www.infoglobe.sk » História

História

     Zrodenie poľského štátu sa datuje do obdobia 10. storočia, kedy sa slovanské kmene, ktoré prijali kresťanstvo, zjednotili pod vládou Meška I. Jeho syn Boleslav Chrabrý bol v roku 1025 pápežom korunovaný ako poľský kráľ. V 12. storočí sa Poľsko rozdelilo na niekoľko menších štátov. V roku 1320 sa Vladislav I. stal kráľom znovu zjednoteného Poľska. Jeho syn Kazimír III. je považovaný za jedného z najlepších poľských kráľov. Krajina sa v tom čase stala takisto centrom židovskej migrácie. Na konci 14. storočia, v roku 1385, vznikla poľsko-litovská únia a jej panovníkom sa stal Vladislav II. Jagelovský, zakladateľ jagelovskej dynastie. V roku 1410 uštedrila únia porážku teutonským rytierom. V druhej polovici 16. storočia vytvorilo Poľsko spoločný štát s Litvou, ktorý sa v tom čase stal jednou z najväčších európskych mocností a siahal na dosah iba 150 kilometrov od Moskvy. Po ďalších dlhých bojoch s nemeckými rytiermi sa súčasťou Poľska stalo Kráľovské Prusko, neskôr nazývané Východné Prusko. Okrem iného sa Poľsko preslávilo svojou náboženskou slobodou, preto v ňom hľadali útočisko Židia, protestanti a iné náboženské minority.

     Po smrti posledného Jagelovca Žigmunda Augusta, ktorý po sebe nezanechal dediča, boli poľskí králi volení šľachtou. V roku 1596 sa hlavným mestom krajiny namiesto Krakova stala Varšava. O necelých sto rokov neskôr sa Poliaci výrazne vyznamenali v rámci európskych dejín, keď v roku 1683 kráľ Ján III. Sobieski zahnal Turkov od Viedne. Avšak v polovici 17. storočia nastal koniec zlatého veku. Na jednej strane sa Poliaci ocitli v ohrození od Švédov, na druhej povstaním Bohdana Chmelnického na Ukrajine. Pád Poľska začal v druhej polovici 18. storočia, konkrétne v roku 1772, kedy došlo k prvému deleniu. Táto tragédia v troch dejstvách pokračovala v rokoch 1792 a 1795 a hlavnú rolu v nej hrali Prusko, Rusko a Rakúsko.

 

Nástin udalostí, ktoré viedli ku kríze: 

       Po vymrení rodu Jagelovcov po meči vznikla v Poľsku „šľachtická republika“, teda volebná monarchia na čele s kráľom, ktorý bol z veľkej časti zbavený moci a na voľbu ktorého mali stále väčší vplyv cudzie mocnosti. Všetok politický život vnútri štátu brzdila neobmedzená sloboda šľachty. Vinou zásady jednomyseľnosti (liberum veto) poľský ríšsky snem zväčša nebol schopný uznášania a prostriedok, ktorý mal pôsobiť ako protiváha, totiž šľachtické konfederácie, bol čoraz častejšie využívaný ako nástroj v rukách susedných štátov, ktoré mali záujem na rozpadu Poľska.

     Jeden z magnátov – Stanislav August Poniatowski, zvolený v roku 1764 na nátlak Ruska poľským kráľom, sa pokúšal o reformy včítane ústavnej. Narazil však na konzervatizmus a osobné záujmy šľachty a ako inak – cirkvi. Proti zrušeniu tzv. liberum veto sa v tom istom roku postavila šľachta a zavedeniu použiteľného colného systému na získanie štátnych financií vojensky zabránilo Prusko. Rusko sa snažilo svoje záujmy presadiť pod zámienkou „ochrany“ pravoslávnych veriacich v Poľsku. To sa Polákom samozrejme nepáčilo a v roku 1768 vypukla vojna, ktorá bola vedená tak proti ruskému tlaku, ako aj proti reformným snahám. Rusko aj Prusko tento konflikt zobrali ako vďačnú zámienku na ozbrojenú intervenciu. V roku 1770 Jozef II. obsadil spišské mestá, už predtým zastavené Poľsku, a vytvoril tak predpoklady na uzatvorenie rusko-pruského a rusko-rakúskeho dohovoru o rozdelení Poľska v roku 1772.

První delenie Poľska (1772): 

     V dôsledku prvého delenia Poľsko stratilo takmer tretinu svojho územia a tretinu obyvateľstva. Rakúsko získalo Halič asi 70 000 km2, obývanú Poliakmi a Rusínmi; Rusko posunulo svoje hranice na západe až k riekam Dvina a Dneper (asi 110 000 km2) a získalo tým oblasti s prevažne ruským a lotyšským obyvateľstvom (súčasné Bielorusko a Ukrajina); Prusko dosiahlo anexiu Varmie a Západného Pruska (35 000 km2), s výnimkou Gdansku a Torune, s približne dvomi pätinami nemeckého obyvateľstva, a spojenie medzi Pomoranskom a Východným Pruskom. Prusi brali prvé delenie ako akési zadosťučinenie, pretože z ich pohľadu sa jednalo o návrat územia, ktoré už predtým patrilo Rádu nemeckých rytierov. Hnacou silou pri prvom delení Poľska bolo Rusko. Vtedy by si Poľsko pravdepodobne nezachovalo samostatnosť ani bez delenia, pretože by asi bolo okupované Rusmi.

     Ďalšie osudy Poľska, vydaného na milosť Ruska, Pruska a Rakúska, boli už len pokračovaním rovnakej politiky. Všetky pokusy vymaniť sa z područia ruského samoderžavia boli márne.

 

Medzidobie: 

     V roku 1791 Sejm schválil novú ústavu, avšak koristnícky egoizmus poľskej šľachty viedol ku kolaborácii s krajinami, ktoré si rozdelili ich vlasť. Poľská šľachta ukázala, že nie je schopná zjednotiť sa v zápase o záchranu Rzeczpospolitej. Na sneme, ktorý prijal novú ústavu, sa zúčastnilo len 157 delegátov, zvyšných 327 ostalo sedieť doma. Novú ústavu, ktorú podpísal aj kráľ, prijala menšina delegátov. Ostatní ostali stranou a radšej vyčkávali, ako sa vyvinie situácia.

      Naproti tomu „priatelia Ruska“ (povzbudení štedrými darmi cárskej vlády a hlavne samotnou cárovnou), vyhlásili v dohode s petrohradským dvorom na jar 1792 v Targowici konfederáciu, ktorá sa za podpory ruskej armády zriekla novej ústavy a reforiem, ktoré zrušili liberum veto. Poľský trón sa po smrti Stanislava Poniatowského mal stať dedičným v saskej dynastii, ale to sa v Petrohrade samozrejme nestretlo s pochopením, napriek tomu, že s novou poľskou ústavou tentoraz súhlasilo aj Prusko a Rakúsko.

     Vývoj udalostí, ktoré nasledovali, je de facto opakovaním toho, čo sa už stalo. „Na ochranu ústavy a poľských slobôd“ vpadla v máji 1792 do Poľska státisícová ruská armáda. Slabošský kráľ Stanislav Poniatowski zachraňoval všetko, čo sa zachrániť dalo, tak dlho, až nebolo čo zachraňovať, a pod hrozbou úplnej porážky sa pripojil k targowickej konfederácii a prikázal poľskému vojsku v počte asi 40 000 mužov, aby Rusom nekládlo odpor. Tadeusz Kościuzsko, veliteľ poľskej armády, ktorý si vyslúžil zásluhy počas americkej vojny za nezávislosť, toto kapitulantstvo odmietol a vzdal sa velenia. Rusi tak bez problémov obsadili Varšavu a podmienky na uskutočnenie ďalšieho aktu trojnásobného delenia Poľska, boli pripravené.

 

Druhé delenie Poľska (1793): 

     Na začiatku roka 1793 bola v Petrohrade podpísaná rusko-pruská konvencia „o ochrane susedov Poľska“ a na potlačenie „francúzskeho ducha v Poľsku“. V lete 1793 zasadal Sejm pod dozorom ruskej armády. Ruskí dôstojníci poľským delegátom oznámili, že nikomu nebude dovolené odísť, kým nedajú súhlas s odstúpením Volyne, Podolia a časti Litvy Rusku. K tomu všetkému bola Poľsku vnútená „vzájomná obrana územia“, čím sa v podstate stalo ruským protektorátom. Vyzeralo to tak, že Rusko si vyhradilo právo na prítomnosť svojho vojska na zvyšku poľského územia, takisto Poľsko malo byť zastupované Ruskom na tých dvoroch, na ktorých neboli poľskí vyslanci. Okrem toho Poľsko nesmelo meniť svoju ústavu alebo uzatvárať dohody s inými krajinami, kým to Rusko neodsúhlasí. Proti druhému deleniu Poľska sa postavili dokonca aj „priatelia Ruska“ targowickej konfederácie, protesty Poliakov však boli tak v Berlíne, ako aj v Petrohrade ignorované.

 

Varšavské povstanie: 

      V Poliakoch však stále tlel plamienok nádeje, že sa im podarí vymaniť sa z ruskej nadvlády. V marci 1794 vyhlásil strojca národno-oslobodeneckého hnutia Tadeusz Kościuzsko na krakovskom námestí vojnu Rusku. Na to sa pred Veľkou nocou 1794 po Varšave rozšírila správa, že Rusi údajne chcú počas bohoslužieb, kedy všetci budú v kostoloch, odzbrojiť poľskú posádku mesta. Varšavská posádka a ľud na čele so ševcom Jánom Kulińským a s cechom mäsiarov pod velením cechmajstra Sierakowskiego sa rozhodli Rusy predbehnúť. 17. apríla vypuklo vo Varšave povstanie. Ruské patroly unikali pred davom a tí, ktorým sa nepodarilo utiecť boli zabití, čo sa týkalo približne polovice sedemtisícovej ruskej posádky. Ruský vyslanec a spolu s ním takzvaní „priatelia Ruska“ sa takisto snažili uprchnúť, ale nie všetkým sa to podarilo. Biskup, dvaja hajtmani a maršálek targowickej konferencie boli povesení (biskup Kossakowski, hetmani Oźarowski a Józe Zabela, maršálek Jozefek Ankiewiczem). Brat kráľa, primas Michal Poniatowski, radšej spáchal samovraždu, aby sa ho nezmocnil dav.

Tretie delenie Poľska (1795): 

    K odporcom Ruska sa pridal aj Stanislav August Poniatowski, ale jeho autorita a vplyv boli ešte bezvýznamnejšie ako predtým. Na riešenie odboja v Poľsku kráľovná povolala Suvorova. Poliaci stáli proti obrovské presile cárskych vojsk. Boj za slobodu národa vyvrcholil v októbri 1794 bitkou pri Macejovci (Maciejowec), v ktorej bola poľská armáda porazená a Kościuszko zajatý. Nasledovali desivé udalosti pre Poliakov. 4. novembra 1794 vtrhla Suvorovova armáda do varšavského predmestia Praga a rozpútala hrozný masaker, pri ktorom prišlo o život približne 15 000 mužov, žien a detí. Brutalita cárskej armády bola krvavým prologom pred nasledujúcou udalosťou, ktorou bolo tretie delenie Poľska. Po územnej stránke nebolo v podstate už čo deliť. Rakúsku pripadli Halič a Krakov, Prusko zabralo Veľkopoľsko a Varšavu a Rusko si pripísalo pravobrežnú Litvu, Ukrajinu a Kuronsko. Ruské impérium sa celkovo mohlo tešiť z najväčšieho podielu, pretože Kataríne II. sa podarilo pripojiť asi 470 000 km2 s približne 6 770 000 obyvateľmi. Rusko si tak svoje hranice rozšírilo až k habsburskej monarchii.

     Tretie delenie predovšetkým dokončilo proces, pri ktorom zmizol štát sám o sebe. Poliaci sa i tak nevzdali, vypadalo to, ako keby prijali radu Jean Jacquesa Rousseaua: „Ak nemôžete zabrániť vašim nepriateľom, aby vás zhltli, potom im aspoň znemožnite, aby vás strávili.“ Navonok síce poľská otázka spájalo mocnosti, ktoré si ho rozdelili, ale pokiaľ ide o vnútorné dianie, napríklad v ruskej ríši bola poľská otázka vždy zdrojom napätia, ktoré takisto prispelo k jej zrúteniu.

     Po prvej svetovej vojne znovu vznikol poľský štát, ktorý sa po májovom puči v roku 1926 pod taktovkou Jozefa Pilsudského stal diktatúrou.

 

30. roky 20. storočia v Poľsku:

     Od roku 1926, kedy sa Jozef Piłsudski pučom dostal k moci, bol v Poľsku zavedený sanačný režim a krajinu zovrela päsť diktatúry. Efektívna propaganda a všeobecná podpora umožnila Piłsudskému uchovať si autoritárske právomoci a na ich úkor boli ústavnými dodatkami zmenšená moc Sejmu. Piłsudski takisto potreboval zbaviť sa politických oponentov. Opozíciu tvorili Dmowského tzv. Tábor veľkého Poľska (zakázaný v roku 1933), ktorý sa silno inšpiroval fašistickými vzormi, a socialisti. Nástrojom na to sa stala propaganda a v roku 1930, v predvečer volieb, aj súdy. Kvôli nim si Piłsudski aj Poľsko vyslúžili značnú kritiku, ktorá poškodila poľskú reputáciu. Ale nikdy sa nestalo, že by Piłsudski zrušil parlament a pluralitu strán. Atmosféru politického tlaku mohol pocítiť každý a hrozilo, že sa politická situácia môže ešte vyostriť. Po víťazstve vo voľbách 1930 sa Piłsudski začal venovať hlavne armáde a zahraničnej politike, záležitosti vnútornej politiky prenechal svojim „plukovníkom“.

     Piłsudski bol značne rozčarovaný demokraciou v Poľsku. Jedným z jeho hlavných cieľov bolo prebudovanie parlamentnej demokracie na prezidentský štát, teda v jeho vízii na totalitní štát. Avšak Piłsudského moc bola založená skôr na jeho osobnosti a nik z jeho najbližších spolupracovníkov by nemohol požadovať legitímne nástupníctvo, pretože sanačný režim by sa rozpadol a Poľsko by sa vrátilo do éry pred ním.

     Pilsudského režim však priniesol niekoľko pozitív. Pozícia Poľska sa od dvadsiatych rokov upevnila a ani hrozba nemeckého revizionizmu nebola akútna. Poľsko zaznamenalo v roku 1929 jeden z najväčších prírastkov HDP v Európe (29 %). Štát podporoval investície do modernizácie priemyslu aj poľnohospodárstva. Poľsko sa celkovo stabilizovalo a zlepšila sa situácia etnických menšín, ktoré tvorili asi tretinu obyvateľov druhej poľskej republiky. Piłsudski zamenil politiku etnickej asimilácie Národných demokratov za štátnu asimiláciu, čo znamená, že občania neboli súdení podľa svojho etnického pôvodu, ale podľa lojality k štátu. Za túto zmenu boli Piłsudskému vďační aj poľskí Židia, ich situácia sa rapídne zlepšila, najmä po menovaní premiéra Kazimierza Bartla.

     Vzťahy s národnostnými menšinami zmenila kombinácia dopadu Veľkej hospodárskej krízy a séria teroristických útokov Organizácie ukrajinských nacionalistov. Ukrajinská komunita, čítajúca v Poľsku približne 13 % obyvateľstva, bola značne znepokojená s neochotou vlády udeliť im v Haliči lokálnu autonómiu a zriadiť vlastnú univerzitu. Vláda však vcelku podporovala poľskú kultúru a vzdelanosť. K dvom univerzitám v Krakove a Ľvove pridala znovu polonizované univerzity vo Varšave, ktorá sa čoskoro stala najväčšou v krajine, znovuotvorená bola univerzita vo Vilne a úplne nové zriadili v Poznani a Lubline.

      Z ekonomického hľadiska Poľsko zotrvávalo v podobe prevažne poľnohospodárskej krajiny. Poľnohospodári tvorili približne 68 % populácie. Veľká pozornosť bola venovaná pozemkovej reforme. Zákon z roku 1920, schválený v roku 1925, limitoval veľkosť pozemku, ktorý mohol jeden vlastník vlastniť, na 180 hektárov, 300 ha u východných hraníc. Do roku 1938 tak vzniklo na 734 tisíc nových fariem.

     Počiatok tridsiatych rokov priniesol takisto vyostrenie politických vzťahov s Nemeckom. Nemecká strana vzniesla požiadavky na zmenu hraníc, konkrétne Hugenbergova Nemecká národná ľudová strana. Tento názor však nezdieľali iba nemeckí pravicoví extrémisti, ale aj britský veľvyslanec sa vyjadril v zmysle, že nezná žiadneho významného Nemca, ktorý by považoval nemeckú hranicu na východe za definitívnu. Antipoľské postoje začínali vďaka silnému nemeckému vplyvu prechádzať aj na nemeckú menšinu v Poľsku, ktorá čítala približne milión ľudí.

 

Americko-poľské vzťahy v medzivojnovom období:

    Po prvej svetovej vojne klesol americký záujem o Poľsko na minimum. Navyše si Poľsko vyslúžilo kritiku za svoje antisemitské postoje a spory so susedmi. Avšak počas vojnových rokov Roosevelt chválil Poliakov za ich protinemecký odboj a túto tému takisto používal vo svojej kampani na prekonávanie izolacionizmu a upozorňovanie na nacistické nebezpečenstvo. Počas jaltskej konferencie sa pre neho poľská otázka stala nepríjemným problémom, ktorý komplikoval vzťahy so Stalinom.

     Poliaci, ktorí mali v podstate dvoch nepriateľov – Nemecko a ZSSR, sa museli snažiť presvedčiť Veľkú Britániu a čiastočne aj USA, že víťazstvo nebude konečné, ak ZSSR bude po porážke Nemecka ovládať polku Európy. Tieto argumenty sa však minuli účinkom, pretože pre západ bola spolupráca so ZSSR kľúčová. Generál Sikorski ponúkol spoluprácu pri povojnovej organizácii regiónu, čo by mohlo znamenať lepšiu ochranu proti sovietskemu zásahu. Rooseveltov názor však bol iný. Podľa neho záležalo iba na veľkých mocnostiach, čo sa s Poľskom stane. Roosevelt sa rozhodne nechcel handrkovať s Poľskom a ďalšími malými štátmi.

 

40. roky:

     Poľsko 40. rokov bolo po štvrtom delení, ktoré predznamenal už tajný dodatok paktu Molotov-Ribbentrop z augusta 1939, a ktoré sa začalo uskutočňovať od 1. septembra 1939 vstupom nemeckých vojsk a potom 17. septembra vstupom sovietskych vojsk.

    K Nemecku bola pripojená okrem iného Varšava a Lublinsko, ZSSR získal do svojej sféry Litvu s doposiaľ poľským Vilnom. Hranice obidvoch zón bola daná riekami Pisa, Narew a San. Ruská časť Poľska bola po sfalšovanom plebiscite formálne pripojená k zväzovým republikám Ukrajina a Bielorusko. Poľská vláda s najvyšším vojenským velením uprchli do Rumunska.

 

Nemecké dobytie Poľska:

      1. septembra 1939 sa začalo nemecké tvrdé a krátke dobývanie Poľska. Poľská armáda bola tak v početnom stave, ako aj technickom zaostalá. Nemci do Poľska vrhli 85 % svojich vtedajších ozbrojených síl, bolo to 1,6 milióna mužov, 250 000 nákladných automobilov a ďalších motorových vozidiel, 67 000 diel a mínometov, 4 000 tankov a divízií jazdectva. Niektorí piloti Luftwaffe boli členmi známej elitnej jednotky Kondor, ktorá bola zapojená už v španielskej občianskej vojne. Nemci do bojov v Poľsku nasadili 1180 stíhacích lietadiel (hlavne Messerschimitty Bf109s), 290 bombardérov JU 87 Stuka, 290 konvenčných bombardérov (prevažne He 111) a 240 námorných lietadiel rôznych typov. Na porovnanie stav poľských ozbrojených síl: iba 800 000 pešiakov, včítane jedenástich brigád jazdectva, dvoch motorizovaných brigád, 30 000 diel a minometov, 120 tankov a 400 lietadiel. Známe sú príbehy o poľskej kavalérii hrdinne sa ženúcej v ústrety smrti z nemeckých tankov. Napriek tomu sa Poliaci spôsobili Nemcom vyše päťdesiattisícové straty.

      Aj v radoch nemeckej armády panoval obdiv nad zarytou obranou Poliakov. Varšava bola mohutne bombardovaná nemeckými bombardérmi JU 87 Stuka. Nemci ju úplne obkľúčili a 15. septembra bola v Rádiu Berlín mylná informácia o jej dobytí. Obyvateľstvo sa aktívne zapojilo do obranných prác. Na nemecké tanky v uliciach Varšavy útočili civilisti, ktorí sa je snažili všemožne zastaviť.

      Varšava kapitulovala 27. septembra, ale niektoré poľské jednotky bojovali až do októbra. Poľské vojenské straty činili približne 65 000 pešiakov, 400 letcov a 110 námorníkov.

 

Okupované Poľsko:

      Poľsko sa ocitlo z obidvoch strán pod vládou teroru. Na nemeckom rasovom rebríčku zaujali Poliaci podradné miesto, ale najskôr Hitler chcel skoncovať s židmi. Avšak nielen tí boli obeťami teroru. Sovietska ako aj nemecká strana sa začali zbavovať poľskej intelektuálnej, armádnej a kultúrnej elity. Okrem toho Nemci začali prevychovávať poľské deti, ktoré splnili predpoklady árijského človeka. Deti, u ktorých lekársky prieskum zistil slovanskú rasu, zomreli v koncentračných táboroch.

     Poľské územie bolo rozdelené medzi Nemcov, ktorých Hitler prilákal zo zahraničia, tzv. volksdeutsche. Boli to skupiny predovšetkým z Litvy, Estónska a Sedmohradska, a z Poliakov zbavených pôdy sa stali paholci nemeckých osadníkov. Po zavedení pracovnej povinnosti v októbri 1939, ktorá platila pre všetkých občanov vo veku od 14 do 60, bolo do Nemecka do roku 1941 deportovaných na 550 tisíc ľudí a na jar 1940 k nim pribudla veľká časť štvortisícovej masy poľských vojnových zajatcov. V lete 1944 dosiahol počet poľských nútených pracovníkov približne 1,3 milióna. V roku 1941 Nemci rozhodli, že 80 až 85 % Poliakov bude vysídlených na Sibír, Poliaci od 15 do 20 rokov mali byť germanizovaní a zvyšok mal byť vyvraždený.

 

Poľskí Židia:

     Krutejšie ako ostatné obyvateľstvo bola postihnutá židovská diaspora. Židia sa museli označiť modrou či žltou Dávidovou hviezdou, museli sa presťahovať do get, kde sa na absurdne malom priestore tiesnili až státisíce ľudí a mimo iné im bol hromadne konfiškovaný majetok. V getách bola približne dvadsaťpercentná úmrtnosť a ich obyvatelia neustále trpeli hladom. Na jeseň 1941 sa začali stavať vyhladzovacie centrá, v Osvienčime sa robili pokusy s plynovými komorami. Stovky tisíc Židov boli posielané do novo zbudovaných vyhladzovacích táborov, kde boli vraždení v plynových komorách a ich tela potom pálili v špeciálnych krematóriách. Šanca na záchranu Židov bola mizivá. Existovali jedinci, tzv. „smalcownicy “ (podlizači), ktorí predávali uprchnutých Židov aj členov odboja gestapu. Avšak existovali aj ľudia, ktorí s rizikom vlastnej smrti skrývali utečencov. Tak prežilo asi 150 tisíc Židov, teda asi 5 %.

     V roku 1941, kedy narastali rozpory medzi Treťou ríšou a ZSSR, sa u Poliakov objavila nádej, že Nemecko sa vojnou so ZSSR oslabí, zastaví svoju expanziu a prípadne úplne zlomí. Po začiatku plánu Barbarosa, kedy sa Nemci zmocnili celého Poľska, začali nacisti podľa plánu Generalplan-Ost usilovať o preskupenie obyvateľstva, žijúceho medzi Odrou a Dneprom. V tejto oblasti sa malo usídliť približne milión Nemcov a Poliakom bol určený dvojaký osud – alebo germanizácia alebo vyhnanie za Ural, zvyšok Slovanov mal Nemcom slúžiť ako otroci. Invalidi, slabomyseľní, Židia a Rómovia mali byť odstránení v koncentračných táboroch.

     Poliaci však proti okupácii a všetkým týmto obludnostiam viedli ťažkú partizánsku vojnu. Poľský odboj bol spoločne s francúzskym, juhoslovanským a sovietským najväčší v Európe.

 

Katyňský masaker:

     Na rozkaz Stalina bolo príslušníkmi NKVD v Katyňskom lese neďaleko Smolenska zastrelených 26 000 spojeneckých vojnových zajatcov. Títo zajatci boli dôstojníci v zálohe. Je isté, že v tom čase NKVD spolupracovala s nacistickým SS a popravy naaranžovala tak, aby to vyzeralo, že ich spáchali vojaci SS. V apríli 1943 Nemci objavili ich ostatky a v rovnakom roku zverejnili film, v ktorom ukázali asi 4000 exhumovaných tiel a obvinili Sovietov. Britská strana v záujme zachovania kreditu spojeneckých vzťahov potvrdila sovietsku verziu a Roosevelt označil poľskú reakciu na katyňský masaker za „stupídnu“. Poľská exilová vláda požiadala Medzinárodný červený kríž o vyšetrenie celej záležitosti. Sovietska vláda na to reagovala tým, že koncom apríla 1943 prerušila s Poľskom diplomatické styky. ZSSR obvinil z masakru Nemcov a až po páde komunizmu Rusi priznali svoju zodpovednosť.

 

Varšavské povstanie a povojnová situácia:

     Popoludní 1. augusta 1944 vypuklo vo Varšave povstanie. Oddiely DA (Domáca armáda), resp. AK (Armija Krajowa) mali ovládnuť hlavné strategické body mesta, pričom sa spoliehali na to, že im pomôžu vojská Rokosovského, ktoré po nemeckom tankovom protiútoku ešte neprekročili Vislu. Stalin nemal chuť bojovať o Varšavu a nechal útok zastaviť, takže Červená armáda po šesť týždňov nepodnikala žiadne útočné akcie. ZSSR okrem toho nesúhlasil s pristátím na sovietskych letiskách spojeneckých lietadiel, ktoré mali bojujúcim Poliakom pomôcť. 5. augusta bol pod vedením generála Ericha von dem Bach-Zalewského zahájený protiútok. Zhruba mesiac po vypuknutí povstania musela DA evakuovať Staré Mesto. Poľské straty činili 18 000 mŕtvych a 25 000 zranených. Obrovský bol aj počet civilných obetí – medzi 120 až 200 000. Zväčša to boli obete ustupujúcich nemeckých vojsk.

     Po vojne ZSSR väčšinu svojho predchádzajúcich zabraných území a Poľsko rozšíril po hranicu s Nemeckom na Nise a Odre. Poľsko trpelo po vojne ťažkými stratami. Pred vojnou malo 35,1 milióna obyvateľov, na konci vojny to bolo iba 19,1 milióna. Povojnové sčítanie ľudu z februára 1946 ukázalo, že Poliakov ostalo len 23,9 milióna. Ťažko boli zasiahnuté aj národnostné menšiny – pred vojnou tvorili tretinu poľskej populácie, po vojne vymizli. Nehovoriac o tom, že väčšina Varšavy bola po povstaní zničená. Poľsko navyše zachvátil vplyv ZSSR. V roku 1947 Poliaci na sovietsky nátlak odmietli Marshallov plán a v roku 1949 sa pridali k RVHP a neskôr – v roku 1955 – sa začlenili do Varšavskej zmluvy.

   Stalin na Jaltskej konferencii sľúbil, že v Poľsku sa uskutočnia slobodné voľby. Avšak komunisti vedení Gomulkom a Bierutom sa obávali malej podpory, preto sa namiesto volieb v roku 1946 konalo referendum, takzvané „Trikrát áno“. Pozostávalo z troch otázok: 1) Ste za zrušenie poľského senátu? 2) Ste za prevzatie ekonomického systému založeného na poľnohospodárskej reforme a zoštátnení hlavných národných priemyselných podnikov, včítane zachovania zákonných práv na súkromné podnikanie? 3) Chcete, aby sa línia Odra-Nisa ustanovila ako západná hranica Poľska? Komunisti potom výsledky sformovali tak, aby sa neukázalo, že nemajú u občanov veľkú podporu. Nová poľská vláda kontrolovaná poľskými komunistami, ktorí vojnu prežili v ZSSR, bola vedená už zmieneným Boleslavom Bierutom, ktorý bol poľským prezidentom v rokoch 1947-1952. Vláde asistovali sovietski poradcovia, ktorí mali zastúpenie snáď vo všetkých sférach vlády, v armáde, v polícii aj medzi poľskou inteligencou. Najvýznamnejší z týchto poradcov bol Konštantín Rokosowski, ktorý bol ministrom obrany v rokoch 1949-1956, a ktorý bol aj zodpovedný za čistky v poľskej armáde. Bierut chcel podľa sovietskeho modelu v Poľsku zaviesť ľudovú demokraciu a centrálne plánované hospodárstvo. Koncepcia sovietskeho centrálneho plánovania bola predstavená v „šesťročnici“ v roku 1950.

     V roku 1980 sa sformovalo hnutie Solidarita, ktoré podkopalo moc komunistickej strany a v roku 1989 ju v parlamentných voľbách porazilo. Deväťdesiate roky znamenali pre Poľsko predovšetkým vstup do Visegrádskej štvorky, vstup do NATO a 1. mája 2004 sa stalo členom Európskej únie.

 

Text: Maxim Kucer

Foto: Wikipedia.org

späť

Lokácia:

Poľsko
Kalendár akcií:

Partner:

Vyžaduje Adobe Flash Player

Partneri:

Aj vďaka vám sme získali certifikát:

Dôveryhodná firma 2017

 

Fotosúťaž:

Zvierací svet

1. 5. – 30. 6. 2019
1. cena:
E-book Tajomstvo lacného a bezpečného cestovania od cestujauzivaj.sk
2. cena:
Kozmetický balíček Bella Natura
3. cena:
Kniha Jezuiti – pätnásť rokov obnoveného života na Slovensku od vydavateľstva Dobrá kniha
1. cena redakcie:
Pobyt pre 2 osoby na 2 noci s raňajkami v modernom hoteli Artin***
2. cena redakcie:
Dve vstupenky na predstavenie Umeleckého súboru Lúčnica s podtitulom "Z tvorby prof. Štefana Nosáľa"
3. cena redakcie:
Balíček „Zdravie a krása“ od lekárne OMNIA Trnava

Aktuality:

16.6.2019
Spoznajte krásy a zaujímavosti Malých Karpát. Využiť môžete turistický autobus Malokarpatský expres, ktorý premáva každú sobotu, nedeľu a počas štátnych sviatkov na trase Bratislava – Budmerice cez Svätý Jur, Pezinok, Modru, Zochovu chatu a Červený Kameň.
15.6.2019
Tohtoročnú sezónu sa môžu turisti vydať do 16 miest chránenej prírody s novo vydaným návštevníckym pasom. Každý, kto navštívi najmenej 5 z návštevníckych stredísk národných parkov či Domov prírody chránených krajinných oblastí, získa odmenu.
14.6.2019
Slovensko bude od 20. do 23. júna 2019 hostiť ďalšie významné svetové podujatie. Vôbec prvýkrát v histórii hlavného mesta Slovenska – Bratislavy , v ňom budú prebiehať Majstrovstvá sveta v Karate.
Archív aktualit

Do osobitej pozornosti:

Oznamy a upozornenia pred cestovaním do zahraničia nájdete TU.

Pridajte sa a súťažte!

Každý týždeň na facebooku nová súťaž o hodnotné ceny!

Krajina mesiaca - NOVÁ KALEDÓNIA, PAPUA NOVÁ GUINEA, TASMÁNIA a ŠALAMÚNOVÉ OSTROVY:

Najčítanejšie články:

Mobilná aplikácia :

aplikácia Infoglobe

stiahnuť zadarmo pre Androidstiahnuť zadarmo pre iPhone 

 

Interaktívne katalógy:

Ďakujeme:

Google hodnotenie

dnes:nedeľa 16. 6. 2019
sviatok: