Choď do Prčice...

Každý teda vie, čo to znamená poslať niekoho do prčic, ale nie každý vie, ako to tam vyzerá. Nuž, vydajte sa s nami na malú exkurziu, vydajte sa s nami do Prčic.

Všetko začína už dávno pred dňom „D". Všetci známi vedia, že tento rok vyrazíme do Prčic aj s malou, dva a pol roka mladým dievčatkom Áďou. Dielom sme hrdinovia, dielom blázni. Človeka poteší pocit výnimočnosti a statočnosti, aký badáme v očiach našich známych. Oni by samozrejme išli tiež, ale … A my tam ešte ťaháme decko. A ten terén … A ako naspäť, keď autom sa v deň "D" do Prčic nedostanete?

Byť hrdinom, aspoň pred najbližším okolím, je vec príjemná, no ejha. Ráno sa hrdina prebúdza do povrazcov dažďa, spúšťajúcich sa z oblohy, a čo teraz? Toľko sme sa tešili, toľko sa vyhrievali pocitom hrdinstva, ale každý predsa pochopí, že tentoraz musíme ostať doma a Prčice objaviť inokedy.

Alebo nie? Dobre, ak sme už nedržali hu..., čo sa dá robiť, aspoň to skúsime. Sadáme teda do auta, a nechce sa nám štartovať, hoci z povrazcov dažďa sa stávajú jednotlivé kvapky. Predsa len ich je ešte veľa a obloha je stále zatiahnutá. No nič, auto naštartujeme a vyrážame. To malé stvorenie, čo sedí vedľa v autosedačke, nechce pochopiť, že v daždi tam nik nebude, že v daždi sa predsa nikam nechodí... A neustále sa pýta: „Kedy už tam budeme. Ja chcem do Prčic!“

Ok, chceš zmoknúť a plakať, že ti je zima a bolia ťa nožičky? Tak teda áno.

Auto vyráža smer Votice, divne prázdnou diaľnicou aj cestou na Tábor a pred osmou hodinou sa zastavuje vo Voticiach na poloprázdnom parkovisku. Nanešťastie tu neprší a tak drobcovi nemôžeme ukázať, ako zmokne. Nevadí, na námestí pri fontáne si zakúpime mapu na detskú trasu dlhú 23 km (to hádam prejdeme, no a keď niečo, tak sa vrátime), ale na naše prekvapenie pri štarte nie sme sami. Spolu s nami mapku kupuje alebo už kúpilo dosť iných ľudí, túžiacich sa dostať do Prčic.

Ľudí samotných i s deťmi v krosnách či kočiarikoch, dokonca aj psi pobehujú okolo a nesú si svoj batôžik. Výborne, dojatá posádka nášho auta vyrazila smerom na Prčice.

Prvé metre z Votice. Po úzkom chodníku má náš malý ľudský had pomerne slušné tempo. Chce byť čím skôr z mestečka vonku, vo voľnej prírode. Ta nás privíta stúpaním, a tak stúpame a tlačíme kočiarik, v ktorom sa vezie batoh. Áďa sedí pevne „na koňovi“ a z výšky pozoruje okolie.

Na jej nožičky je to zatiaľ predsa len príliš rýchle a je dobré ujsť čo najviac, kým má dobrú náladu. Ľudský prúd tiahne aj tlačí, no vnútri je cítiť niečo, čo ho spája: „Hľa, oni tiež vyrazili...“

Prvé zastavenie je nad samotou Lysá, po 1,5 km. Tu dostávame kontrolnú pečiatku. Spolu s pečiatkou zo štartu a s pečiatkou kravičky – zrejme označením detskej trasy – tak máme pečiatky už tri. Tu sa od našej trasy oddeľuje „dospelácka“ trasa 30 km, ktorá pokračuje vpravo.

A my, opäť stúpavým, no oveľa pomalším pochodom, už vyhovujúcim detským nožičkám a vedúcim cez lúky, dôjdeme k včelínu.

Dneska, vďaka zamračenému počasiu, sa nemusíme báť prejsť okolo jeho letáčov. Je tu iba zopár hliadkujúcich včeličiek, ktoré našťastie nášho malého vedúceho výpravy príliš nezaujali a nevyvolali búchanie do úľov, aby sa presvedčil, či sú doma aj ostatné.

Vstúpili sme do lesa. Ako do chrámu. Kúštik rovnej cesty po vrstevnici a opäť stúpanie ku kaplnke sv. Vojtecha. Nožičky už nechcú ďalej a dožadujú sa kočiariku. Ale zatiaľ ešte musí vydržať oteckovi na chrbte. Strecha kaplnky prebleskuje voľakde medzi stromami, ale zdá sa, že je k nej stále rovnako ďaleko. Konečne hore pri kaplnke je prvé skutočné zastavenie a právo na odpočinok si okrem detí vyberá aj nejedna mamička.

Teraz nás čaká už rovnejšia časť trasy, hoci vďaka nedávnemu dažďu trochu zablatená. Kočiarik si príde na svoje. Odpočinie si na občasnom asfalte, ale cez mláky a bahno sa rýchlo ušpiní. Nakoniec to nevydrží a rozbije sa pri hrkotaní cez korene stromov, práve keď v ňom malá cestovateľka skákaním dávala najavo, že sa už prebudila a ďalej spať nehodlá. Našťastie sa ako-tak dá opraviť kúskom povrázku.

Konečne zahrozil dážď. Že by sme ešte predsa len zmokli? No namiesto poriadnych kvapiek je z neho iba drobné mrholenie, cez ktoré sa na pochodujúcich prčických zvedavcov začalo opatrne pozerať slniečko, aby nakoniec úplne rozžiarilo oblohu. Trasa pokračovala cez hory a doly, krásnymi lesmi, okolo rybníčkov aj okolo kedysi slávnej tvŕdze Buchov. Najvyšší bod Českej Sibíri (Mezivrata 714 m n.m.), okolo ktorého trasa prechádza, ani nezaregistrujeme. Obzeráme sa po kraji, je nám krásne na duši a zatiaľ aj na tele. Prechádzame popri množstve občerstvovacích staníc, pri ktorých sa niektorí pochodujúci občerstvili tak výdatne, že už takmer nevládzu ďalej.

Za Ješeticami sme dostali ďalšiu kontrolnú pečiatku a čudujeme sa, že nám už ostáva iba 6 km, cez ďalšie hory a doly. A to ich už bolo istotne viac ako tých devätoro. No približili sme sa k cieľu a stále ešte sme v pohode na duchu aj tele. I ostatní sa viac usmievajú, hoci už napríklad nemohli ďalej, pretože vypili piva možno viac ako ušli kilometrov. Ľahli si pri ceste do trávy, pospali si. A keďže nemali kočiarik a nemal ich kto tlačiť, vyrazili za ďalším pivom.

Okolo 16. hodiny sa ukázala veža prčického kostola a pod ňou je náš blížiaci sa cieľ. S veľkou chuťou sme sa pustili do tatranky a na krk si povesili žltú prčickú topánočku. Obe sme dostali v cieli a vrhli sa na miestny jarmok. Námestie plné stánkov s cukrovinkami, párkami a iným občerstvením aj so suvenírmi. A samozrejme plné spokojných pútnikov, ktorí konečne vedia, nielen čo znamená ísť do Prčic, ale aj ako to tam vyzerá.

Bodka na záver? Mohla by byť o tom, ako sme sa perfektne zorganizovaným autobusom dostali na vlak do Heřmaničiek. Mohla by byť o tom, ako sa vo Voticiach kočiarik úplne rozpadol a naše malé šidlo stále nemalo dosť, takže už aj mamičku začali skutočne bolieť nohy, ako ho stále zháňala.

Ale bude o hrdinstve. Nie o nás. Už vieme, že nie sme až tak veľkí hrdinovia, veď do Prčice išlo v tomto roku 17 000 ľudí. No predsa.

Konečne, okolo 20. hodiny sedíme v aute, nadmieru spokojní a uťahaní. Pri výjazde z Votic stojí pri ceste babička. Krátka sukňa, tenké nožičky, indiánske vrkoče na bruchu.

A stopuje. Zastavujeme a babička, keď si sadne, zašveholí: „Pozerám, že ste išli Prčice, odkiaľ?“

„Tu z Votic, ušli sme s malou celých 23 km.“

„No, to je príma, a ja som dnes šla. Od piatej ráno 70 km z Prahy, a teraz idem naspäť.“

„Bohužiaľ, my nejdeme až do Prahy, ale pri Benešove budeme odbočovať na Kamenný Přívoz na Sázave.“

„To nevadí, odvezte mňa čo najbližšie ku Prahe a ja už zvyšok dojdem.“

„????????“

Áno, som rád, že do „Prčic" chodia aj hrdinova.

text: Kucka Oliver

foto: Kucková Zdeňka

späť