História

     Príchod írskeho obyvateľstva sa datuje do doby ôsmeho tisícročia pr.n.l. Vo štvrtom tisícročí ľudia začali s poľnohospodárstvom, z tej doby sa objavili prvé megalitické hrobky ako Knowth, Dowth alebo Newgrange. Neolitická kultúra na ostrove zrejme prosperovala a počet obyvateľov sa začal zvyšovať. 

     Počas doby železnej, ktorá v Írsku začala v 6. storočí pr.n.l., sa začali rodiť budúce írske kráľovstvá ako Airgailla, Ulaje, Mide, Laigin alebo Mumhain. V rámci nich sa utvárala bohatá kultúra. Spoločnosti dominovala vyššia trieda zostavená z vojnovej šľachty a vzdelancov, medzi ktorých patrili pravdepodobne druidi.

     Rímske impérium sa na Írsko (latinsky Gubernia) nerozšírilo, avšak Írsko bolo Rímom ovplyvnené. Avšak konkrétne vzťahy medzi Rimanmi a írskym ľudom a írskymi dynastiami zostávajú nevyjasnené.

Stredovek

     Naill Noigiallach položil základy pre hegemóniu dynastie Uí Néill vo väčšine západného, severného a stredného Írska. V prvých storočiach nášho letopočtu sa v Írsku začalo objavovať kresťanstvo. Nie je jasné, či ho sem zaviedli žoldnieri bojujúci v Británii, obchodníci alebo otroci. Niektoré zdroje tvrdia, že kresťanskí misionári na ostrove pôsobili dlho pred príchodom svätého Patrika. Či to bolo tak, či onak, malo nové náboženstvo na Írov veľký vplyv.

     Tradícia hovorí, že svätý Patrik priplával do Írska v roku 432 n.l. a v nasledujúcich rokoch sa snažil krajinu obrátiť na svoju vieru. Na druhej strane podľa kronikára Prospera z Aquitánie, bol pápežom roku 431 vyslaný Palladius ako prvý biskup pre írskych veriacich v Krista, čo ukazuje, že kresťania boli v Írsku pred Patrikom.

    Patrik je tradične spojovaný s uchovávaním írskych kmeňových a sociálnych zvyklostí, s kodifikovaním ich zákonov, pričom zmenil iba tie, ktoré boli v rozpore s kresťanskou praktikou. Tiež sa mu pripisuje zavedenie rímskej abecedy, čo írskym mníchom dovolilo, aby zachovali časti rozsiahlej keltskej nepísanej literatúry.

    Kvôli šíriacej sa novej viere prastará druidská tradícia zanikla. Medzitým sa hojne stavali kláštory, v ktorých sa írski mnísi učili latinčinu a kresťanskú teológiu. A práve izolovanosť týchto kláštorov pomohla počas raného stredoveku zachovať latinské učenie.

    V 7. storočí sa v Írsku po prvý krát angažovali Angličania. V lete 684 prebehla invázia vojsk northumbrijského kráľa Ecgfritha. Jeho jednotky síce zajali mnoho ľudí a ulúpili mnoho koristi, avšak v Írsku samotnom moc dlho nepobudli. Ďalšia anglická invázia prišla o päť storočí v roku 1169, keď do krajiny vnikli Normania.

     Ešte v 8. storočí, konkrétne roku 795, v krajine vyčíňali nórski Vikingovia. Rané Vikingské nájazdy boli uskutočňované v malom merítku a prebiehali rýchle. Ďalšie nájazdy prerušili obdobie rozkvetu írskej kultúry, pretože votrelci rabovali a ničili mestá a kláštory po celej krajine. V 40. rokoch 9. storočia dochádzalo dokonca k zakladaniu vikingských pobrežných osád. Najslávnejšie vikingské osídlenie bolo založené v Dubline. Postupne prenikali i do vnútrozemia, k čomu využívali rieky, a potom sa vracali do svojich prímorských pevností. Vikingom sa ale nikdy nepodarilo získať nad krajinou úplnu kontrolu a po bitke pri Clontarfe (1014) ich moc upadala. Avšak nimi založené mestá naďalej rástli a prosperovali a stali sa dôležitou súčasťou írskeho hospodárstva.

    Počas 12. storočia medzi sebou súperilo o moc nad ostrovom značné množstvo malých i väčších kráľovstiev. Jeden z týchto kráľov menom Diarmait Mac Murchada z Leinsteru bol násilne vyhnaný novým najvyšším kráľom Ruidri mac Tairrdelbach Ua Conchobairofom. Mac Murchada uprchol do Aquitánie, kde sa stretol s Henrichom II. a dostal od neho povolenie naverbovať normandských rytierov, aby získal svoje kráľovstvo späť. Prví normandskí rytieri bojovali v Írsku roku 1167 a nasledovaní svojimi hlavnými silami tvorenými Velšanmi a Flemingami dobyli späť Mac Murchadové kráľovstvo. Ten navyše menoval svojho nevlastného syna Richarda de Clare dedičom svojho kráľovstva. Tento počin vyvolal u anglického kráľa Henricha II. značné rozpaky, pretože sa bál možného vzniku nepriateľského normandského štátu v Írsku. Rozhodol sa, že Írsko radšej získa sám.

    V roku 1171 zasadol Henrich II. so svojou armádou ako prvý anglický kráľ na írskej pôde. Územie, ktoré získal venoval svojmu mladšiemu synovi Jánovi, ktorému udelil titul Dominus Hibernae (Pán írsky). Keď Ján neočakávane nahradil svojho brata na anglickom tróne, spadli jeho írske teritória priamo pod kráľovskú korunu.

    Normanom sa podarilo získať kontrolu nad celým východným pobrežím, tzn. od Waterfordu po východný Ulster, a prenikali do západných častí krajiny. Grófstvo bolo vedené mnohými menšími kráľmi. V roku 1210 Ján pomohol upevniť normandskú moc a v rovnakej dobe sa mu podarilo prinútiť mnoho írskych kráľov, aby mu prisahalo vernosť. Behom 13. storočia sa politika anglických kráľov orientovala na oslabenie moci Normanov v Írsku.

    V 14. storočí Írsko postihla čierna smrť, ktorá najtvrdšie zasiahla obyvateľov miest, ktoré boli tvorené hlavne Angličanmi a Normanmi. Po odlive morovej vlny sa do popredia dostali írske zvyky a írsky jazyk, galština, a Angličanmi kontrolované územie sa scvrklo na Dublin a jeho okolie. Do konca 15. storočia anglický vplyv na ostrove takmer vymizol. Bolo to tým, že írskych susedov viac zamestnávali ich vlastné vojny ruží než situácia na Hibernii a miestni galskí vodcovia nad ňou postupne preberali kontrolu.

     S rozhodnutím zasiahnuť prišiel v roku 1536 Henrich VIII, ktorý chcel Írsko znovu dobyť a podriadiť ho anglickej korune. Dynastia Fitzgeraldov, vládcov Írska, s Tudorovcami príliš nevychádzala a v tom istom roku sa Thomas Fitzgerald otvorene postavil proti korune. Henrichovi sa nepokoje v Írsku podarili zažehnať, úplne si ho podriadil a roku 1541 ho dokonca povýšil na kráľovstvo, pričom na zasadaní írskeho parlamentu sa nechal prehlásiť za kráľa. Zároveň to bolo prvé zasadanie, ktorého sa zúčastnili ako írski kmeňoví náčelníci, tak normandská aristokracia.

    Za vlád Alžbety a Jakuba I. Angličania získali nad Írskom plnú kontrolu. V Dubline sídlila centralizovaná vláda a vojnoví lordi už nepredstavovali nebezpečenstvo. Jediné, čo sa nepodarilo, bola konverzia írskych katolíkov na protestantstvo a brutálne metódy, ktoré koruna používala, v ľuďoch vyvolali značné nesympatie.

    Od polovice 16. a v ranom 17. storočí nastal v rámci kolonizácie príliv škótskych a anglických protestantov do provincií Munsteru a Ulstru a do grófstiev Laois a Offaly. Tie boli základom neskoršej vládnucej triedy. Koruna navyše vydala zákon, ktorý diskriminoval všetky viery okrem anglikánskej. Obeťami tohto zákona sa stali samozrejme katolíci a neskôr presbyteriáni.

Potoky krvi a more mŕtvych

     17. storočie bolo najkrvavejšie v írskej histórii. Bolo to storočie dvoch dlhých občianskych vojen, 1641-1653 a 1689-1691, ktoré si vyžiadali obrovské obete na životoch a vo výsledku vyvlastnili katolíckych vlastníkov pôdy.

    Prvá rebélia z roku 1641, ktorá odštartovala jedenásť rokov bojovania, začala povstaním katolíkov proti anglickej a protestantskej dominancii, čo znamenalo masaker niekoľko tisíc protestantských usadlíkov. Katolícka vrchnosť rýchle ustanovila Írsku konfederáciu (1642-1649), ktorá po intervencii Cromwellových vojsk (1649-1653) nakoniec padla. Štvorročné Cromwellove ťaženie bolo najbrutálnejšia časť tejto vojny. K koncu bola tretina írskej predvojnovej populácie mŕtva alebo v exile. Ako pomsta a trest za povstanie z roku 1641 bola takmer všetka pôda katolíkom vyvlastnená a darovaná britským usadlíkom. Niekoľko zvyšných domorodých vlastníkov pôdy bolo presunutých do Connachtu.

    Po Veľkej revolúcii 1688, keď katolícky Jakub II. opustil Londýn a anglický parlament ho nahradil za Viliamama Oranžského, sa stalo Írsko hlavným bojiskom. Najbohatší írski katolíci podporili  Jakubove snahy anulovať konfiškáciu pôdy, avšak proti nim stáli protestanti podporovaní Viliamom, ktorí si chceli svoj majetok zachovať. Jakub s Viliamom potom o Írsko bojovali. V slávnej bitke u Boyne (1690) boli Jakubove vojská porazené a jakobitský odpor skončil po bitke pri Aughrime v júli 1691.

    Silnejúci írsky antagonizmus voči Angličanom kvôli neuspokojivej ekonomickej situácii v 18. storočí narastal. Protestantskí vlastníci pôdy, ktorí na svojich pozemkoch boli skoro stále neprítomní, spravovali svoje panstvá značne neefektívne a potraviny, ktoré boli vypestované, boli určené predovšetkým na export a až potom pre domáci trh. Situácia sa zhoršila po dvoch veľmi chladných zimách, po ktorých nasledoval Veľký írsky hladomor (1740-1741), kvôli ktorému umrelo okolo 400 tisíc ľudí. Napriek tomu bolo 18. storočie oproti predošlým dvom veľmi pokojné a navzdory hladomoru sa populácia zdvojnásobila na 4 milióny ľudí.

    Na konci 18. storočia sa mnoho írskej protestantskej elity vrátilo do svojej domoviny. Parlamentná frakcia vedená Henrym Grattanom agitovala za výhodnejšie obchodné vzťahy s Anglickom a volala po rozsiahlejšej legislatívnej nezávislosti írskeho parlamentu. I keď bolo mnohým žiadostiam vyhovené, katolíci sa stále nemohli stať členmi parlamentu. Niektorí, inšpirovaní Veľkou francúzskou revolúciou, sformovali militantnú Spoločnosť spojených Írov, ktorá mala zvrhnúť britskú vládu a ustanoviť nesektársku republiku. Ich aktivity kulminovali behom írskej rebélie v roku 1798, ktorá bola korunou krvavo potlačená. Odpoveďou na povstanie bol Akt únie (1801), ktorý zrušil írsku samosprávu a dal vzniknúť Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Írska. Súčasťou dohody o únii bola emancipácia katolíkov, ktorá mala odstrániť diskrimináciu proti katolíkom, presbyteriánom a ďalším. Avšak kráľ Juraj III. podnikol kontroverzný krok a toto zamietol.

    Na konci prvej polovice 19. storočia (1845-1849) prišiel druhý Veľký hladomor, ktorý okrem hladu spôsobil i masovú emigráciu. Z Írska, ktoré malo pred hladomorom cez 8 miliónov obyvateľov, ich uprchlo toľko, že ku sčítaniu ľudu v roku 1911 ich bolo len 4,4 milióna.

    V 70. rokoch 19. storočia sa opäť stala aktuálna otázka írskej samosprávy, ale až na konci 19. storočia bol predstavený akt o írskej vláde, ktorý po prvý krát v histórii dal demokratickú kontrolu ľuďmi voleným grófskym koncilom.

    19. storočie znamenalo i rozpor ohľadom aplikácie tzv. Home Rule, kedy írsky nacionalisti stáli proti írskym unionistom (tí, ktorí chceli zostať v únii s Veľkou Britániou). Väčšina ostrova bola nacionalistická, katolícka a agrárna, avšak severovýchod bol prevažne unionistický, protestantský a industrializovaný. Unionisti sa obávali straty moci nad bohatou a prevažne agrárnou katolíckou časťou ostrova. Nacionalisti zase verili, že by navždy zostali iba druhoradými občanmi bez možnosti samosprávy. Z týchto dvoch táborov sa vynorili dve súperiace sektárske organizácie – protestantský Orange Order a katolícky Ancient Order of Hibernians.

Vášnivé 20. storočie

     V septembri 1914 britský parlament konečne prijal tretí akt tzv. Home Rule, ktorý zaisťoval vznik írskej samosprávy, avšak prechod tohto zákona v praxi bol po dobu vojny pozdržaný. Aby po vojne skutočne došlo k implementácii zákona, írski nacionalistickí vodcovia a IPP (Írska parlamentná strana) pod vedením Redmonda podporovali vojnové úsilie Dohody.  Obdobie rokov 1916-1921 sa vlieklo v znamení politicky motivovaného násilia a nepokojov. V apríli roku 1916 sa rozhorel oheň Veľkonočného povstania, ktoré bolo neúspešným pokusom dosiahnuť írsku nezávislosť. Po vojne Írska republikánska armáda (armáda novo vyhlásenej Írskej republiky) chcela s Britániou vyjednávať iba o kompletnej nezávislosti. Nasledovala írska vojne za nezávislosť (1919-1921). V roku 1920 bol prijatý akt, ktorý ostrov delil na Severné Írsko a Južné Írsko. V júli 1921 sa írska a britská vláda dohodli na prímerí. Írska republika bola zrušená a vznikol Írsky slobodný štát, samosprávne domínium Veľkej Británie. O rok neskôr britský aj írsky parlament ratifikoval zmluvu, ktorá zaistila nezávislosť dvadsiatim šiestim grófstvam Írskeho slobodného štátu (ten sa v roku 1937 premenoval na Írsko a roku 1949 sa deklaroval republikou) a šesť grófstiev Severného Írska zostalo súčasťou Spojeného kráľovstva.   

     Roky 1922 a 1923 boli poznamenané ďalšou občianskou vojnou, v ktorej Írsky slobodný štát porazil írsku republikánsku armádu (IRA). Dôsledky vojny sú v írskej politike viditeľné dodnes hlavne medzi dvoma vedúcimi politickými stranami Fianna Fáil a Fine Gael.

Nasledujúce desaťročie, v ktorom sa zrodila Veľká hospodárska kríza, bolo neblahé kvôli pribúdajúcim štátom s diktátorskými režimami. Oproti tomu si Írsko zachovalo svoju demokraciu a bolo v dôsledku nízkych vládnych výdajov ekonomicky solventné. Trápila ho ale vysoká emigrácia a nezamestnanosť. Populácia klesla na 2,7 milióna obyvateľov (cenzus z roku 1961).

    Rímskokatolícka cirkev mala v štáte po väčšinu jeho histórie veľký vplyv a bola príčinou konzervatívnej politiky, ktorá zakázala napríklad rozvody, antikoncepciu, potraty, pornografiu a množstvo filmov i kníh sa muselo podrobiť cenzúre. K tomu všetkému cirkev kontroluje väčšinu štátnych nemocníc, škôl a je jedným z najväčších poskytovateľov mnohých sociálnych služieb.

    Po rozdelení Írska v roku 1922 bolo 92,6% obyvateľov Írskeho slobodného štátu katolíckeho vyznania a 7,4% boli protestanti. Do roku 1960 sa počet protestantov znížil o polovicu. Jednou z príčin protestantskej emigrácie bol pocit neznášanlivosti zo strany katolíkov.

     Počas vojny bolo Írsko neutrálne a to ho ušetrilo väčšiny vojnových strastí, ale mnoho desiatok tisíc Írov sa dobrovoľne prihlásilo do britskej armády. Ani neutrálnemu Írsku sa nevyhlo jedlo a uhlie na prídel. Štyri roky po vojne sa Írsko prehlásilo za republiku a opustilo britský Commonwealth. Práve v 60. rokoch za premiéra reformistického Taoiseacha Írsko porobilo dôležité ekonomické zmeny a v roku 1973 sa spoločne s Veľkou Britániou stalo členom Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Po prekonaní ekonomickej kríze v 70. rokoch boli v 80. rokoch prijaté hospodárske reformy, ktoré z Írska urobili jednu z najrýchlejšie rastúcich ekonomík na svete, do ktorej začala prúdiť masová imigrácia. To mu vynieslo prezývku Keltský tiger. Írska spoločnosť sa za tú dobu relatívne liberalizovala. Boli povolené rozvody, homosexualita prestala byť trestným činom a v obmedzenj miere boli povolené i potraty.

Severné Írsko

     V rokoch 1921 – 1971 bola u moci vláda Ulsterskej unionistickej strany (Ulster Unionist Party), jej prvý ministerský predseda James Craig hrdo prehlásil, že tvorí „protestantský štát pre protestantov“. Diskriminácia nacionalistickej minority viedla ku koncu 60. rokov k založeniu Severoírskej asociácie pre občianské práva (Northern Ireland Civil Rights Association). Na to nasledovala tvrdá reakcia konzervatívnych unionistov, ktorá vyprovokovala občianske nepokoje. Pre obnovenie poriadku boli v krajine rozmiestnené britské vojenské jednotky. Nepokoje napriek tomu pokračovali a násilie niekoľkých paramilitantných súkromných armád si vyžiadalo smrť viac ako tri tisíc mužov, žien a detí.

    Na ďalších dvadsaťsedem rokov bola ustanovená priama správa štátu vedená štátnym tajomníkom pre Severné Írsko. Počas 70. rokov sa Briti snažili vyrovnať s Írskou republikánskou armádou a i keď sa násilníctvo zo strany IRA znížilo, nebolo dosiahnuté žiadne ďalekosiahlejšie vojenské víťazstvo. Nakoniec 28. júla 2005 IRA oznámila koniec svojich vojenských aktivít a 25. septembra 2005 medzinárodní zbrojní inšpektori dohliadali nad jej úplným odzbrojením.

Text: Maxim Kucer

Preložila: Oľga Kubáčková

Foto: Wikipedia.org

späť