Východné Slovensko, Bukovské vrchy I. – putovanie divočinou

Jedná sa o najmenej zaľudnený región na Slovensku, ktorý má necelých 4 000 obyvateľov. Pokiaľ budete hľadať bližšie informácie o tejto oblasti, možno sa dočítate, že tu žije viac vlkov a medveďov než ľudí, čo je ale dobré brať aspoň v prípade medveďov s nadhľadom. Počas nášho putovania sme našťastie žiadneho nestretli. Pre mnohých Čechov, ale aj Slovákov je jazyk používaný miestnymi obyvateľmi pomerne nezrozumiteľný, čo je dané bezprostredným vplyvom ukrajinčiny. Sami obyvatelia sa považujú za tzv. Rusínov a sú na svoju národnosť právom hrdí.

Tento kút Slovenska ma vždy priťahoval pre jeho odľahlosť, ticho a pokoj. Hlavne v porovnaní s turisticky rušnými Vysokými alebo Nízkymi Tatrami. Je pravda, že sa už aj táto časť Slovenska čím ďalej viac dostáva do povedomia ľudí. Tu a tam narazíte na pár zablúdených turistov, čo sú väčšinou Česi alebo Poliaci. Slovenských turistov je málo, počas nášho putovania sme ich stretli možno iba dvoch.

Bukovské vrchy sú považované za jedny z najdaždivejších na Slovensku a je teda vhodné vyraziť do hôr poriadne vybavený pršiplášťom a nepremokavým oblečením. Rozloženie zrážok je počas roka viac-menej vyvážené, takže je pomerne ťažké odporučiť ideálne obdobie na ich návštevu. Spravidla na konci leta, prípadne na začiatku jesene, tu býva pomerne stabilné počasie. My sme náš výlet naplánovali na október. Ako sa ukázalo, nevybrali sme si úplne zle. Prvá časť nášho výletu bola síce v znamení silného vetra s čiastočným dažďom, ale druhá polovica bola už ukážkovým príkladom krásneho babieho leta s ešte príjemnými dennými teplotami.

Jedným z dôvodov, prečo sme vyrazili až na konci sezóny, bol aj fakt, že na skoršom termíne sme sa nezhodli. Pôvodne nás malo ísť 8, ale ako to už býva, polovica ľudí sa pred odjazdom ospravedlnila, takže nakoniec sme zostali len 4 – Zuzka, Hanka, Sónia a ja. V pláne sme mali prechod Bukovských vrchov s následným presunom do susedného pohoria Vihorlat. To sa nachádza južne od Bukovských vrchov a bude o ňom reč v jednej z nasledujúcich častí.

So sebou sme mali dva vodeodolné stany a prenocovať sme sa chystali na miestach k tomu určeným. Na niektorých miestach značených turistických trás je možné natrafiť aj na útulne, ktoré sa dajú na nocľah taktiež použiť. Tu je ale dobré mať na pamäti, že tieto jednoducho postavené chaty majú veľmi obmedzenú kapacitu a spravidla sa v nich nevyspí viac než 7-8 osôb. Platí tu teda – kto skôr príde, ten skôr melie. Je však veľká škoda, že sa o útulne prakticky nikto nestará. Ich stav tomu tiež náležite zodpovedá. Veľa ráz sa teda stretnete s tým, že napríklad časť strechy chýba a je len provizórne zakrytá igelitom, ktorý tu nechali nocľažníci pred vami. Veľmi často sa tiež stáva, že do chaty chýbajú vstupné dvere, takže komfortné spanie je veľakrát menšie než v prípade stanu, pretože do chaty môže prefukovať studený vietor.

Spôsobov ako sa dopraviť do najvýchodnejšieho cípu Slovenska je viac. My sme si zvolili pohodlnú variantu nočným vlakom z Prahy s následnými prestupmi v Košiciach, Humennom a Stakčíne, kde končí železnica. Ďalej už jazdí len jedenkrát denne autobus do Novej Sedlice, ktorá bola naším východiskovým bodom. Je treba rátať s tým, že cesta týmto spôsobom trvá približne 16 hodín, a preto niet divu, že sme boli všetci po ceste veľmi unavení.

Vôdzkou pri prechode Bukovskými vrchmi nám mala byť červená turistická značka, ktorá vedie z Novej Sedlice do najvýchodnejšieho miesta Slovenska, ktorým je vrch Kremenec (1 221 m n. m.). Potom sa stočí smerom na západ po slovensko-poľskej hranici až na západné úbočie Nízkych Beskýd. Naším cieľom bolo dôjsť po červenej značke do Ruského sedla (800 m n. m.), odkiaľ sa potom dá dostať po modrej značke do našej cieľovej dedinky Runina. Túra bola naplánovaná na 3 dni s dvoma nocľahmi uprostred východoslovenskej divočiny.

A ako náš výlet pokračoval, sa dozviete už za týždeň.

GPS: 49°02'42.4"N 22°30'50.9"E

Text a foto: Vojtěch Bližňák

Preklad: Oskár Mažgút