ČR: Zámok Loučeň - miesto, kde to žije - VIDEO

Kto by zámok Loučeň hľadal ako polorozpadnutú ruinu s prevlhnutými múrmi s atmosférou starobylého sídla vtedajšej mocnosti, ten by bol zrejme sklamaný. Princezné túžiace po prepychu by sa tam ale naopak cítili ako ryby vo vode.

Keby sa dal zámok Loučeň charakterizovať jedným slovom, bolo by to jednoznačne slovo „komercia“. Najlepšie totiž vystihuje všetko, za čo je na romantickom mieste neďaleko Nymburka potrebné platiť. A v Loučeni sa platí skutočne za všetko. Vstupné do záhrad stojí deväťdesiat korún.

Na druhej strane ale musíme povedať, že v Loučni je za čo platiť. Všetko na zámku aj v jeho okolí je totiž „vymazlené“ do detailov. Počnúc vstupným vestibulom a vlastne všetkým, čo vás na prvý pohľad zaujme. Ku vstupenke dostanete plánik a tak sa môžete smelo rozbehnúť po upravených záhradách plných bludísk, altánkov a stánkov s trdelníkom alebo zmrzlinou.  

Brány zámku Loučeň zostávajú pre návštevníkov otvorené takmer nepretržite. Len v zime je doba, kedy je možné do zámku nahliadnuť, o niečo skrátená. V Loučeni zrejme utratíte, čo môžete, ale bude to stáť za to. Prehliadka, ktorá býva na zámkoch zábavná len vďaka obrovským kĺzavým „bačkorám“, sa v Loučeni premení na skutočne pútavú a poučnú prechádzku po zámockých komnatách, kde vám dvere otvára komorník alebo dokonca samotná pani kňažná.

Stratení v zámockých labyrintoch

Nemusíme pripomínať, že zámok Loučeň je predovšetkým miestom pre nekonečných romantikov. Prechádzky po rozľahlom zámockom parku plnom labyrintov a bludisk zostávajú tým najväčším lákadlom hlavne pre deti alebo začínajúce dvojice, ktorým chvíľkové zablúdenie medzi kríkmi alebo trávou významne pomôže skrátiť prípadné trápne momenty mlčania. A takých chvíľok môže byť v jedenástich labyrintoch a bludiskách, navrhnutých Angličanom Adrianom Fischerom, nespočetné množstvo. Nenápadne sa dá stratiť v uličkách tisu alebo buxusu. Horšie to už pôjde v bludisku z kamenia alebo trávy, kde sa sotva schovajú vaše členky.

Zaujímavou výzvou môže byť aj písmenkový labyrint, kde vás do jeho stredu zavedú písmena kopírujúce text pesničky „Jede, jede poštovský panáček“ (Ide, ide poštový panáčik). A pieseň o poštárovi pochopiteľne nie je žiadnou náhodou, ale má priamu spojitosť s rodom vtedajších vlastníkov zámku Thurn – Taxisov, okrem iného tiež zakladateľov európskej pošty.  

Loučeň a Taxisova priekopa

Spojitosť s najťažším skokom Veľkej pardubickej steeplechase - Taxisovou priekopou a rodom Thurn – Taxisov nie je náhodná. Hneď prvý ročník slávneho dostihu totiž vyvolal vášnivé diskusie všetkých šľachticov, ktorí boli s koňmi odjakživa spojení. Najostrejšia debata sa strhla okolo najobávanejšieho - vtedy Tribúnneho skoku, dnes Taxisovej priekopy.

Roku 1874, kedy odštartoval prvý ročník tohto dnes prestížneho dostihu starého kontinentu, sa na štart so svojim koňom postavil aj princ Egon Thurn – Taxis, ktorého ale náročný kurz od ďalšej účasti v pretekoch odradil. On sám už v Pardubiciach nikdy štartovať nechcel, ale napriek tomu loboval za zachovanie tých najťažších skokov. Vraj dokonca preniesol: „Páni, ja tento skok už nikdy prekonávať nebudem, a ako sa tak dívam okolo seba, tak vy taktiež nie." Nevidím teda dôvod, prečo by sme ho mali rušiť a niekomu niečo uľahčovať.“ Interpretácií jeho výroku existuje niekoľko. Možno len inými slovami, ale každá smeruje k tomu istému – k zachovaniu Tribúnneho skoku. Nech už princ prehlásil čo chcel, musel to urobiť dosť výrazne, pretože po 18 rokoch dostal štvrtý skok kurzu Veľkej pardubickej jeho meno – Taxisova priekopa.

Ako to už pri zámkoch býva aj ten loučeňský vystriedal mnoho majiteľov. Najvýznamnejší z nich boli Valdštejnovci, ktorí na tamojšie panstvo prišli roku 1623.

Text/foto/video: Klára Svobodová

Preklad: O. Maňáková