Fotoškola: začíname s manuálom

      Manuálny režim umožňuje fotografovi nastaviť hneď niekoľko parametrov, z ktorých úplne zásadnú rolu hrajú CLONA a ZÁVIERKA, resp. nastavenie clony a dĺžky expozície. Clona býva väčšinou označovaná ako A-Av, závierka Tv alebo S.

Ak sa skutočne chceme zaradiť, medzi začínajúcich „profíkov“, nezaobídeme sa bez aspoň teoretických základov, ako pracovať s hodnotami ISO, VYVÁŽENIE BIELE či samotným nastavením vlastností snímku, ako je kontrast, farebnosť (saturácia), ostrosť atď., atď. Všetky tieto kategórie sa pokúsim postupne popísať, ale je dobré si vopred povedať, že fotografia je priesečníkom všetkých týchto hodnôt, takže sa tu z počiatku môžu objaviť termíny, ktoré nepoznáte. Všetko sa ale budem snažiť vysvetliť tak, aby výsledná informácia bola pokiaľ možno ihneď k dispozícii. Nuž, môžeme začať!

Súčasné fotoaparáty (myslené tým digitálne, aj keď táto téma bude úplne prenosná aj pre klasické „filmové“ fotografovanie) z kategórie digi kompaktov pracujú prevažne s prednastavenými obrazovými scénami, ako je portrét, krajina, nočná fotografia, západ slnka apod.. To sú vopred naprogramované režimy, nimi sa fotoaparát prispôsobí daným svetelným podmienkam. A práve svetlo a práca s ním je rozhodujúca pre fotografiu ako takú. Čo vlastne fotoaparát robí, keď ho nastavíme na režim nočná snímka? Automaticky si nastaví dve hodnoty: dĺžku expozície, teda čas „závierky“ a iso – citlivosť snímača. Oboje väčšinou do krajných polôh, takže výsledná fotografia len málokedy pripomína prezentovaný obrázok v manuáli, čo je ešte podporené tým, že fotograf fotí tzv. z ruky, nikdy z pevnej podložky a už vôbec zo statívu. Ale ktoré dve slová teraz zazneli: ISO a ZÁVERKA (ak chcete dĺžka expozície) a tomu sa budeme venovať hneď v úvode. Je však treba zmieniť aj ďalšiu neopomenuteľnú voľbu, určitý medzistupeň medzi automatom a manuálom - reč bude o poloautomate.

„P“ – teda poloautomat je automatický režim, ktorý však je možné jednoducho prispôsobiť podmienkam prostredia ktoré a v ktorom fotografujeme. (Polo) Automat pred samotným obstaraním snímky vyhodnotí svetelné podmienky scenérie v zábere a podľa nich nastaví už zmieňované hodnoty závierky a clony tak, aby výsledkom bol akýsi kompromis a zachytená snímka bola pokiaľ možno dostatočne svetlá a čitateľný aj za cenu, že pri horších svetelných podmienkach je všetko vinou dlhšej závierky rozmazané a neostré. O funkcii a fungovaní závierky si povieme už za chvíľu. To čo ho činí polo-automatickým režimom je možnosť užívateľa nastaviť si svetlosť snímky v rozsahu -2 , -1 , 0 , +1, +2 . Digitálny fotoaparát si podľa tejto zjednodušenej voľby „tmavší/svetlejší“ nastaví hodnotu clony a závierky sám, ale aj tak je náš podiel na snímke väčší, než je tomu u plno automatizovaného režimu. My sa však naučíme používať jeden zo základných manuálnych režimov, ktorým je priorita závierka, určujúci dĺžku expozície – doba osvitu digi-snímača (filmu). Pre úplnosť je treba zmieniť aj tému ISO citlivosti, aby neskôr informácie boli zrozumiteľné.

ISO

Svetelná citlivosť snímača – šum – klady a zápory

ISO je jeden z troch základných parametrov určujúcich expozíciu výslednej snímky, zvyšné dva – clonu a expozičný čas si predstavíme neskôr.

ISO si na svojom fotoaparáte laik nastavovať najskôr nebude, čo je chyba, resp. škoda. Kto si ešte pamätá na prácu s farebným či čiernobielym filmom vie, že niektoré lacnejšie filmy mali hodnotu 100 a tie žiadanejšie 200 a viac. Zjednodušene sa dá povedať, že snímač je možné nastaviť tak, aby zvládal hodnoty ISO citlivosti v rozsahu od 75 – do 3200 (i viac) pri profi strojoch. Väčšina moderných polo-profi digitálov začína už na najbežnejších hodnotách 200. Nemá cenu popisovať fyzikálne vlastnosti daného citlivého povrchu, stačí len poznamenať, že čím vyššie ISO, tým čip výraznejšie reaguje na akékoľvek svetlo naň dopadajúce = snímky sú „svetlejšie“, ale u starších digitálov rastie priamou úmerou aj následná nepríjemná zrnitosť fotografií.

Ja osobne fotím s digitálnym fotoaparátom (Canon 450D), kde sa dá nastaviť ISO na hodnoty A(automatická voľba podľa podmienok), 200 ,400, 800 a 1600. Iso a jeho zrnitosť bola pálčivou témou najmä u starších digitálov s menším rozlíšením 2 – 4 Mpx, kedy snímky za horšieho osvetlenia, dá sa povedať nočnej scenérie, na ISO 400, mali jasnú mnohofarebnú zrnitú štruktúru a tak bolo potrebné fotiť na hodnoty nižšie, najlepšie najnižšie, ktoré software foťáku dovoloval. Dnes aj tie najbežnejšie kompakty majú takmer 10 Mpx, pričom veľkosť čipu a jeho rozlíšenie minimalizuje viditeľnosť „zrnitých bodov“ a tak nie je ani hodnota iso okolo 400-800 žiadny výraznejší estetický problém, nehovoriac o profi strojoch s viac ako 12 Mpx – ktoré majú veľký snímací čip. Sú však foto motívy, kedy nedokonalá zrnitá snímka má svoje kúzlo. Príkladom by mohol byť čiernobiely akt, poetické ranné ulice a ich zátišia, umelecky pojatý portrét, či akákoľvek retro depresia :-). Keď máme nastavené, že si fotoaparát ISO zvolí sám, môžeme byť aj nemilo prekvapení. Pretože čo automat urobí, keď má pocit, že je na snímke málo svetla: nastaví vysoké rozlíšenie, predĺži čas závierky a nastaví minimálnu clonu, aby na citlivý čip dopadalo čo najviac a čo najdlhšie dostatočné množstvo svetla = snímka bude zrnitá a pri troche šťastia len čiastočne rozmazaný. Vysoké ISO zase umožní nastaviť kratší čas (viď. závierka), čím rastie pravdepodobnosť ostrej snímky avšak často na úkor ostrosti a zrnitosti. Na rozdiel od zrna klasického filmu (ktorý v niektorých prípadoch môže byť použitý zámerne) je šum v digitálnom zázname extrémne degradujúcim faktorom. Kazí kvalitu fotografie, znižuje jej ostrosť, pohlcuje detaily a zakrýva (ničí) inak ostré farebné prechody. Dá sa ho eliminovať len na úkor detailov fotografie (napr. prekreslenie vlasov, vzoru na látke, atď.). Eliminácia šumu je čím ďalej viac zrejmá predovšetkým u digitálnych fotoaparátov s malým čipom, ktorý má veľké rozlíšenie. U klasického záznamu je teda výrazné zrno prirodzeným prejavom citlivejších filmov, naopak u digitálneho záznamu sa prejavuje iba („elektronický“) šum – hrá tu rolu hlavne kvalita a veľkosť čipu. Vývoj čipov ide napred predovšetkým v hustote svetlocitlivých buniek. S ohľadom na výrobné náklady nie je často kladený dôraz na znižovanie ich vlastného elektrického šumu, ktorý má na skreslení výslednej informácie o intenzite dopadajúceho svetla najväčší vplyv. Problém je riešený až odšumovacími algoritmami v procesore fotoaparátu napr. noise reduction , ktorý fotografiu pred uložením „vyčistí“. Zanikajú tým však potrebné detaily, znižuje sa čitateľnosť kresby a v najhoršom prípade je potom výsledná snímka podobná viac maľbe než fotografii. Je to lacné riešenie s ľahkou výrobou nových modelov fotoaparátov, ale riešenie s veľmi nízkym skutočným rastom technickej kvality fotografie pri rastúcom rozlíšení.

Tu je jasne viditeľná zrnitosť - šum, ktorý bol spôsobený hodnotou ISO cca 400-600 na staršom modeli digi-fotoaparátu. Tú sa dá nasledovne eliminovať práve niektorým "noise reduction" programom. Necitlivý výsledok však môžete posúdiť sami na ďalšej snímke. Starostlivým nastavením tohto softwaru však môžete dôjsť aj k veľmi podareným obrázkom, ktoré by ale nemali vyzerať ako akvarel.

Toto asi nebol zámer autora-fotografa... aj keď často majú tieto plastické obrázky až nečakaný úspech :-) 

Resumé:

Dvojnásobná citlivosť znižuje potrebný expoziční čas na polovicu. Teda pri dvakrát väčšej citlivosti (filmu, snímača) stačí pre rovnakú úroveň expozície len polovica dopadajúceho svetla. Pri zdvojnásobení citlivosti bez zmeny množstva dopadajúceho svetla teda môžeme upraviť významne aj hodnoty dĺžky expozície – momentu obstarania snímky. Viď. ďalej

príklady fotografií:

na kliknutie sa zväčší

Typický príklad fotografie obstaranej automatom (bez blesku)
Nedostatok svetla sa automat pokúša dohnať predĺžením času závierky (tu 0´5 sek pri ISO200), čo je doba, počas ktorej už prakticky nie je možné udržať fotoap. v stabilnej polohe - toto rozostrenie je zavinené nepatrným otrasom v rádovo milimetroch. 
Riešenie?  Zvýšiť hodnotu ISO na 400, čím sa nám skráti možný čas expozície až na 1/10 - 1/15 a to sa už pevne udržať dá bez väčších problémov - automat si nastaví hodnoty závierky a clony sám. U poloautomatu odporúčam snímku ľahko podexponovať na - 1.  

Po zvýšení ISO na 400 si citlivejší čip mohol dovoliť kratší čas 1/15 a tým aj väčšiu ostrosť snímky – ktorá sa zdá byť takto v ideálnom pomere kvality kresby a viditeľného šumu.

Kto má radšej sýte farebné snímky a nevadí mu už ľahko vystupujúca zrnitosť, môže skúsiť aj ISO 800, pričom čas expozície sa od predchádzajúcej fotky prakticky nezmenil - 1/20 je už hodnota skutočne ľahko udržateľná. Pre poloautomaty je opäť rozumné trochu experimentovať s nastavením prisvietenia -2 až 0. Pri + 1 a +2 si automat opäť čas predĺži (1/5) a ostrosť kresby už nemusí byť taká... 

Ďalší článok sa bude zaoberať kľúčovou témou, ktorou je dĺžka expozície – nastavenie závierky. Môžete sa tešiť na mnoho tematických fotografií, na ktorých si skúsime vysvetliť hlavné body tohto manuálneho režimu...

pripravil a vyfotil:

Jan Chaloupka