Banskoštiavnické vodné nádrže – tajchy

V tejto kategórii nájdete informácie a fotografie pamiatok, nájdete tu takisto zoznam hradov a zámkov, jaskyne, ale aj lyžiarske strediská, cyklotrasy, kúpele a iné zaujímavé miesta, ktoré sú vhodné (nie len) pre aktívny odpočinok. Pripravili sme pre Vás lokality, ktoré môžu byť atraktívne ako tip na výlet, či pre športové vyžitie. Na www.infoglobe.sk sú spracované slovenské a české lokality. Pokiaľ viete o lokalitách, ktoré by stálo za to navštíviť (aj z iných štátov) a máte ich spracované ako článok, čítajte tu (spolupráca).

 

Ak sa opýtate, čo sú to tajchy (tajch – odvodené z nemeckého slova teich – rybník), tak väčšina ľudí len pokrčí ramenami a nevie o čo sa jedná a pritom ide o unikátne diela techniky, ktoré sa rozhodlo chrániť aj medzinárodné spoločenstvo, keď v roku 1993 zapísalo Banskú Štiavnicu s jej technickými pamiatkami do zoznamu svetového a kultúrneho dedičstva UNESCO.

Tajchy sú umelé vodné nádrže vybudované v priebehu niekoľkých storočí v okolí Banskej Štiavnice, ktoré slúžili ako rezervoár vody, zdroj energie na poháňanie banských strojov pri ťažbe a úprave rudy. Išlo o hydrotechnické riešenie, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnilo dovtedajšie spôsoby dobývania drahokovových rúd v regióne Banskej Štiavnice. Základom vodohospodárskej sústavy v oblasti Banskej Štiavnice, ktorá sa nachádza v perimetri (perimeter je zberné územie vodného toku) povodí prítokov Hrona a Ipľa, kde neexistujú väčšie vodné toky, je vzájomné prepojenie vodných nádrží otvorenými priekopami a vodnými štôlňami. Na zachytávanie zrážkových vôd slúžil dômyselný systém zberných jarkov, ktoré boli vedené tak, aby privádzali vodu do nádrže z plochy oveľa väčšej, než bolo samotné povodie a dokonca umožňovali prevod vody z jedného povodia do druhého. Z tajchov sa potom voda rozvádzala systémom náhonných jarkov na niekoľkonásobné použitie k banským čerpacím strojom a zariadeniam na úpravu rúd v stupách. Od začiatku 16. do konca 19. storočia bolo v regióne vybudovaných do 60 vodných nádrží, ktoré obsahovali sedem miliónov kubíkov vody. Asi 40 z nich slúžilo pre potreby banskej činnosti, ostatné potom na pohon rôznych nebaníckych zariadení alebo napríklad aj na zásobovanie obyvateľstva vodou. Dĺžka záchytných jarkov dosahovala až 72 a rozvodných a náhonných jarkov spolu až 57 kilometrov. Vďaka vode mohli štiavnické bane začať zavádzať vodnostĺpcové stroje, ktoré boli v polovici 18. storočia najhospodárnejšími motormi na svete a na celé storočie vyriešili otázku čerpania banských vôd. Banská Štiavnica v tomto období využívala najprogresívnejšiu technológiu v Európe. Vytlačila ju až para a elektrina, kedy tajchy pomaly začali strácať svoju pôvodnú funkciu.

 

 

História

Budovanie tajchov bolo úzko spojené s osobnosťou Mateja Kornela Hella (1653-1743), ktorý v rokoch 1712-1715 postavil tajch Veľká Vindšachta, prebudoval a rozšíril tajchy Evičku a Spodnú Vindšachtu a postavil 7 čerpacích zariadení na vodný pohon, s ktorými v krátkom čase vyčerpal všetku vodu z vtedy zatopených baní a umožnil nový rozvoj baníctva v tomto regióne. Rozhodujúcim pokračovateľom výstavby vodných nádrží v okolí Banskej Štiavnice bol od roku 1729 Samuel Mikovíni (1686-1750), ktorý vyprojektoval, vybudoval, opravil alebo zrekonštruoval väčšinu vodných nádrží i rozsiahly systém povrchových zberných jarkov, ako aj podzemných prepojovacích štôlní. Dotvoril tak ucelený vodohospodársky systém nádrží, ktorý definitívne vyriešil otázku energetickej základne baníctva v banskoštiavnickom rudnom revíre nie len na celý zvyšok 18. storočia, ale prevažne až do začiatku 20. storočia. Vznikla originálna vodohospodárska sústava s viac ako 50-timi nádržami,  a sústavou prívodových a náhonných jarkov, vodných štôlní a ďalších vodohospodárskych objektov. Dodnes sa zachovala asi polovica vodných nádrží i keď už s pozmenenou vodohospodárskou funkciou.

 

Súčasnosť

Keďže ide o vodné nádrže, ktoré sú tvorené zemnými hrádzami, hlavný dôraz sa dnes kladie práve na ich bezpečnosť. V rámci ich obnovy sa budujú zároveň aj nové dnové výpuste a bezpečnostné priepady, ktoré sú nevyhnutné na to, aby sa s vodou v nádrži dalo manipulovať a neohrozovali tak územie pod nádržou. Hlavným cieľom rekonštrukcií tajchov je zabezpečenie ich funkčnosti, no vodohospodári pritom monitorujú aj kvalitu vody v nádržiach, čo umožňuje, po strate ich pôvodnej funkcie, využiť ich potenciál aj na nové spoločensko – ekonomické aktivity. Tajchy sa tak môžu stať jedným zo základných fenoménov rozvoja (cestovného ruchu) regiónu Banská Štiavnica. Na to je však nutná dobrá koordinácia všetkých zainteresovaných zložiek pôsobiacich v oblasti cestovného ruchu - od mesta Banská Štiavnica, až po jednotlivé subjekty podnikajúce v tejto oblasti.

Aj keď v súčasnosti vodné nádrže neplnia svoje pôvodné poslanie, nestratili svoj význam ani v súčasnosti. Niektoré z nich sa využívajú ako rezervoár pitnej alebo úžitkovej vody, väčšina sa najmä v letnej sezóne využíva na rekreačné účely, niektoré na športový rybolov a niektoré už nemajú žiadne konkrétne využitie. Zberné a prívodné jarky sú z väčšej miery už nefunkčné. Telesá jarkov sa v súčasnosti využívajú ako turistické značkované trasy, niektoré ako lesné alebo poľné obslužné komunikácie, lyžiarske bežecké trasy, väčšina z nich však nie je v krajine označená a mnohé z nich už nie sú v krajine ani rozpoznateľné. Napriek tomu všetky dnes existujúce vodné nádrže a vodohospodárske objekty majú pomerne veľkú vodohospodársku dôležitosť. Ich význam sa ukazuje aj v širších súvislostiach. Blahodarne ovplyvňujú klimatické podmienky prostredia, v ktorom sú integrované, priaznivo pôsobia na vzdušnú vlhkosť prostredia, zmenšujú rozdiely medzi dennou a nočnou teplotou predovšetkým v lete a na jeseň a majú zmierňujúci účinok na vysušovacie vetry. Z tohto hľadiska vzrastá ich nová funkcia – funkcia rekreačných stredísk, ktoré sú nenásilne zakomponované do krajiny.

 

Text/Foto: O. Kubáčková