Východné Slovensko, Vihorlat I – putovanie divočinou

Vo východnej časti sa rozprestiera Chránená krajinná oblasť Vihorlat, zatiaľ čo západná časť spadá pod vojenský priestor Valaškovce a nie je teda prístupná pre turistov, resp. povolená doba strávená na území vojenského priestoru je 24 hodín. Najvyšším vrcholom celého pohoria je rovnomenná hora Vihorlat s nadmorskou výškou 1 075,5 m.

Pretože na území vojenského priestoru nevedú žiadne turistické chodníky, je jedinou voľbou pre prechod pohoria modrá turistická cesta. Tá vedie od Sninských rybníkov cez Sninský kameň a ďalej po červenej značke buď do Remetských Hámrov alebo východnejšie položenej obce Podhoroď. Alternatívou môže byť aj trasa po zelenej značke, ktorá vedie do Poruby pod Vihorlatom. Celá trasa sa pritom dá pohodlne zvládnuť za dva dni.

Po presune z Runiny do Sniny sme mali v pláne stráviť nasledujúcu noc niekde v oblasti Sninských rybníkov. Okrem prírodného biokúpaliska sa tu nachádza tiež kemp, ktorý bol už ale na našu smolu zavretý. Nakoniec sme objavili relatívne pokojné miesto kúsok vedľa cesty, kam však už môžu jazdiť len autá s povolením, a tak sme noc prečkali takto nadivoko.

Nasledujúci deň sme sa prebudili do krásneho slnečného, ale chladného rána. Asi okolo deviatej hodiny sme vyrazili na prvú časť našej trasy vedúcej zo začiatku po asfaltovej ceste. Po asi dvoch hodinách sme konečne z cesty zišli a začali strmo stúpať po lesnej ceste vedúcej na prírodnú zaujímavosť Sninský kameň (1 006 m n. m.). Jedná sa o dva skalné odkryvy (Veľký a Malý Sninský kameň), z ktorých je nádherný výhľad do okolia. Smerom na sever predovšetkým na Sninu a Bukovské vrchy a smerom na juh na jazero Morské oko. Pretože počasie bolo naozaj skvelé s výbornou dohľadnosťou, mohli sme pozorovať aj dravých vtákov, ktorí krúžili vysoko nad našimi hlavami.

Zo Sninského kameňa sme sa vydali po červenej turistickej značke na vrchol Nežabec (1 023 m n. m.) s následným zostupom po zelenej trase k Morskému oku. Táto časť túry viedla takmer stále lesom a hustým porastom, takže výhľady sa nám bohužiaľ už žiadne nenaskytli. Odmenou nám bolo ale ľudoprázdne jazero Morské oko, ktorého odraz krajiny na takmer zrkadlovo pokojnej vodnej hladine nás úplne ohromil. V okolí jazera už v túto ročnú dobu neboli žiadni turisti, a tak sme si mohli naplno užívať odľahlosť a pokoj miestnej prírody. Na brehu sa nachádzajú celkom 3 chaty, z ktorých dve slúžia v letnom období ako zázemie turistom (reštaurácia, ubytovňa).

Jazero vzniklo po mohutnom zosuve pôdy z okolitých svahov a následne prehradením doliny potoka Okna v dobe, keď v pohorí Vihorlat odznievala sopečná činnosť. Bolo vyhlásené za národnú prírodnú rezerváciu s chránenou flórou a faunou. Zároveň sa jedná o najväčšie prehradené sopečné jazero na Slovensku s rozlohou 13 ha a maximálnou hĺbkou 26 metrov. Ústi doň šesť stálych a niekoľko občasných prítokov. Odtok jazera potom zaisťuje už spomínaný potok Okna, ktorý sa pri Senianskych rybníkoch vlieva do rieky Čierna voda.

Stany sme rozložili na brehu hneď vedľa jednej z chát. Po večeri sme opäť pre istotu vyvesili tašky s jedlom a odpadkami na železnú mrežu susednej chaty ako prevenciu proti nezvanej medvedej návšteve, veľmi rýchlo zaľahli do teplých spacákov a tešili sa na ďalší deň prechodu, kde sme mali v pláne dobyť najvyšší vrchol celého pohoria. O tom, ako sa nám to podarilo, sa dočítate opäť za týždeň.

GPS: 48°54'32.0"N 22°10'05.9"E

Text a foto: Vojtěch Bližňák

Preklad: Oskár Mažgút