Európan v islamských krajinách II.

Európan a islamské krajiny – po pravej ceste viery

Pri všetkých rozdieloch islamských krajín nemôže Európan prehliadnuť, že každodenný život moslima je oveľa viac prepojený náboženskými otázkami, než sme tomu zvyknutí u nás, kde viera je do značnej miery uzatvorená do súkromia každého jednotlivca a navonok sa prejavuje iba pri určitých príležitostiach, napr. v kostole, pri rôznych púťach, náboženských akciách, a pod. Moslimova vierouka je ďaleko výraznejšia a ovplyvňuje jeho život v mnohých smeroch.

Päť stĺpov viery

Zásadné náboženské úkoly moslima vyjadruje „arkán ad-dín“, teda päť stĺpov viery, vyjadrujúcich rozhodujúce náboženské povinnosti, s určitými rozdielmi medzi sunnitami a šíitmi, čo sú (okrem radu už zaniknutých siekt) dva základné smery islamu, medzi ktorými sunniti značne prevažujú.

Vyznanie viery je prvá povinnosť moslima, nazýva sa „šaháda“ a jej to vedomé, úprimne a z presvedčenia vyplývajúce vyslovenie človeka, prijímajúceho islam za svoje náboženstvo. Prvá časť šahády znie arabsky „´ašhadu ´an ´lá ´illáha ´íllá ´llah“ a celá šaháda je veľmi stručná, ide o známy výrok: „Vyznávam sa, že niet boha okrem Alaha a vyznávam sa, že Mohamed je Posol boží“.

Druhý stĺp je „salát“, teda modlitba či presnejšie stanovený súbor každodenných modlitieb, ktorý sa riadi pevne danými pravidlami. Moslim sa modlí päť razy denne, a to vždy so zachovaním „taháry“, teda rituálnej čistoty, ktorej zásady musí dodržiavať. Postup modlitieb je stanovený veľmi podrobne. Patrí k nemu okrem iného, že moslim recituje 1. súru koránu al-Fátima, akúkoľvek ďalšiu súru alebo verše, pričom predtým a potom vysloví „takbír“, ktorý znie „Alláhu akbar“, teda „Boh je preveľký“.  Tvárou je obrátený k Mekke, tento modlitebný smer sa nazýva „qibla“.

Tretí stĺp je „zakát“, čo je výraz prekladaný spravidla ako „almužna“ teda „dobročinnosť“, ani jeden z týchto prekladov však nie je presný. Skôr ide o odovzdanie prebytku. Moslim môže byť bohatý, ak svoj majetok nadobudol poctivo a nie na úkor napríklad sirôt (čo je zvlášť odsúdeniahodné) alebo iným hriešnym spôsobom, avšak prebytok, teda to, čo nepotrebuje, má byť predmetom zakátu, čiže ho má rozdať medzi potrebných. Majetok, ktorý prevyšuje potrebu, je nežiaduci, naopak jeho rozdelenie je dobrá investícia do budúcna, lebo skutočné bohatstvo a prepych čaká moslima v živote posmrtnom. Postupne sa zo zakátu vo väčšine islamských krajín vyvinula určitá podoba daní.

Štvrtá povinnosť moslima podľa arkánu je „saum“ (tiež sijám), teda pôst, ktorý dodržuje počas dňa v posvätnom mesiaci ramadán. Pôst nie je prejav asketizmu a odriekania, ani nejaké „sebatrápenie“. Ide o hlbší prejav vlastného prežitku božej existencie a jej prítomnosti v každodennom živote, a v spojitosti s recitovaním súr koránu aj akési prehlbovanie smerovania k vlastnej podstate chápania božej viery a sveta. Preto ramadán je vlastne pre moslimov mesiac radosti, končí sviatkom obdarovávania, ktorý by sme mohli prirovnať k nášmu Štedrému večeru.

Posledný z piatich stĺpov sa nazýva „hadždž“, púť do Mekky, a je to významná povinnosť každého moslima a moslimky, veriaci ju majú vykonať aspoň raz za život. Táto púť má svoje pevné pravidlá, vyžaduje napríklad pútnický odev, pútnik sa nesmie holiť, strihať, a pod., má zabiť zviera, ale inak nesmie prelievať krv, má sa modliť, sedem raz obísť Kaabu a podľa možnosti ju pobozkať, niekoľkokrát absolvovať beh k posvätným pahorkom a do údolí Miná, vykonávať predpísané modlitby, a i.

Články viery a desatoro

Postupne sa ustálilo päť článkov viery, a to: viera v jediného Boha, viera v anjelov, viera vo Sväté písma a v poslov božích, teda prorokov, viera v deň Posledného súdu a viera v božiu prozreteľnosť, ktorá určuje dobrý či zlý osud človeka a ktorá smie človeka trestať či mu prejavovať zľutovanie.

Vieroučne zložité je pre moslima článok posledný, teda sebaodovzdanie sa božej prozreteľnosti, viera v  naprosté rozhodovanie Boha o každej ľudskej bytosti. Ako sa hovorí v jednej súre: Koho Boh chce viesť cestou správnou, tomu otvorí hruď pre islam; tomu, kto má zblúdiť, tomu zúži a uzatvorí hruď. Znamená to, že jedine Boh vo svojej všemohúcnosti určí, či budeš veriaci či nie, no ak nebudeš veriť, kruto ťa potrestá. Ide tu o problém tzv. predurčenia, predestinácie, teda toho, že je iba v božej moci stanoviť, aký človek bude, pretože Boh je všemohúci a o všetkom rozhoduje. S problémom predurčenia zápasilo aj kresťanstvo a napokon to vyriešilo tak, že človek svojím správaním sa môže dosiahnuť milosti božej a že sebaobetovanie Ježiša Krista má spasiteľskú úlohu, no napríklad kalvínski protestanti prijímajú predurčenie ako danosť. V islame je otázka predurčenia riešená spoliehaním sa na božie milosrdenstvo pre toho, kto ide po „pravej ceste“ viery, ako poukazuje začiatok všetkých súr.

Tak ako judaizmus a kresťanstvo, aj islam má svoje desatoro – súbor základných životných pravidiel, v mnohom zhodných s desatorom Mojžišovým. Zaujímavé však je, že jedno z prikázaní desatora moslimovi priamo ukladá starostlivosť o deti, čo v židovsko-kresťanskom desatore nie je.

Džihád

Pod vplyvom okolností a vlny islamského terorizmu spájame slovo džihád s násilnými akciami. V skutočnosti ide o výraz zhrňujúci rad rovín, ktoré majú vyjadriť snahu, usilovanie sa o „fí salbílí ´lláh“, teda „božiu vec“.

Pre moslima je rozhodujúci tzv. veľký džihád, nazývaný tiež „džihád srdcom“, ktorý predstavuje jeho úsilie veriť a správať sa tak, aby sa zapáčil Bohu, sebazdokonaľovanie v preukazovaní úcty a poslušnosti Bohu, v bezvýhradnom podriadení sa jeho prikázaniam a v konaní dobrých skutkov. Malý džihád, inak„džihád mečom“ je džihád bojovný a násilný. Ďalej sa rozlišuje „džihád al-kalam“, teda usilovania sa perom čiže písaným slovom, napr. súbory hadíth, a i., „džihád al-lisán“, usilovanie sa jazykom, teda recitáciami koránu, presvedčovaním, a pod.

Niet však divu, že v súčasnosti pre nemoslima, a najmä po 11. septembri 2001 v New Yorku a radu ďalších teroristických atentátov, často samovražedných, je slovo džihád spájané len s bojovným džihádom, ktorý sa tiež najviac prejavuje navonok, a ktorý má korene už v období, kedy sa islam obmedzoval len na Medinu a jej okolie. Vyplýval totiž z  rozdelenia sveta na tri sféry.

Prvú tvorila „dár al-islám“, oblasť mieru, teda územie, na ktorom islam bol rozšírený, druhú „dár al-harb“, oblasť vojny, čiže všetky územia, na ktorých islam bojoval o svoju prevahu a uznanie, tretiu „dár as-suhl“, čo boli miesta, na ktorých vzťah veriacich moslimov a ostatných bol upravený toleranciou. V šírení islamu bol pochopiteľne zakotvený jednoznačný úkol – stále rozširovať „dár al-islám“. Pritom sa uplatňoval džihád al-lisán, teda získavanie veriacich mierovou cestou. Napriek tomu malý džihád, teda džihád zbraní, prichádzal k slovu veľmi často od počiatku a z neskorších stáročí si môžeme pripomenúť výboje Osmanskej (Tureckej) ríše, Timurove bojové výpravy a ďalšie. V XX. storočí predstavoval rozkvet islamu napr. v Afrike jednoznačne o „džihád al-lisán“, usilovanie sa jazykom, a „džihád al-kalam“, usilovanie sa perom, zároveň sa však na iných miestach bojový džihád rozvinul do hrozivej podoby, akú známe dnes, a stal sa nekontrolovateľnou hrozbou svetovej civilizácie a mieru.

Bojový islam sa však nutne javí ako záležitosť nielen neudržateľná z morálnych a ďalších dôvodov. Javí sa aj ako záležitosť nábožensky vzaté zbytočná. Je zrejmé, že mierové misie prinášajú pre túto vieru spoľahlivejší efekt,  naopak terorizmus spôsobuje oprávnený odpor, čo si rozumní moslimovia uvedomujú. Tragédia je, že hoci „malý džihád“ nemá zďaleka väčšinovú podporu a islamu len škodí, jeho skutočné a potenciálne nebezpečenstvo je téma dňa.

Ďalšími podrobnosťami vo vieroučných otázkach by asi bolo zbytočné sa zaoberať v našom orientačnom pohľade, takže nabudúce si už všimneme pobytu Európana v islamských krajinách a jeho vhodného či nevhodného počínania.