Francúzsko, Paríž XXXIV.: Louvre a majstrovské diela

A tak sme sa ocitli v samostatnej veľkej miestnosti, kde na nás hľadela a usmievala sa Mona Líza skrz bezpečnostnú schránku z nepriestrelného skla a s vlastným klimatizačným systémom. Dav ľudí bol taký veľký, že prebojovať sa k nej čo najbližšie, sme hneď v úvode vzdali a vychutnali si ju aspoň zboku.

Tento vyše 500 ročný maliarsky unikát je opradený tajomstvom, či sa Mona Líza usmieva smutne alebo šťastne, kto vlastne bola a podobne. Každopádne, jej namaľovanie muselo trvať roky, keďže ju tvoria tenučké vrstvy olejových farieb a glazúry. Nedávno vedci zistili, že pod vrstvou farby sa ukrývajú aj jej ďalšie verzie, ako napríklad, že namiesto rúk má pred sebou zviera. Dozaista sa však jedná  o dielo lásky. Otázku úsmevu vyriešil počítač, ktorý na 83 percent vyhodnotil, že úsmev Mony Lízy je prejavom šťastia. Mona Líza je taká populárna, že každý týždeň dostáva listy od svojich obdivovateľov. A zaujímavé bolo aj jej zmiznutie v roku 1911, kedy pracovník Vincenzo Peruggia vytiahol obraz z rámu a vzal si ho domov. Po rokoch sa ho pokúsil predať istej talianskej galérií, no pri tomto čine ho pristihli a dielo sa opäť vrátilo do Francúzska. Od tých čias až dodnes je pozorne strážené.

Pri vstupe do miestnosti, kde bola vystavená Mona Líza, sme si ani nevšimli oproti visiaci obraz. Keď sme si ho odrazu všimli, úplne sme pri pohľade naň zmeraveli a kládli si otázku, ako je to možné? Jednalo sa totiž o najväčší obraz v Louvri s rozmermi 6,8 x 9,9 metra. Bola to Svadba v Káne Galilejskej od Paola Veronese. Narozdiel od Mony Lisy sme si tento maliarsky skvost do detailov vychutnali.

Postupne sme prechádzali miestnosť za miestnosťou a obdivovali diela velikánov, medzi ktorých dozaista patria Botticelli, Giotto, Raffael, Rembrandt, Goya či Michelangelo. K nahliadnutiu tu boli fragmenty sôch z athénskej Akropoly, egyptské sarkofágy a starožitnosti, antická a orientálna keramika, ale i etnografické zbierky.

Po hodinách putovania sa pomaly dostavila únava a blížil sa aj čas nášho odchodu. Preto sme zamierili ešte k druhému najnavštevovanejšiemu exponátu v Louvri, ktorým je socha Venuše. Táto starodávna socha z obdobia 130 až 100 rokov pred Kristom zachytávajúca podobizeň antickej bohyne lásky, ktorá sa zrodila z morskej peny, bola objavená v roku 1820 v ruinách starovekého mesta na ostrove Milos, odkiaľ pochádza aj jej názov Miloská Venuša  (Méloská Venuša/Afrodita), a to v značne poškodenom stave. Následne bola naložená na francúzsku loď a doručená kráľovi Ľudovítovi XVIII., ktorý ju daroval Louvru. Pracovníci múzea dali túto vzácnu sochu dokopy, no chýbajú jej horné končatiny, a to z dôvodu neistoty reštaurátorov, či jednotlivé fragmenty patria k pôvodnej soche. Napriek tejto neúplnosti sa jedná o jeden z najvýznamnejších príkladov helenistického umenia vôbec. Zaujímavosťou je, že počas druhej svetovej vojny vznikli obavy z jej rozbitia alebo ukradnutia, a tak sa pracovníci múzea rozhodli sochu premiestniť na vidiek, až kým nebol Paríž opäť bezpečným miestom. Pohľad na šikovnosť zhotoviteľa tejto sochy nás doslova ohromil. Keďže čas bol neúprosný, vydali sme sa smerom k východu z múzea.

Louvre, ako rozlúčku s Parížom sme si zvolili veľmi správne. Stal sa pre nás symbolom všetkého, čo sme počas krásnych dní zažívali. Umenie, história či strety kultúr, to všetko v nás zanechalo hlboké stopy, o ktoré sme sa snažili podeliť v dovedna 34 častiach nášho seriálu o Paríži. Dúfame, že sa vám putovanie páčilo a zároveň sme vás inšpirovali k návšteve tohto mesta miest.

Text a foto: Oskár Mažgút