Prešov

Mesto leží v Košickej kotline a je obklopené Slanskými vrchmi a Šarišskou vrchovinou. Prešovom pretekajú dve rieky a to Torysa a Sekčov. Prešov má okolo 91 000 obyvateľov a je tretím najväčším slovenským mestom.
 

História mesta

    Archeologické nálezy poukazujú na to, že Prešov je osídlený už od staršej doby kamennej. Slovanské osídlenie sa datuje od 6. storočia nášho letopočtu. V 11. storočí bolo územie začlenené do uhorského kráľovstva. Obyvatelia sa začali miešať s prichádzajúcimi skupinkami Maďarov a na prelome 12. a 13. storočia do etnického zloženia obyvateľstva pribudol i nemecký element.
    Roku 1299 získal Prešov štatút kráľovského mesta, čo značne prispelo k jeho budúcemu vývoju. Šťastie Prešova spočívalo v tom, že ležal na križovatke obchodných ciest, ktoré spojovali predovšetkým Sedmohradsko s Haličom a južnými oblasťami Poľska. V tej dobe v meste žilo 3 000 obyvateľov a takmer desatina z nich sa zaoberala remeslom. Tak či tak obchod bol najvýznamnejším zdrojom príjmov. Hlavné komodity boli víno dovážené z Potisia do Poľska, odkiaľ sa obchodníci vracali s plátnom, olovom a kožušinami.
    Počas protireformácie v 17. storočí bolo mesto značne oslabené ako hospodársky tak i ľudsky. K roku 1617 tu žilo 3 600 obyvateľov, o sto rokov neskoršie už len niečo okolo 2 000. Premiešala sa tiež etnická skladba populácie – z dedín prichádzali Slováci, Rusíni, Poliaci a i pobielohorskí exulanti z vedľajších krajín Koruny českej. 
    Zaujímavosťou je, že začiatkom 18. storočia v dôsledku úbytku obyvateľov mesto ponúkalo zadarmo dom, meštianske práva a na niekoľko rokov oslobodenie od daní každému, kto bol ochotný sa v ňom usadiť.
Priemyselná revolúcia prichádzala do mesta pozvoľna. Po požiaroch koncom 19. storočia nastala rozsiahla prestavba. Pribudlo mnoho verejných budov (grécko-katolícky seminár Alumneum, dievčenský ústav Sancta Maria či židovská synagóga) a s nimi i nové ulice (Vajanského či Plzeňská).
Po vzniku nového štátneho útvaru roku 1918 na troskách Habsburskej monarchie – Československa – sa i Prešov stal jeho súčasťou. Avšak už o necelý rok neskôr, v júli 1919, vznikla komunistická Slovenská republika rád ako autonómna súčasť Maďarskej republiky rád, avšak vydržala iba necelé tri týždne. 
    Po februári 1948 začala socialistická výstavba, industrializácia a kolektivizácia – budovali sa fabriky, rástla zamestnanosť a pribúdali nové byty. Avšak za cenu znárodnenia majetku a tým i obmedzenia občianskych slobôd nie len pre zisk kapitálu. S tým bol spojený nárast populácie, ktorý roku 1950 dosiahol takmer 23 000 ľudí. O dvadsať rokov neskôr to už bolo 55 000 a k roku 1989 až cez 80 000.
    V súčasnosti je Prešov vďaka stabilnému hospodárskemu rastu rozvíjajúce sa mesto Slovenska. Realizuje sa tu množstvo stavebných projektov ako napr. hypermarkety, obchodné centrá, bazény, hotely a samozrejme i obytné domy. 

    Archeologické nálezy poukazujú na to, že Prešov je osídlený už od staršej doby kamennej. Slovanské osídlenie sa datuje od 6. storočia nášho letopočtu. V 11. storočí bolo územie začlenené do uhorského kráľovstva. Obyvatelia sa začali miešať s prichádzajúcimi skupinkami Maďarov a na prelome 12. a 13. storočia do etnického zloženia obyvateľstva pribudol i nemecký element.     Roku 1299 získal Prešov štatút kráľovského mesta, čo značne prispelo k jeho budúcemu vývoju. Šťastie Prešova spočívalo v tom, že ležal na križovatke obchodných ciest, ktoré spojovali predovšetkým Sedmohradsko s Haličom a južnými oblasťami Poľska. V tej dobe v meste žilo 3 000 obyvateľov a takmer desatina z nich sa zaoberala remeslom. Tak či tak obchod bol najvýznamnejším zdrojom príjmov. Hlavné komodity boli víno dovážené z Potisia do Poľska, odkiaľ sa obchodníci vracali s plátnom, olovom a kožušinami.    Počas protireformácie v 17. storočí bolo mesto značne oslabené ako hospodársky tak i ľudsky. K roku 1617 tu žilo 3 600 obyvateľov, o sto rokov neskoršie už len niečo okolo 2 000. Premiešala sa tiež etnická skladba populácie – z dedín prichádzali Slováci, Rusíni, Poliaci a i pobielohorskí exulanti z vedľajších krajín Koruny českej.     Zaujímavosťou je, že začiatkom 18. storočia v dôsledku úbytku obyvateľov mesto ponúkalo zadarmo dom, meštianske práva a na niekoľko rokov oslobodenie od daní každému, kto bol ochotný sa v ňom usadiť. Priemyselná revolúcia prichádzala do mesta pozvoľna. Po požiaroch koncom 19. storočia nastala rozsiahla prestavba. Pribudlo mnoho verejných budov (grécko-katolícky seminár Alumneum, dievčenský ústav Sancta Maria či židovská synagóga) a s nimi i nové ulice (Vajanského či Plzeňská). Po vzniku nového štátneho útvaru roku 1918 na troskách Habsburskej monarchie – Československa – sa i Prešov stal jeho súčasťou. Avšak už o necelý rok neskôr, v júli 1919, vznikla komunistická Slovenská republika rád ako autonómna súčasť Maďarskej republiky rád, avšak vydržala iba necelé tri týždne.     Po februári 1948 začala socialistická výstavba, industrializácia a kolektivizácia – budovali sa fabriky, rástla zamestnanosť a pribúdali nové byty. Avšak za cenu znárodnenia majetku a tým i obmedzenia občianskych slobôd nie len pre zisk kapitálu. S tým bol spojený nárast populácie, ktorý roku 1950 dosiahol takmer 23 000 ľudí. O dvadsať rokov neskôr to už bolo 55 000 a k roku 1989 až cez 80 000.    V súčasnosti je Prešov vďaka stabilnému hospodárskemu rastu rozvíjajúce sa mesto Slovenska. Realizuje sa tu množstvo stavebných projektov ako napr. hypermarkety, obchodné centrá, bazény, hotely a samozrejme i obytné domy. 

Pamiatky

Neptúnova fontána - je najstaršou fontánou mesta. Bola postavená v roku 1789 ako dar mestu od židovského obchodníka Marka Holländera. Sochu vyhotovil košický sochár Vincet Staviarsky.
 
Kalvária - západnému okraju mesta dominuje barokový komplex Kalvárie. Vznikal medzi rokmi 1720-1769 z prostriedkov darcov, ktorým zo začiatku slúžil ako cintorín. Celú sústavu Kalvárie tvorí kostol sv. Kríža, štrnásť kaplniek krížovej cesty, kaplnka Svätých schodov, katakomby a priľahlý cintorín.
 
Konkatedrála sv. Mikuláša – základy monumentálnej katedrály (takmer 55 metrov dlhá a 34 metrov široká s 71 metrov vysokou vežou) stoja na staršej sakrálnej stavbe z 13. storočia. Stavba samotnej katedrály by sa dala rozdeliť do niekoľkých etáp. Prvá sa odohrala niekedy v polovici 14. storočia, keď bol postavený kostol. Druhá sa odohrala po požiari roku 1418, kedy sa práce na čas zastavili a pokračovali v období rokov 1420-1440. Na začiatku 16. storočia začala tretia etapa, ktorá mala predovšetkým za cieľ zjednotiť slohovo nesúrodý celok. Do diela sa v období rokov 1502-1515 pustil staviteľ Ján Brengyszey. Po veľkých požiaroch na začiatku a konci 18. storočia musel prejsť chrám opravami, ktoré mu dali čiastočne barokovú podobu. Finálne úpravy počas ktorých bola veža opäť „gotizovaná “prebehli na začiatku 20. storočia, vtedy došlo i k interiérovým úpravám.
 
Evanjelický kostol – 1. mája 1642 bol položený základný kameň evanjelického kostola, ktorý jezuiti neskôr zasvätili Najsvätejšej Trojici. Neskoro renesančná stavba bola dokončená roku 1647. Uvnitř můžete nalézt po obou stranách pěvecké tribuny. Piliere chrámovej lodi sú bohate zdobené profilovanými rímsovými hlavicami. Svoju neskoro renesančnú podobu si kostol zachoval dodnes. Bol renovovaný v rokoch 1850 a 1947. Vnútorné zariadenie kostola pochádza čiastočne zo 17. storočia. Neorománsky hlavný oltár má uprostred stĺpovej architektúry kópiu obrazu Krista a Samaritánky. Originál obrazu totiž zhorel pri požiari roku 1913. 
 
Evanjelické kolégium – stavba bola zahájená v roku magického čísla 1666. Napriek sporom s panovníkom, sa v stavbe pokračovalo za výdatných finančných injekcií uhorských stavov. Na novú školu prispeli i evanjelici zo Sedmohradska, Holandska, Poľska a dokonca prispeli i švédsky a dánsky kráľ či saské knieža. V októbri 1667 bola škola slávnostne otvorená. Vtedy to bola trojkrídla jednoposchodová stavba s dvorom uprostred, ktorý bol na južnej strane uzatvorený múrom a bránou. Pod celou budovou sú pivnice s neskoro renesančnými klenbami. Škola si vybudovala dobré meno za hranicami, čo vyvolalo nevôľu panovníckeho dvora. Roku 1673 prevzali školu jezuiti a o sto desať rokov neskôr budovu opäť získali evanjelici.
 
Župný dom – na mieste dnešného domu stáli do roku 1769 dva kamenné renesančné dvojpodlažné domy. Ich spojením vznikla v rokoch 1769-1770 reprezentačná administratívna budova Šarišskej župy. Priečelie je bohato symetricky členené a tvoria ho dva vstupné portály z kameňa. 
 
Súsošie Immaculaty – pieskovcové súsošie bolo postavené neznámym majstrom roku 1751. Podstavec bol doplnený štyrmi svätcami, avšak do dnešných dní sa zachoval iba svätý Ján Nepomucký a svätý Mikuláš. Dominantou súsošia je pieskovcová socha Madony s dieťaťom s pozlátenou korunkou a žezlom. 
 
Súsošie sv. Rochusa – v roku 1733 bolo na voľnom priestranstve pred františkánskym kostolom postavené pieskovcové súsošie svätého Rochusa. Na vrchole bohato členeného stĺpu s reliéfom jaskyne stojí vzpriamená postava svätého Rochusa. Na trojbokom podstavci sú zobrazené plastiky sv. Sebastiána, Antona Paduánskeho a Jána Nepomuckého. 
 
Kostol a kláštor františkánov – najprv karmelitánsky kostol Panny Marie, neskôr svätej Trojice, a kláštor boli vysvätené okolo roku 1380. Roku 1559 karmelitáni miesto opustili a ich majetok prepadol mestu. V druhej polovici 17. storočia bol kostol s kláštorom darovaný františkánom, ktorí ho roku 1660 prestavali. Na severnej i južnej strane komplex ohraničili kamenným múrom. Avšak o dvadsať rokov neskôr bolo miesto spustošené a až v prvom desaťročí 18. storočia došlo k rozsiahlejšej rekonštrukcii. K opravám dochádzalo i počas 19. a 20. storočia.
 
Mestské opevnenie – do dnešných dní sa zachovali len malé zostatky (opevnenie bolo likvidované v 19. storočí), avšak stále je ešte možné sledovať jeho pôvodnú trasu podľa tvaru okolitého terénu a v smerovaní pôvodných okrajových uličiek. Na východnej strane sa zachovala vodná priekopa. Na severovýchode zostala dvojpodlažná bašta so strieľňami, ktorá bola pôvodne spojená s vnútornými hradbami. V strednej časti západnej hradby sa zachovala malá brána, nazývaná aj Floriánova, ktorá bola chránená baštou. 
 
Radnica – súčasná budova radnice je výsledkom mnohých stavebných úprav. Na konci 15. storočia dom patril maliarovi Petrovi Molerovi. Na začiatku 16. storočia bol prestavaný na mestskú vináreň. Počas 16. storočia bola budova opäť rozšírená a i naďalej slúžila ako mestská vináreň. Už v druhej polovici 18. storočia bol objekt označovaný ako radnica. Po požiari roku 1788 došlo k veľkej prestavbe, počas ktorej bol pridaný balkón, z ktorého bola 16. júla 1919 vyhlásená Slovenská republika rád. 

Múzea a galérie

Krajské múzeum – Toto vlastivedné múzeum vzniknuté v roku 1945 sídli v Rákocziho paláci v centre mesta. V ponuke je rada zaujímavých expozícii ako napríklad historické zbrane, dejiny Prešova od 9. do 19. storočia, historické rodiny alebo na gazdovskom dvore.
Adresa: Hlavná 86
Tel.: +421 51 773 47 08
E-mail: krajskemuzeumpo@stonline.sk

Múzeum rusínskej kultúry – najmladšie múzeum na Slovensku vzniklo v januári 2007. Cieľom múzea je získavanie, ochraňovanie, vedecké a odborné spracovanie a sprístupňovanie múzejných zbierok, ktoré dokladujú vývin materiálnej a duchovnej kultúry Rusínov na Slovensku. Múzeum ponúka tri expozície a to: Aktuálnu knižnú publikáciu o Rusínoch a pre Rusínov; Moderné dejiny Rusínov na Slovensku a Rusínska identita vo svetle ikon starých písomností v gréckokatolíckych a pravoslávnych cirkvách pôsobiacich na území SR.
Adresa: Masarykova 10
Tel. +421 51 773 15 26
E-mail: muzeum.rkpo@gmail.com  
 
Múzeum vín – priestory múzea sa nachádzajú v starobylých dvojpodlažných pivniciach pod prešovskou radnicou. Návštevníci sa dozvedia o víne mnoho zaujímavostí – ako sa spracováva, ako sa podáva a správne vychutnáva. Expozícia nie je zameraná iba na Slovensko ale i na Moravu a iné oblasti z celého sveta. Celú kolekciu tak tvorí viac než 1500 vín.
Adresa: Floriánova ulice
Tel.: +421 51 773 31 08
E-mail: muzeum.vin@stonline.sk  
 
Židovské múzeum – založené roku 1928 (patrí mu slovenské prvenstvo). V roku 1931 múzeum začalo pôsobiť v priestoroch tzv. vodnej bašty Kumšt, o čo sa postaral Ing. Eugen Bárkány a dr. Teodor Austerlitz. Obaja majú i najväčší podiel na jeho budovaní. Zhromaždili niekoľko stoviek predmetov zo Slovenska a početné dary zo zahraničia. Počas druhej svetovej vojny muselo múzeum svoju činnosť ukončiť a po vojne nebol o jeho obnovenie záujem. Až na konci novembra 1993 bola časť zbierky opäť sprístupnená verejnosti.   
Adresa: Švermova 32
Tel.: +421 51 773 16 38
E-mail: mzk@snm.sk

Šarišská galéria – sídli v štyristo rokov starom dome renesančného slohu. Samotná galéria bola založená až roku 1956 ako Krajská galéria v Prešove, pričom prvá výstava prebehla o rok neskôr. V roku 1991 sa premenovala na Šarišskú a radí sa k najstarším regionálnym galériám na Slovensku, ktorá vyhľadáva tvorbu umelcov východnej časti krajiny.
Adresa: Hlavná 51
Tel.: + 421 51 772 54 23
E-mail: sg.po@stonline.sk , sg.po@centrum.sk

Text: Maxim Kucer
Preložila: Oľga Kubáčková
Foto: Oskár Mažgút