ČR: Výlet na hrad Hazmburk

O Hazmburku sme už na našom portáli písali, ale okrem základných informácií ste sa o prípadnej samotnej návšteve tejto pamiatky, ktorej počiatky siahajú až do roku 1335, kedy ju nechal vybudovať rod Zajícov, ktorý miestne panstvo držal až do polovice 16.storočia, nemohli dozvedieť viac.

Čadičový vrch vyčnievajúci nad nekonečnými polabskými rovinami je akousi predzvesťou blížiaceho sa sopečného Českého stredohoria, ktorému dominuje sopka Milešovka, ktorej sme sa taktiež už niekoľkokrát venovali. O histórii hradu sa toho dosť dozviete na informačných tabuliach či v elektronickej encyklopédii, nás však bude zaujímať, ako najlepšie sa k nemu vypraviť, kde sa občerstviť a ako si užiť príma celodenný výlet tak, ako som ho zažil ja.

Niektorým z ranných vlakov idúcich z Hlavného alebo Holešovického nádražia či naopak od severu od Ústí n. Labem či Českej Lípy sa presunieme zhruba 80 kilometrov do stanice Lovosice. Lovosice neponúkajú príliš turistického vzrušenia, ale vzhľadom na naviazanosť vlakových spojení sa v nich aj tak dlho nezdržíte. Žltá regionálna lokálka sa s vami po necelých pätnástich minútach dopraví do polí, kde už všetku vašu pozornosť upúta kužeľovitá hora so známou siluetou hradu, ktorý spoločne s vrchom Klapý z tohto pohľadu pôsobí ako dosť solídny turistický výstup. Niet sa však čoho obávať. Najvhodnejšou zastávkou pre výstup z vlaku a začiatok pochodu je malinká stanička Slatina pod Hazmburkem, odkiaľ sa poľnou cestou a nekonečnou alejou vydáte priamo za nosom k úpätiu kopca, pod ktorým na tejto strane leží dedinka Slatina. Ráno a dopoludnia tu funguje jediné občerstvenie v podobe typického zmiešaného tovaru, ktorý aj tu obsluhuje usmievavá dievčina z Ázie. Inak je v obci mŕtvo. Možno to tak bolo aj za dôb K. H. Máchu či Svätopluka Čecha, ktorí tu tiež hľadali inšpiráciu pre svoje literárne diela. Kde sa páni vtedy občerstvovali však známe nie je. No, nebudeme odbiehať do nejasnej histórie, ale vrátime sa na cestu. Od Slatiny k hradu vedie nie práve najlepšie značená cesta, asi sa predpokladá, že väčšina návštevníkov pôjde z druhej strany od obce Klapý, ale o tom až za chvíľu.

Vytrvalé stúpanie vedie najprv pozdĺž moderných rodinných domov, dosť neprehliadnuteľných, ktoré vznikli ako pomoc postihnutým po ničivých povodniach z roku 2002. Stále stúpame, poľná cesta sa pomaly mení na lesný chodník, ktorý sa ako serpentína vlní na severovýchodnom úbočí čadičového vrchu. Za pár minút však stojíme pri hradnej bráne, ktorá je možno (ako v našom prípade) zatvorená. Len neinformovaný turista sa vydá na cestu, bez toho, aby si zistil podrobnosti o otváracej dobe, resp. sezóne, v ktorej je hrad prístupný pre verejnosť. V lete by sa vám ale tento omyl pravdepodobne stať nemohol. Po chvíli však zisťujeme, že po hradbách a v areáli niekto chodí. Volám teda na dotyčnú osobu, ktorá o chvíľu odpovedá, že hrad je síce prístupný celoročne, ale chce to predsa len trochu horolezeckej zdatnosti. Preliezame teda malú skalku, ktorá je zároveň súčasťou hradby a Hazmburk je náš! Áno, môžete síce namietať, že podobné vniknutie do objektu je ilegálne, ale tu skutočne na to nie je dôvod, teda snáď len morálny, prečo sa trepať 100 kilometrov na výlet zbytočne. Útechou nám bolo, že po nás navštívilo hrad ďalších niekoľko párov a rodín, s ktorými nás v tú chvíľu spájalo isté solidárne puto spoločne páchaného priestupku. Nutné dodať, že na zrúcanine hradu sa nenachádza nič, čo by ste mohli skutočne poškodiť, samozrejme za predpokladu, že nenosíte so sebou na výlety dynamit či báger…

Areál hradu je krásne prehľadný, tvorený dvoma vežami – Čiernou a Bielou. Ako už reliéf vrcholu hory z diaľky napovedá – tie tiež tvoria celý profil hradu, podobne ako je to u hradov Trosky či Bezděz. Pod čiernou skalou, teda tou nižšie položenou, sa nachádza krásna vyhliadka smerom na severovýchod, odkiaľ je za dobrých poveternostných podmienok krásne vidieť Polabie s dominantou hory Říp a severnejšie aj Litoměřicko. Od hornej Bielej veže je zas vidieť až na hrebene Krušných hôr a hlavne na celé České stredohorie v popredí s Milešovkou, Lovošom a ďalšími sopečnými vrcholmi. Pri pohľade na západ je zas vidieť obec Klapý, ktorá bude našou ďalšou zastávkou po nenáročnom zostupe a obkrúžení hory.

Klapý je poľnohospodárska obec s 500 obyvateľmi a okrem parkoviska pre výstup na hrad príliš mnoho neponúka. Údajne sa tu nachádza aj reštaurácia pri socialisticky vyzerajúcom kultúrnom dome, ale my sme ju nenašli, podobne ako tomu bolo v Slatine. Ľudoprázdnosť obce ale skôr pripisujem februárovému mrazu, než lenivosti miestnych obyvateľov. Snáď budete mať v lete viac šťastia aj gastronomických zážitkov.

Teraz nás čakala zhruba 5 kilometrová trasa po ceste smerom na mestečko Libochovice. Asi prvé z mnohých dnes vyslovených mien, ktoré vám bude niečo hovoriť. Nutné dodať, že libochovickí občania sa vychádzať neboja, dokonca aj zablúdeným a premrznutým turistom radi poskytnú informácie o tom, kde sa najesť, napiť a kde sa nachádza trochu zastrčený starý židovský cintorín. Ale to by som opäť predbiehal. Aj prechádzka po ceste rýchlo ubieha, hrad sa pomaly vzďaľuje a s prichádzajúcim včasným zimným večerom postupne mizne, ako je vidieť na priloženej panoramatickej fotke. A Libochovice sa pomaly blížia. Z miestnych pamiatok je najzaujímavejší renesančný zámoček, vybudovaný grófom Gundakarom z Ditrichštejna v roku 1682 až 83. K nemu tiež prilieha pôsobivý zámocký park s množstvom udržovaných chodníčkov, oranžérií a altánkov. Celý areál je zaradený do listiny národného kultúrneho dedičstva. Medzi známych rodákov mesta a vlastne aj zámku patrí predovšetkým český fyziológ, anatóm, biológ a básnik J. E. Purkyně. Ďalšie informácie o aktuálnom dianí si môžete opäť podľa potreby dohľadať na stránkach mesta či v ďalších encyklopedických zdrojoch venovaných Libochoviciam.

Nás po úmornej ceste zaujímali tri veci: kde je židovský cintorín, vlaková stanica a krčma. S radosťou sme zistili, že všetko po čom túžime, sa nachádza na zhruba jednom kilometri štvorcovom, čo naozaj ocení každý zmorený výletník. Cintorín isto stojí za návštevu, pretože je dosť divoký, zarastajúci a predovšetkým otvorený. Stanicu a ľudovú reštauráciu s dobrým Lounským ležiakom potom delí iba niekoľko krokov. Vlak ide cez víkendy každé dve hodiny a stokilometrová cesta do Prahy aj s prestupom v Lovosiciach trvá zhruba hodinu a pol.

Čo vás teda čaká?

•         200 kilometrov vo vlakoch ČD s jedným, reps. dvoma prestupmi na celej ceste.

•         8 - 10 kilometrová nenáročná rodinná prechádzka cez obce Slatina - hrad   

          Hazmburk - Klapý a Libochovice.

•         Návšteva hradu, Libochovického zámku, židovského cintorína a niektorej z

          reštaurácií.

Odporúčam zobrať si so sebou okrem desiaty aj ľahký obed a dostatok tekutín, pretože s občerstvením to po ceste nie je nijak zázračné. V lete je situácia isto lepšia. Tak šťastnú cestu…

Cenník a otváraciu dobu hradu nájdete tu. 

Text: Jan Chaloupka

Foto: Jan Chaloupka a Tereza Překlasová + doplním další vlatní až budu na PC

Preklad: O. Maňáková