ČR: Zámok Ctěnice - budúcnosť? Neistá - VIDEO

Vzostup… a pád?

Pred štyrmi rokmi sa s veľkou pompou otvoril novo opravený zámok pre verejnosť. Mesto zaplatilo 250 miliónov korún, aby chátrajúci objekt postavilo na nohy. Ďalšie desiatky miliónov prišli z únijných fondov.   V porovnaní s tým, čo do obnovy vrazila Praha, to boli ale skôr drobné. Teraz je rok 2012 a osud zámku je stále neistý. Koncom septembra minulého roku totiž väčšina ľudí, rozhodnutím Pražskej informačnej služby, ktorá zámocký areál spravuje, dostala výpoveď. Zavrela sa kaviareň aj reštaurácia a do zámockej záhrady môže človek vstúpiť len na vlastné nebezpečenstvo. Kočiare, ktoré boli pýchou ctěnického zámku, sa rozpredali. Väčšina z nich skončila v Kladrubách. Mesto rázny krok zdôvodnilo tým, že si nájomníci na sebe nedokázali zarobiť.

Kdo Ctěnice pozná, vie, koľko malo toto miesto fanúšikov. Keď bolo len trochu pekné počasie, na záhradke miestnej reštaurácie bolo plno. V zámockej záhrade sa oddávalo a ženilo ako na bežiacom páse a tiež hotelová reštaurácia a kaviareň väčšinou šliapali na plné obrátky. Len obsluha bola niekedy trochu lenivejšia. Ťažko ale možno pripísať krach celého projektu niekoľkým pomalým čašníkom.

Mikrosvet ctěnickej jazdiarne

Teraz je ctěnický areál synonymom jediného živého organizmu a tým je Jazdecká spoločnosť Ctěnice. Kone a ľudia okolo nich tvoria zvláštny mikrosvet, ktorý dokáže fungovať nezávisle na zvyšku sveta či akýchkoľvek rozhodnutí vyššej moci. Aspoň sa to tak môže na prvý pohľad zdať. Faktom ale zostáva, že všetci, ktorí sa motajú okolo ctěnických koní, majú z diania posledných mesiacov trochu stiahnutý žalúdok.

Ľudia teraz chodia namiesto na obed alebo na kávu do zámockej reštaurácie do stajne pozdraviť koníky. Omnoho viac než náhodných návštevníkov je ale tých, ktorí tam chodia pravidelne a pre ktorých sa kone stali zmyslom života alebo aspoň jeho významnou časťou. Život s koňmi uteká rýchlejšie než rýchlo. Nedáva človeku moc priestoru na oddych.

Kôň je proste zviera, ktoré si vás dokáže omotať okolo prsta iba mrknutím oka. A pokiaľ je váš cit ku koňom silnejší než vy, máte na celý život o zábavu postarané. Obzvlášť tam, kde sa do citu medzi človekom a koňom primiešajú aj city k ľuďom okolo nich. Takéto miesto sa potom opúšťa len s ťažkým srdcom. A takýmto miestom Jazdecká spoločnosť Ctěnice rozhodne je. Bez pochýb.

História - nemenná

Ale späť k zámockému areálu, kde sa s istotou dá hovoriť snáď len o histórii, pretože prítomnosť je pominuteľná, a o budúcnosti môžeme len špekulovať. Prvá zmienka o akejsi tvrdzi v obci Ctěnice, ktorá ešte pár storočí snívala o tom, že sa stane súčasťou Prahy, sa objavuje v dokumentoch z roku 1372. Vinoř, kam zámok Ctěnice spadá od roku 1950, sa stala súčasťou hlavného mesta až roku 1974.

Ale rozpisovať sa o dejinách a rodoch ctěnického zámku by bola nuda a tak zmienime len pár medzníkov novodobej histórie. Celkom zásadný vplyv na kondíciu všetkých budov areálu mal rok 1950, ktorý so sebou priniesol znárodnenie. Všetci sa síce mali jednotne dobre, okrem práve takých objektov akým boli Ctěnice. Fakt, že keď je majetok nikoho a zároveň všetkých, sa ukázal ako nefunkčný. Záchranné mechanizmy sa spravidla spúšťali až vtedy, keď niekomu, trochu nadnesene povedé, padala na hlavu strecha. V takých chvíľach dostávali podobné zámocké budovy nálepku „v havarijnom stave“, a prozaicky povedané, až niekedy za päť minút dvanásť sa v súdruhoch pohlo svedomie a v pláne päťročnice dostali aj Ctěnice svoje miesto.

V tých časoch by frekventované heslo „v jednote je sila“, presne v takýchto situáciách krásne nahradilo heslo: „Keď je niečo nikoho, tak sa to ničí, až to spadne,“ ale o tom sa na zjazdoch vtedy asi nejednalo.

Ďalším takým zlomovým okamžikom bolo rozhodnutie, že ctěnický areál bude spravovať Pražská informačná služba. To bolo roku 1995. Potom sa skutočne pohli ľady a prišla už zmieňovaná nákladná rekonštrukcia, ktorá vrátila Ctěniciam život.  

A dnes? Každý, kto má toto miesto rád, by si zo srdca prial, aby bolo znovu otvorené ľuďom. Takým ľuďom, ktorí sa neschovávajú za politické strany, tým, ktorí si dokážu vážiť veci, ktoré tu ktosi vybudoval dávno pred nimi. A v neposlednom rade tým, ktorí milujú kone. Tí totiž k Ctěniciam neodmysliteľne patria.

Text/foto/video: Klára Svobodová

Preklad: O. Maňáková