstávajte, ja tiež už chcem ísť spať,“ hromovo zatrasie.

     Od Humenného neočakávajte nič prevratné. Tesco tam síce dorazilo, ale je to asi tak jediná destinácia, ktorá stojí za návštevu (a to skutočne superhypermarkety nemám rád), pretože je „bajvočko“ nejakých tristo metrov od stanice, teda hneď na dohľad. Okrem toho, že si v ňom môžete doplniť zásoby, nachádza sa v ňom zmenáreň. Ak si nepoveziete peniaze z domova, nezabudnite si tu rozmeniť primerane veľkú sumu najlepšie na doláre či eurá, pretože vymeniť české koruny v Užhorode sa nedá a zmeniť slovenské koruny nie je príliš výhodné. K tomu sa ostatne dostanem neskôr.

     Po tom (alebo aj predtým), čo si zaopatríte proviant, vydajte sa na autobusovú či vlakovú stanicu, a zistite si spoj na mesto Michalovce. Cenou lístka by ste sa mali v obidvoch prípadoch zmestiť spoľahlivo do sto korún a majte na pamäti, že pôjdete okolo pol hodiny až hodiny, podľa toho, či autobus alebo vlak zastavuje v menších zastávkach. Keď dorazíte na autobusovo-vlakovú stanicu v Michalovciach (obidve stoja hneď pri sebe) neutekajte hneď ku pokladniciam pre lístok do Užhorodu, lebo ak by ste radi miestenku, museli by ste ju zakúpiť niekoľko dní vopred. Nastane tak okamih, kedy budete musieť skúsiť trochu svojho šťastia, no s najväčšou pravdepodobnosťou autobus plný nebude a vám sa podarí za nejakých osemdesiat slovenských korún kúpiť lístok priamo v autobuse, avšak k tomu si nezabudnite prirátať asi dvadsaťpäť Sk za batožinu.

     Ak ste sa vopred o ceste trochu informovali, istotne s počudovaním nadvihnete obočie, keď zistíte, že cesta z Michaloviec do Užhorodu trvá dve hodiny (!), pričom pre neinformovaných podotýkam, že tieto dve miesta od seba delí nejakých štyridsať kilometrov. Ibaže sa medzi nimi ako kôl v plote týči povestný hraničný prechod. Síce ho neobklopujú žiadne krvavé mýty, no je preslávený svojou „krvavou“ čakacou dobou. A to je kameň úrazu cesty autom. Keď toto viete, určite sa budete víťazoslávne pozerať z okna na nekresťansky dlho stojaciu kolónu osobných áut. Zistíte, že napriek stavbe hypermodernej slovenskej colnice, ktorá chráni vstup na posvätné územie Schengenu, sa na tejto časti hranice zastavil čas. A to doslova. Stojace rady áut z jednej aj druhej strany dávajú tušiť, že to tu nie také zábavné ako svojho času býval prechod česko-slovenskou hranicou. Auta sa pohnú približne každú hodinu, čo je tak málo, že to ani nepostrehnete a možno to bude jeden z okamihov, kedy si poviete, ako dobre ste svojich osemdesiat korún za autobus utratili. Na druhej strane sa vám bude zdať absurdné, že policajti nechávajú ľudí tak dlho čakať. Teraz si predstavte, ako absurdné sa to musí zdať tým, ktorí čakajú. Skrátka, niekedy je najlepšie úplne vypnúť.

     Ako za vami bude ubehať slovenská krajina, pripravte sa na vyplnenie malého dotazníku, ktorého existencia je zrejme pripomienkou veľkej mysli akéhosi už zabudnutého úradníka. Jedná sa o to, že musíte vyplniť kolónky na údaje ako meno, priezvisko, prečo na Ukrajinu cestujete (to jednoducho vyriešite tým, že napíšete turism), miesta, kam idete, číslo pasu, a podobne. Lístky by mal rozdať vodič autobusu, ak na to náhodou zabudne, nebojte sa si u neho vyžiadať, aj tak by ste ho museli vyplniť neskôr a tým zbytočne predĺžili prechod cez hranicu.

     Keď už som sa takto zdĺhavo zastavil pri hraničnom prechode, dodám ešte zopár vecných informácií, pretože pre mnohých to môže byť nová skúsenosť. Ako som naznačil, doba jazdy trvá dve hodiny. Je to hlavne preto, že polovicu doby strávite státím na hranici. Najprv vás príde skontrolovať cudzinecká polícia, ktorá ukrajinským cestujúcim na niekoľko chvíľ zoberie pasy. Po prvej časti pohraničnej procedúry sa pripravte na ukrajinskú časť, kde zasa zoberú pasy vám, avšak nezabudnite mať vyplnený dotazník, založený v pase. Neodporúčam, aby sa vám stalo to, že budete rovnako neobozretní ako jedna cestujúca s pasom USA, o ktorej sa zistilo, že je pôvodom Ukrajinka a naivne si myslela, že ako občianka najmocnejšej krajiny na svete nepotrebuje vyplňovať nejaké papieriky. Zároveň sa nezľaknite, keď sa vám pas vráti s polovicou formulára, tú si hlavne dobre odložte, lebo pri spiatočnej ceste môžete mať iba zbytočné problémy.

     Po absolvovaní trochu únavnej hraničnej kontroly sa konečne ocitnete na Ukrajine. Nezabudnite si nastaviť hodinky o hodinu dopredu. Podľa môjho poznáte hneď, že ste v inej krajine. Okolo vás sa začnú hemžiť žigulíky, moskviče, novšie lady a rôzne rozhrkotané „ojetiny“ pre našinca neznámych alebo nie príliš častých značiek. Prichystajte sa však aj na najnovšie „žihadlá“, ešte horúce z výstavných siení autosalónov. Ak budete pokračovať ďalej do vnútrozemia, určite postrehnete, že mestá – hoci neopravované a často zbytočne špinavé, majú niekoľkonásobne viac zelene ako u nás. To je však už iný príbeh.

     Ako náhle vystúpite z autobusu, zrejme budete chcieť vymeniť peniaze. Na to vám skvelo poslúži zmenáreň v novej budove užhorodskej stanice, ktorú určite neminiete. Kurz sa pohybuje na prívetivých 4,5 hrivien za dolár, čo znamená, že jedna hrivna sa rovná asi trom českým korunám.

     Ak hneď začnete ako ja rátať, zistíte, že ceny sú v priemere o tretinu až polovicu nižšie ako u nás. Kedysi bol tento pomer ešte lepší, žiaľ, zdražovanie dorazilo aj sem. Nenechajte sa zlákať šiestimi hrivnami za dva litre Coca-Coly a radšej si kúpte nejakú limonádu domácej výroby, napríklad ananásovú, ktoré sú ešte lacnejšie a podstatne lepšie.

     Ak ste si so sebou nepriviezli veľa zásob potravín, urobili ste iba dobre, o to viac miesta ostane na všelijaké ukrajinské a ruské pochutiny, ktorých je skutočne veľa a čoskoro začnete ľutovať ako ja, že u nás podobné skvelosti nedostať. O čom hovorím, respektíve píšem? Nakoľko väčšina ľudí ukája svoji chuť „dať si niečo pod zub“ sladkým, začnem sladkosťami. Pripravte sa na to, že v mnohých obchodíkoch na vás zo všetkých strán zaútočí ponuka úplne úžasných cukríkov, zákuskov, keksov, atď. Zistíte, aká je naša slovná zásoba chudobná, keď sa pred vami roztvorí paleta úplne nepreložiteľných názvov alebo preložiteľných iba s výpomocou niekoľkých slov. Mohol by som odporučiť viaceré, no za všetky sladké pochúťky postavím do popredia пташине молоко (vtáčie mlieko), nebojte sa, je to iba metafora. Ďalej určite ochutnajte chalvu, ktorá sa u nás síce predáva, no veľmi draho. Tu dostanete kilogram za cenu, ako dve tridsaťgramové tyčinky u nás. Ostatne pri všetkých cukríkoch a keksoch sú ceny uvádzané za kilogram a väčšinou sa pohybujú v rozpätí desať až dvadsať hrivien za toto množstvo. Ak natrafíte na obchod, kde sa predávajú torty, neváhajte a pýtajte si kyjevskú tortu, na chválu ktorého mi ani nepostačujú slová. Môžem vám zaručiť, že si budete ešte dlho oblizovať prsty a ústa. Zdá sa neuveriteľné, že toľko dobrôt nájdete na jednom mieste, ale je to tak. Čokobaron Karlík sa môže zahrabať so svojou čokoládovou továrničkou.

     Ak máte chuť na niečo slané, skúste si kúpiť údenú slanú rybu таранька, ktorú som u nás nikde v predaji nevidel, alebo vynikajúci červený kaviár, cena ktorého je asi 35 až 40 hrivien za sto až sto päťdesiat gramov. Samozrejme, že by bolo dobré využiť situáciu a na Ukrajine v nejakom domácom bistre ochutnať skutočný oranžový ukrajinský boršč, ktorý vydá aj za hlavné jedlo.

     Ako má naša západná kultúra svoje supermarkety a hypermarkety, tak má východ svoje bazáre, ktoré si evidentne napriek „marketovej“ kultúre západu udržujú svoju pozíciu. Užhorodský bazár sa nachádza trochu ďalej od autobusovej aj vlakovej stanice. Samozrejme sa k nemu dá zájsť pešo, no ak si chcete byť istí, že sa nestratíte, vyskúšajte autobus. A tu sa opäť dostávam k zaujímavému fenoménu, ktorý si zaslúži aspoň krátke uvedenie. Ak ste podobne ako ja navyknutí na naše MHD, tu budete chvíľu tápať. Nikde neuvidíte krásne červený stojan zastávky s prehľadnými tabuľkami príchodov a odchodov autobusov. Tu si skrátka musíte vystačiť s tým, že viete, že by tu autobus mal ísť. Aký, to je otázka. Kedy, ďalšia otázka. No jazdí. A vedzte, že na bazár určite smerujú tie s číslami 9, 20 a 21, ibaže odporúčam sa pre istotu opýtať, lebo našinec sa predsa len v tomto systéme rýchlo stratí. Ďalšia charakteristika tohto autobusového „systému“ sú busy všetkých druhov, podľa mojich skúseností najčastejšie očakávajte mikrobus Mercedes alebo Rover, väčšie autobusy sú skôr výnimka, a také, na aké ste zvyknutí u nás, ani nečakajte. Je zvláštne, že veľký národ má malé autobusy a malý zase veľké… Systém však funguje, a to je predsa to podstatné.

     Pretože cesty nie sú často v najlepšom stave a štýl riadenia je na Ukrajine, podobne ako napríklad na Malte, pomerne svojrázny, môže sa stať, že jazda bude trochu divokejšia, ako ste zvyknutí. Samozrejme, že nepôjde o životne nebezpečnú záležitosť, no niektoré slabšie povahy sa môžu trochu vydesiť. Hlavne žiadnu paniku! Keď neuvidíte ako ja ani jednu haváriu, bude sa to možno zdať veľký paradox, no buďte radi. Desaťminútová jazda vám v takom rozpoložení utečie jedna radosť. Môže sa vám stať, keď pustíte sadnúť si pána, ktorý už nejaké to storočie za sebou, že vám poďakuje štýlom „данке молодец“ [danke maladěc]. Kto vie, na čej strane tento starec bojoval a či bojoval. Vodičovi nezabudnite zaplatiť, pokiaľ sa dá už pri nástupe, zvyčajne sa okolo neho povaľuje množstvo mincí a bankoviek, teda vaša platba sa očakáva na rovnaké miesto. Ak ste ako jeden môj známy vypočítaví, tentoraz sa radšej buchnite po ruke a tú hrivnu a dvadsať kopejok tam radšej na hromádku hoďte, inak vás po celú jazdu budú sprevádzať pohľady cestujúcich a o to výraznejšie, ak zistia, že ste cudzinci.

     Ohlasovanie zastávok v tomto MHD neexistuje (hoci v niektorých uvidíte LCD televíziu s reklamou), preto sa radšej opýtajte. Môžete to skúsiť ukrajinsky: „це базар?“ [ce bazar?] alebo rusky: „это базар?“ [eta bazar?]. Nič tým nestratíte a ľudia tu sú oveľa ochotnejší ako u nás.

     Ak sa vám cesta autobusom zdá trochu riskantná, pretože naprvýkrát by ste mohli skončiť úplne inde ako pri bazáre, na autobusovej stanici nájdete vždy dostatok ochotných taxikárov a tento výlet vás obľahčí asi o desať hrivien.

Bazár

      Po vstupe do areálu sa pred vami otvorí neprehľadná scenéria nespočetného množstva stánkov. Uvidíte tovar všetkého druhu a o chvíľu si budete pripadať ako v obchodnom centre, ibaže pod šírym nebom, a nie tak starostlivo čistom a vyzdobenom. Pri prechádzke okolo stánkov sa nečudujte, že natrafíte napríklad na lekáreň, mimochodom s pevnou pracovnou dobou. Ostatne väčšina stánkov má určené otváracie hodiny, zvyčajne od ôsmej ráno do štvrtej poobede, takže sa podľa toho zariaďte.

     Veľa ľudí stále pochybuje nad kvalitou výrobkov predávaných na bazáre. K tomu môžem povedať len zopár slov. Čo sa týka oblečenia, osobne som si na trhu kupoval oblečenie snáď iba raz, aj to boli tepláky, potom raz tričko O’Neill (kupované síce na Slovensku, no predpokladajme, že predajcovia čerpajú z rovnakých zdrojov), ktoré mám už päť rokov a na moje veľké prekvapenie stále v perfektnom stave, len štvorprúžkové tepláky už dávno zmizli v prepadlisku dejín. Môj bratanec, ktorý sa do Užhorodu vydal so mnou, aby velikášsky utratil svoju výplatu, si kúpil súpravu a la adidas, ale neviem, či to bol skutočný „adidas“. Stála asi tri sto hrivien a zdala sa kvalitná. Čas ukáže, ak si chcete obstarať lacné značkové športové či nešportové oblečenie, vsaďte na istotu a radšej sa vydajte do niektorého nášho outletu, kde vás nákup vyjde možno rovnako draho a nemusíte sa prípadne vracať nejakých osemsto kilometrov kvôli reklamácii.

     Bazár však má svoje čaro, takmer vždy je tu veľa ľudí a ak sa unavíte, môžete sa vždy schladiť alebo zohriať pri nejakom občerstvení za veľmi priaznivé ceny. Na obed nezavrhujte hriešne zvodný a dobrý шашлык [šašlik], pripomínajúci ražniči. Na schladenie príde vhod niektorá z vynikajúcich zmrzlín v cene od hrivny päťdesiat do troch.

    Pri ďalšej prechádzke objavíte plno zaujímavých aj užitočných výrobkov. Napríklad krásne maľované hrnce a čajové kanvice. Tie sú trochu drahšie, pekný maľovaný čajník za dvesto hrivien, je však stále lacnejší ako podobnej kvality u nás. nezvyčajné nie sú ani stánky s predajom mopedov, miešačkami na betón alebo nábytkom. Skrátka na bazári nájdete takmer všetko.

Obrázky pohyblivé

     Počas putovania uvidíte aj stánky s elektronikou a oveľa zaujímavejšie s DVD, CD a MC. V rámci kultúrneho obohacovania sa, odporúčam zakúpiť si nejaký film na DVD, na niektorých býva aj viac filmov. Za seba môžem odporučiť Мастер и Маргарита (Majster a Margaréta), čo je skutočne majstrovské stvárnenie Bulgakovho životného diela v piatich častiach (všetko na jednom disku), ďalej takisto skvelé dielo Rybakova – Дети Арбата (Deti Arbatu). Počul som veľkú chválu aj na seriál Московская сага (Moskovská sága).

     Milovníkom vojnových filmov odporúčam 9 рота, o sovietskej vojne v Afganistane, Грозовые ворота o vojne v Čečne, Штрафбат, seriál o trestných práporoch počas druhej svetovej vojny, za videnie stojí aj Турецкий гамбит, vydarená snímka o rusko-tureckej vojne. Tí, ktorí sa vyžívajú v masakroch, by si mali kúpiť Чистилище (Očistec) o vojne v Čečne, kde sú bežné priame zábery na vojaka, cez ktorého prechádza tank a podobné. Z menej bojových, no tiež sa odohrávajú počas druhej svetovej vojny, je veľmi zaujímavý film o blokáde Leningradu a tak sa hádam aj nazýva.

      Za videnie určite stojí štvordielna séria dokumentov k 60. výročí víťazstva v druhej svetovej vojne Великая победа (Veľké víťazstvo). Nečakajte veľa kritičnosti, vychvaľuje sa v nich hrdinstvo ruských, vlastne sovietskych vojakov a sovietskeho ľudu, o čom nik nepochybuje, no chýba zmienka o bitkách bez možnosti ústupu, prečo na začiatku Rudá armáda ustupovala o stokilometrové úseky, a podobne. Napriek tomu je zaujímavé počuť spomienky veteránov a vidieť dobové materiály, ktoré som (ako fanúšik dokumentov o druhej svetovej vojne) nikde nevidel.

     Spomenuté filmy sú všetky nové, no nájdete aj tituly nakrútené ešte za červeného režimu. O nich si nerobte ilúzie, hoci netvrdím, že niektorý by nevedel príjemne prekvapiť. Zo starších spomeniem vynikajúcu komédiu Кавказская пленница (Kaukazská zajatkyňa) alebo Бриллиантовая рука (Diamantová ruka).

     Vyhýbajte sa však zahraničnej produkcii, hlavne početným hollywoodskym filmom, bývajú totiž dabované alebo nezabudnuteľným jediným hlasom alebo viachlasne veľmi umelo. Ceny sú rôzne. Spravidla od dvadsať do päťdesiat hrivien. Na svoje si prídu aj hráči počítačových hier, hoci s tým nemám také skúsenosti. Nájdete tak tituly zvučných mien – Company of Heroes, Collin McRae Rally: Dirt, Doom III, ako aj neznámu domácu produkciu.

Hudba a hovorené slovo

     Na hudobných nosičoch prevládajú ruskí a ukrajinskí interpréti, ale nechýbajú ani známe zahraničné skupiny. Hudobné CD stojí okolo dvadsať hrivien, pričom väčšinou na disku bývajú viaceré albumy daného speváka alebo skupiny. Ak hovoríte alebo sa učíte rusky, odporúčam kazety alebo CD s historkami humoristu, ktorý sa volá Михайил Задорнов (Michail Zadornov), a pri ktorom sa neraz pristihnete, že pláčete od smiechu, hoci ani nemusíte poznať reálie, lebo väčšinou si robí žarty z Američanov alebo Rusov samotných. Ďalší veľmi dobrí komici sú napríklad Петросян (Petrosjan) a Максим Галкин (Maksim Galkin).Cena je približne rovnaká ako pri hudbe, kazeta vyjde asi o polovicu lacnejšie.

Voda i vodka

    Už som spomenul vynikajúce ukrajinské a ruské limonády. Ponuka limonád, džúsov, minerálnych vôd aj alkoholu je skutočne široká. Bývajú tu chute klasické – ananasová, pomarančová, hroznová, no neobvyklá a pritom vynikajúca je napríklad limonáda s príchuťou krému alebo hrušky. Ak vám zachutia ako mne, dá sa kúpiť aj trojlitrová (!) fľaša. Inak sa predávajú jeden a pol litrové za približne dve a pol hrivny.

     Spektrum alkoholu prevyšuje limonády svojou rozmanitosťou. Ak chcete niekomu podarovať zaujímavý druh alkoholu, môžete odskúšať napríklad medovú vodku. Ceny sa pohybujú okolo tridsať hrivien za fľašu. Aj piva je veľký výber, osobnú skúsenosť s ním však nemám. Jedno stojí zhruba dve hrivny a päťdesiat kopejok.

Cesta späť

     Pri spiatočnej kontrole musíte najprv na ukrajinskej strane mať v pase druhú polovicu vstupného formulára, a na slovenskej časti hranice vystúpiť a colníkom ukázať veci. Každá osoba môže viezť liter alkoholu a kartón cigariet, inak v ostatnom snáď žiadne obmedzenia nie sú.

Jazda autom

     Putovanie autom sa bude odvíjať od toho, odkiaľ štartujete. Z Prahy je najrýchlejšia cesta do Brna, potom diaľnica na Olomouc, Hranice, cez Rožnov pod Radhoštěmna bývalý hraničný prechod Makov. Na slovenskej strane pokračujete cez Žilinu, Martin a Poprad do Pre