Indonézia V.: Expedícia 2011 – presun vlakom do mesta Yogyakarta

Ráno sme sa odhlásili z hotela a Idong nás odviezol na hlavnú stanicu, kde sme nastúpili na vlak smerujúci do bývalého hlavného mesta Jávy – do Yogyakarty. Priateľsky sme sa rozlúčili s Idongom, pre ktorého sa tým jeho práca s nami skončila. V Yogyakarte nás mal čakať ďalší sprievodca.

Pokojný život popri železnici   

Na stanici nemali vybudované podchody – problém prechodu medzi nástupišťami je vyriešený jednoduchšie. Vagóny sú prechodné. Na jednej strane vagónu sa vojde a na druhej bez problémov vyjde a ste na ďalšom nástupišti. Mlčky sa predpokladá, že vagón sa s vami nepohne a neodvezie vás niekam, kam vlastne vôbec nechcete ísť. To sa ani nám nestalo, a tak sme sa pohodlne usadili v klimatizovanom vozni a vyrazili na dlhú cestu pozdĺž Jávy až do jej stredu, do bývalého hlavného mesta. Striedavo sme podriemkavali a pozorovali krajinu za oknom. Bol to celkom iný pohľad ako z mikrobusu. Okolo železničnej trate si ľudia nestavajú obydlia, obchodíky, hotely ako okolo cesty. Železnica peniaze neprináša. Nikto za jazdy nevystúpi z vagónu, aby si niečo kúpil. A tak sa dajú pozorovať dediny „odzadu“, nádherné terasovité ryžové polia, krajina. V porovnaní s pohľadom z cesty je toto rozhodne malebnejšie. Malební boli tiež cestujúci, ktorí postupne pristupovali. Väčšinou to boli rodiny s deťmi, na dvoch sedadlách sa usadili pohodlne a sofistikovane aj štyria, a spokojne cestovali hodiny a hodiny krajinou. Navečer sme dorazili do cieľa. Vyklepaní a utrmácaní sme vystúpili na stanici v Yogyakarte.

Po ceste sa treba osviežiť  

S tabuľkou tam na nás už čakal náš ďalší sprievodca – Wudy aj s mikrobusom, ktorý veľa dôvery nevzbudzoval. Po chvíli sa ho ale podarilo naštartovať, a tak sme sa odviezli do hotela Ibiz, kde sme mali zabezpečené ubytovanie. Hotel bol prepojený s nákupným centrom, v ktorom bol aj bankomat, a tak sme načerpali ďalšie milióny. Podľa informácií bol na našom poschodí aj bazén, aj sme ho našli, ale bol to skôr bazénik. Na základné osvieženie tela ale stačil. No a ešte stále bolo dobre, na osvieženie ducha sme mali ešte stále calvados. Z hotelového bazéna bolo vidieť aj sídlo tunajších bohov – trojtisícovú sopku Murapi. Nie vždy prívetivých bohov, pred pár mesiacmi chrlila popol a lávu, pričom zahynulo aj mnoho miestnych obyvateľov.

Na ulici ako v úli

Večer som vyšiel na chvíľu na ulicu pred hotelom. Po desiatich minútach som sa v panike vrátil. Rikše, skútre, autá, množstvo ľudí na chodníku a každý mi chcel niečo predať. Chcelo to nervovú sústavu v inej kondícii ako som mal vtedy ja.

Text a foto: Stanislav Lupták