ČR: Doupovské hory - Skalky škriatkov

Potom, čo sme v rámci Slavkovského lesa navštívili obec Andelská Hora so zrúcaninou jej gotického hradu a pôvabnou Šemnickou skalu, opustili sme ho a vydali sa do Doupovských hôr. Tieto hory boli pôvodne treťohorným stratovulkánom, teda sopkou, ktorá v dobe svojej aktivity strieda lávové výlevy s erupciami, pri ktorých chrlí sopečné pyroklastiká. V priebehu mnohých a mnohých rokov došlo k ich celkovému rozrušeniu početnými eróznymi procesmi, ktorých výsledkom je krajina Doupovských hôr taká, akú ju poznáme dnes. Najvyššia hora Hradiště (Hradisko), podľa ktorej sa volá tunajší vojenský újezd, dosahuje nadmorskú výšku 934 m.

Cestou po červenej turistickej značke, ktorá viedla okúzľujúcim lesom, sme sa ešte mohli pokochať pohľadom späť na Šemnickú skalu, z ktorej sme sa pred chvíľou pozerali na okolie. Naším posledným cieľom (keď nepočítam návrat k autu v Andelskej Hore) boli Skalky škriatkov (Skalky skřítků), ale ešte predtým sme chceli navštíviť nejakú miestnu krčmičku, aby sme poznali atmosféru miesta aj z pohľadu spoločenského. Rozhodli sme sa nájsť si niečo v obci Dubina, ležiacej na brehu rieky Ohře, od ktorej je to ku Skalkám už len kúsok. Ostatne na mape, podľa ktorej sme sa orientovali, boli v lokalite tejto obce vykreslené dve značky predstavujúce pivný polliter, teda pohostinstvá. Obe krčmy sme našli, obe však boli v túto chvíľu zatvorené. Vínnu pivnicu s reštauráciou U Petra, ktorá sa nám už zvonka páčila, mali otvoriť až od tretej hodiny, teda asi za pol hodiny. Pretože sa nám nechcelo čakať, táto skutočnosť rozhodla o tom, že Skalky škriatkov budú mať pred pivničkou prednosť. Keď sme sa o moment neskôr škriabali medzi bukovým porastom do veľmi strmého kopca (aby sme si ušetrili pomerne dlhú obchádzku na druhú stranu, kde viedol chodníček), boli sme veľmi radi, že nás okolnosti donútili usporiadať program takto. Po občerstvení pivom alebo vínom by sa nám asi šplhalo omnoho horšie. Ako náhle sme sa dostali na vrchol, zvalili sme sa na brvno, napili sa a zjedli Milanovu čokoládu. Nato sme sa začali rozhliadať, kdeže tie Skalky škriatkov sú. Žiadne skaly sme nevideli, všade bol len bukový les a cestička vedúca kamsi. Zdvihli sme teda naše kosti z brvna a vydali sa po ceste, až sme konečne narazili na značku, ktorá nás nasmerovala po kamenných schodoch kúsok nižšie, kde už na nás čakali vytúžené Skalky škriatkov.

A čo to vlastne tieto Skalky škriatkov sú? Jedná sa o stuhnutý lávový prúd, ktorého zvláštnosťou je prítomnosť rôzne veľkých, väčšinou pomerne plytkých otvorov/jaskyniek kruhového tvaru. Vyzerá to veľmi zaujímavo, ich pôvod je však neistý. Jednou z teórií je, že keď sa tadeto valila žeravá láva, zbierala so sebou aj kmene stromov. Tie v nej zostali uväznené, časom vyhnili a zostali po nich len tieto jaskynky. Iným, trošku abstraktnejším variantom je, že otvory vykutali nejakí skalní škriatkovia, podľa ktorých potom boli skaly pomenované. Ťažko povedať. My sme žiadneho škriatka nevideli.

Akonáhle sme sa pokochali a porobili niekoľko fotografií, začali sme vymýšľať, ako sa dostaneme dole. Obchádzať kopec po turistickej značke sa nám vôbec nechcelo, a tak sme zvolili cestu priamo dole. Musím povedať, že to nebol žiadny med. Niekoľkokrát sa mi na šmykli nohy na napadanom lístí a ja som sa zosunula niekoľko metrov dole, než som sa nejakým zázračným spôsobom zastavila. Klesali sme naľavo dole po naozaj strmom svahu tak, že naša ľavá noha bola skoro naplno zaťažená, zatiaľ čo pravá takmer lietala vo vzduchu. To bol na ľavačku pomerne dosť veľký nápor, čoskoro sme museli začať striedať strany. Nakoniec sme sa šťastne a spokojne dostali dolu a nasmerovali si to priamo k reštaurácie U Petra, kde už mali otvorené a kde nás privítal veľmi sympatický pán hospodský, asi Petr. Dal sa s nami do reči a pritom nám ponúkal mnoho dobrôt na jedlo aj pitie. Napríklad nakladané chobotničky, ktoré síce na prvý pohľad vyzerali trošku hrozivo, chutili ale znamenite. Pri dobrom jedle a rozpálenom krbe čas príjemne plynul.

Darmo hovoriť, vypotácali sme sa odtiaľto až uprostred hlbokej noci. Do Andelskej Hory nás čakala ešte cesta dlhá desať kilometrov. Svietil nám ale na nej jasný mesiac, takmer v splne, takže sme nepotrebovali vyťahovať ani čelovky a cesta nám utiekla veľmi rýchlo. V Andelskej Hore sme z auta vybrali všetko, čo sme potrebovali na prenocovanie pod šírym nebom a odišli hľadať nejaké vhodné miesto. To sme našli neďaleko. Malo ideálnu formu altánku s podsadou. Snažili sme sa ešte rozložiť oheň, aby sme si mohli upiecť špekáčiky, ktoré som pre túto príležitosť priviezla, ale bolo tak vlhko, že sa nám to nepodarilo, a tak sme sa namiesto posedenia pri ohni zavŕtali do teplých spacákov. Čoskoro sme spokojne a tvrdo zaspali a prebudili sa až niekedy pred poludním uprostred nepreniknuteľnej hmly. Ani za nič sa nám nechcelo vyliezť z vyhriatych pelíškov, a tak sme ďalšie hodiny strávili v príjemnej atmosfére, ktorú dokresľovalo hranie na gitare. Ten deň sme už žiadne ďalšie miesta v Doupovských horách nenavštívili, som si ale istá, že sa do týchto končín ešte niekoľkokrát vrátim, aby som ich mohla ďalej spoznávať.

Text/foto: Kristýna Bartůňková

Preklad: O. Maňáková