Prielomom Hornádu

Rovnako ako u všetkých ostatných výletov odporúčam vyraziť skoro, aby ste pri troche šťastia neboli súčasťou početného sprievodu natešených výletníkov, ktorí na stupačkách, ktorých je na tejto trase požehnane, vytvárajú dlhé rady. V minulom diele sme smerom k Veľkému Sokolu vyrážali západne, teda od Recepcie v Podlesku vľavo. Tentokrát ale zamierime východne, teda vpravo, smerom k Čingovu. Po cca 2 km, kedy pôjdeme okolo turistických objektov a detského tábora dorazíme k hlbokému kaňonu, ktorého dno tvorí riečka Hornád, ktorej zelené vody sa v týchto miestach, nazývaných Hrdlo Hornádu, vlievajú do Veľkej Bielej vody. Tu tiež začína samotné putovanie.

Prielom Hornádu je takmer 13 km dlhý kaňon s množstvom stúpaní v náročnom teréne po úbočiach kaňonu, na reťazových mostoch a stupačkách, ktoré dodávajú výprave ten správny adrenalín. Rovnako ako na ostatných miestach je tu účtovaný vstupný poplatok cca 1,5 Eur. Spočiatku je cesta mierne nezáživná. Vedie rozbahneným terénom s mnohými prameňmi, obnaženými koreňmi a žihľavou. Postupom času, ako sa Hornád zarezáva do okolitej krajiny, pribúdajú krátke stúpania po príkrych svahoch nad rýchlo tečúcou riekou. Istením sú tu prevažne prírodné aj kovové stupačky istené reťazami.

V tejto časti cesty sú však najväčšie komplikácie už zmienené obnažené a teda klzké korene starých drevín, ktoré sa rovnako ako my, silou vôle držia nad chladnými vodami Hornádu. Cesta ubieha tu po príkrej stráni, tu kolmo nahor po skalných stupačkách či cez popadané kmene stromov. Kaňon sa stále zužuje, prúd naberá na sile a to je znamenie, že sa blíži najnkriminovanejšie miesto celej výpravy. Známe stupačky pod Zelenou horou, miesto, ktoré si bude dlho pamätať asi každý návštevník Slovenského raja. Asi 50 metrový úsek 3m nad hladinou rieky je potrebné zdolať po strmej skalnej stene za pomoci umelo vytvoreného kovového chodníčka, ktorého šírka nie je viac ako 40cm! Skalný masív je tu navyše mierne vypuklý a tak sa dá len ťažko predstaviť, že sa tu stretnú dvaja turisti v protismere, keďže za ohybom nie je vidieť druhý koniec tohto "chodníka odvahy". Sám, aj keď som vášnivý fotograf robustnej postavy, bez väčšieho pudu sebazáchovy, som nenašiel rozumný spôsob, ako sa zároveň držať istiacej reťaze a k tomu robiť pôsobivé snímky pravdivo popisujúce adrenalínový zážitok z tohto miesta. Pri troške odvahy a koncentrácie však nie je problém tento úsek zdolať. Nie sú tu ani pamätné dosky, ani krížiky pripomínajúce (s)padlých výletníkov…

Po niekoľkých ďalších stúpaniach a klesaniach sa dostávame do relatívne pokojnej, romantikou kypiacej rokliny, kde je možné bez problému relaxovať či usporiadať piknik priamo na brehoch riečky, ktorá si v skalnom profile za tie tisícročia vyhĺbila plytké, ale pôsobivé jaskyne a zákutia. Rovnako ako v ostatných častiach Slovenského raja, resp. celého Slovenska, tu nie sú miery vzdialenosti tým najpresnejším údajom a tak sa dá len dohadovať, koľko sme prešli a koľko toho ešte prejsť musíme. Časový údaj je tu jednoznačne presnejší, keďže kilometer v tomto teréne je možné prejsť za dvadsať minút, rovnako ako za dobrú hodinu.

Prvý reťazový most a prechod na druhý breh značia, že sa náš pobyt v kaňone Hornádu kráti. Cesta naďalej vedie po príkrych úbočiach, stupačkách a klzkých koreňoch, ktoré dajú zabrať predovšetkým Vašim členkom. Cesta pozdĺž Hornádu pre nás končí, ako náhle zbadáme ďalší reťazový most, klenúci sa vysoko nad dnom rokliny a privádzajúci sem turistov z opačného smeru, od Čingova. My však uhýbame vpravo do úzkej Kláštorskej rokliny.

Kláštorská roklina, dlhá 1,5 km, aj napriek svojej dĺžke ponúka prierezom všetky krásy tunajšej prírody. Po zelenej značke stúpame miernym prevýšením úzkym korytom k malebným vodopádom, z ktorých menujme napr. vodopád Objaviteľov, vodopád Antona Straku, Dúhový vodopád, kaskády, Malý vodopád a při samém závěru rokliny i vodopád Kartuziánov (nepliesť s kurtizánami!), ktorý rovnako ako ostatní zdolávame po kolmých rebríkoch a lávkach. Príroda a jej tajuplné krásy tu v nemalej miere podnecujú fantáziu, prítomnosť škriatkov, drakov a inej rozprávkovej lesnej hávedi. Mnohý turista si však radšej predstaví orosený polliter, ktorého sa tiež zanedlho dočká…

Relatívne krátka roklina bola turistom sprístupnená až v roku 1960, skôr však slúžila ako jedna z prístupových ciest kartuziánskeho kláštora, ktorého ruiny sú dodnes pod starostlivým drobnohľadom archeológov, ktorých mravčiu prácu je možné obdivovať z terasy reštaurácie pri turistickom centre Kláštorisko, kde táto roklina končí. Priľahlá občerstvovacia stanica je od Podleska vzdialená cca 1,5 hodiny, od Čingova potom hodiny dve. Okrem pestrej ponuky tradičných národných pokrmov, v cenových reláciách od 4 - 7 Eur, tu načerpáme aj nové sily. A pretože stojíme pred otázkou, či pokračovať ďalej na Malý Kyseľ a Sokoliu dolinu, či sa vydať smer Glacká cesta, teda späť na Podlesok cestou, ktorú sme absolvovali v minulom putovaní Veľkým Sokolom, pauza sa iste hodí. Bohužiaľ náročnosť terénu neponúka príliš ďalších riešení a ak sa naozaj necítite v plnej sile, neodporúčame ďalšiu náročnou turistiku, keďže riziko únavových zranení je v takto náročnom teréne dosť vysoké a kontinuita našej aktívnej dovolenky by týmto zbytočne utrpela. Tu sa naozaj neoplatí preceňovať svoje možnosti vstupom do ďalších roklín, keďže aj tak nás čaká náročný lesný zostup po Glackej ceste späť do kempu.

Slovenský raj, aj napriek svojej menšej rozlohe a veľkej koncentrácii zážitkových trás, nie je miestom, kde za jeden víkend stihnete všetko, už vôbec nie aby ste vyrazili napr. k Spišskému hradu, ktorý je odtiaľ vzdialený cca 50 km. Rozhodne sa sem budete radi vracať, keďže rozmanitosť tunajších výletov je priamo úmerná predovšetkým vrtkavému počasiu, Vašej kondícii a hlavne ľuďom, s ktorými do týchto nádherných miest vyrazíte. Každý zážitok je tu vykúpený náročnosťou terénu, ale aj tak vám garantujem, že sa tu nestretávame naposledy!           

V ďalšej, už tretej časti, pomaly opustíme Slovenský raj, s ktorým sa rozlúčime v Dobšinskej ľadovej jaskyni a zamierime cez Muránsku planinu pod vrcholy Nízkych Tatier. 

Text/foto: Jan Chaloupka