Čiernobiela fotografia II. Ako začať...

Nie je to nijako zložitá otázka, pretože záleží len na vás, ako si ju predložíte a ako k nej budete pristupovať.

Mohlo by ísť o veľmi – dokonca značne – vysokú položku, ak by ste to vzali takpovediac od podlahy a obstarávali si nové veci. Skutočne kvalitný fotoaparát dnes nie je o nič lacnejší ako skutočne kvalitný digitálny, skôr naopak. Ak vám však môžeme odporučiť, túto cestu netreba hneď zatracovať, no zatiaľ ju odložte prinajmenšom dovtedy, kým sa presvedčíte, že bez čiernobieleho filmu a tmavej komory nemôžete žiť. Ak sa na začiatku uskromníte, diera do peňaženky bude iba veľmi maličká.

Prvé, čo vás bude zaujímať, je samozrejme fotoaparát.

Rýchlo zistíte, že spravidla ten vôbec nemusíte kupovať. Pravdepodobne vám totiž nepôjde o to, aby ste čiernobielo snímali športovca s časom jedna tisícina sekundy a experimentovali s makro alebo mikrofotografiou. Asi sa vám bude jednať skôr o snímky náladové, situačné, zábery krajiny či jej detailov a o portrét, ktorý čiernobiely má v sebe vždy niečo navyše oproti farbe, ako vedia všetci profesionáli. A na to vám stačí prístroj, ktorý nájdete doma v skrini či v zásuvke po otcovi alebo starom otcovi, prípadne si ho od niekoho známeho požičiate.

Nemusí ísť práve o posledný zázrak techniky, na ktorom si navolíte v automatike všetko, čo sa predvoliť dá. Práve naopak. Skutočne tvorivú prácu, vlastnú autorskú voľbu zažijete skôr s prístrojom, na ktorom sa o všetko musíte postarať skôr sami ako technika. Techniku však zasa nemusíte brať celkom nevšímavo, mechy 6 krát 9 s malým optickým hľadáčikom sú síce krásne vo vitríne zberateľa, no vás by priviedli do šialenstva. Každý, kto má s fotografiou skúsenosti, pochopí, že ideálna pre vás bude jednooká zrkadlovka na kinofilm – dnešné čiernobiele kinofilmy sú také, že z nich hravo získate zväčšeninu 30:40 cm, a o viac vám asi sotva pôjde, prípadne mierna zrnitosť čiernobielej fotky je v takomto formáte veľmi pôsobivá.

A keď hovoríme jednookú zrkadlovku na kinofilm, mienime skutočne prakticky akúkoľvek. Nemusí ísť o svetovo preslávené a aj v obchodoch s použitým zbožím stále drahé značky. Rovnakú službu vám poskytnú aj niekdajšie „endérácke“ Prakticy, ktorých je u nás stále plno a väčšina z nich zahála. Tie mali vynikajúcu optiku Zeiss, ktorú je hriech nechať zaháľať. Ak v prístroji bude vstavaný expozimeter, a stačí jednoduchý, nie zónový, pretože jeho údaje budete prispôsobovať svojmu zámeru, tým lepšie. Staršie prístroje nemali samostatné diaľkomerné zariadenie a fotograf s lupou nad matnicou kontroloval, čo chce mať ostré a čo nie. Hoci to možno niekedy budete robiť tiež, radšej sa pozrite po type, ktorý diaľkomer má, a opäť stačí aj najjednoduchšie vyhotovenie. Ak prístroj bude mať automatizované prepojenie času a clony, istotne to nie je na závadu. Ale práve bez takejto vymoženosti sa obídete najľahšie, pretože keď budete fotografovať „sám alebo sama“, nedáte si automatikou nič predpisovať. Naopak, ak bez prehnaného výdavku získate aparát s výmennými objektívmi, môžete hovoriť o veľkej výhre, a taška s nimi cez plece je veľmi pôsobivá. V dnešných časoch zoomov pôsobia možno výmenné objektívy ako prežitok, no ich kresbe sa žiadny zoom nevyrovná, a hlavne, núti vás rozhodovať, prečo práve tento a nie iný.

Kinofilmový prístroj je vám však na nič, ak si chcete robiť snímky doma, takže prichádzame k zväčšováku. V minulosti existovali také, ktoré vlastne boli iba prestavanými staršími aparátmi. Na tie už našťastie asi nenarazíte. Mať koruny za všetky papiere, ktoré na nich naši pradedovia pokazili, boli by sme boháči. Ale povaly tejto milej krajiny sú plné zaprášených zväčšovákov 6x6, na ktorých stačí vymeniť optiku a použiť vložku, a rovnako bohaté sú aj nevyužívané zásoby tuzemských kinofilmových zväčšovákov (veľmi robustných a ľahko ovládateľných), ktoré stále môžu poslúžiť viac ako skvelo. Pri nich by ste mali dať prednosť tým, ktoré majú štrbinové zaostrovanie. Je to len otázka pohodlia, no veľmi užitočná.

Ak však vo vašom okolí existuje zväčšovák na 6 mm film, mohli by ste obrátiť svoju pozornosť aj na iný typ prístroja ako jednooké kinofilmové zrkadlovky, a to na dvojokú zrkadlovku. Pred druhou svetovou vojnou bol medzi nimi najslávnejší Rolleiflex, no v mnohých domácnostiach je dnes stále ešte voľakde „zabarikádovaný“ kedysi veľmi obľúbený Flexaret. Tento typ mal rad vyhotovení a vám bude vyhovovať ktorékoľvek. Všetky však majú jednu veľkú nevýhodu, totiž nevýmenný pevne zabudovaný objektív, teda sa asi nebudete púšťať do pokusov s rôznymi predsádkami. Výhodou dvojokej zrkadlovky je však značná možnosť voľby výrezu výslednej zväčšeniny, a takisto aj to, že kdekoľvek sa s ňou objavíte, každému je jasné, že nie ste žiadne „béčko“.

Tým vlastne vaše technické vybavenie končí – doplnia ho iba tri misky, dnes už určite nie sklenené, ale z umelej hmoty, pričom v zásade platí, že čím sú menšie, tým viac trápenia vám narobia, a naopak. Najmä pri miske na ustaľovač si vyberte čo najväčší rozmer, ak nechcete, aby vám na snímkach časom ošklivo zažltli okraje. Čo nik nechce. „Kutilovia“ potom ešte prídu na niektorý spôsob (je ich asi desať), ako zabezpečiť postupnú a náležite pomalú výmenu vody vo vane, do ktorej budete svoje obrázky z ustaľovača ukladať.

Tretí diel bude venovaný samotnej základnej technike získania fotografie, teórii prevodu farieb do sivého spektra, kontrastu, nasvietenia fotografovaného objektu a základom fotoportrétu.

Text a foto: Jan Chaloupka