Čiernobiela fotografia I. Nesmrteľný fenomén

Pričom najmä malé dieťa je potrebné sledovať od narodenia aspoň do jeho prvej návštevy školy, a potom pri takých príležitostiach ako sú Vianoce, narodeniny, atrakcie na Matejskej púti, a podobne. Čoraz častejšie si fotky ani nedáme zväčšiť a skrátka ich uložíme v počítači, aby sme si ich mohli premietať podľa nálady a potreby.

Zaujímavé však je, že tak ako sa digitálna fotografia počas približne posledných desať rokov rozmohla k masovosti, odkiaľsi z hlbín zabudnutia či prinajmenšom pozabudnutia sa začína čoraz zreteľnejšie prejavovať prameň záujmu o čiernobielu fotografiu. Dokonca o takú, ktorú si autor robí sám od A do Z, teda nielen získa snímok na film stlačením tlačidla prístroja, no aj sám formátuje, zväčší, skrátka takú, ktorá je celá jeho vlastným dielom.

Čudujeme sa tomu?

Niet prečo.

Fotografi amatéri sa od čias našich pradedov, ktorí ešte používali sklenené dosky a nie zvitkový film, delili v zásade na dve skupiny.

Prvá, tá väčšia, boli takzvaní „cvakači“. Tým išlo presne o to, čo nám dnes oveľa pohodlnejšie núka digitál – získať dokument či doklad, ako vyzerala Anička, keď mala tri roky, ako sedela partia trampov pri rieke a hrala na gitary, ako sa slávila babkina sedemdesiatka. Cvakači to mali ťažšie ako dnešní majitelia digitálov, no nie oveľa. Svoje filmy jednoducho doniesli do špecializovaného závodu alebo k drogistovi, a ten im urobil alebo tzv. kontakty, (čo väčšine ľudí pri najbežnejšom formáte 6:9 cm stačilo), a tie potom nosili v peňaženkách či kabelkách ako dnes mnohí z nás nosia snímky z minilabu. Z vydarenejšieho či zaujímavejšieho negatívu potom drogista vyhotovil zväčšeninu, zvyčajne 9:13 cm, výnimočne 13:24 cm, ktorá sa už často vkladala do rámika na stolček alebo dokonca do pasparty na stenu.

Okrem „cvakačov“ však vždy žili aj náročnejší fotoamatéri, ktorým išlo o viac.

Nechceli iba dokument udalosti, ale v premyslenej a komponovanej snímke sa snažili vyjadriť svoj pocit, prežitok, vzťah k tomu, na čo zamerali prístroj. A chceli to všetko dotiahnuť aj v tmavej komore prostredníctvom výrezu z negatívu, odtienením výsledného obrazu, tým, či bude viac kontrastný alebo bude s tlmenejšími prechodmi tieňov, atď. Brali fotografovanie ako svojho druhu spôsob grafickej tvorby, išlo im o to, čo istý výtvarný teoretik kedysi nazval „umenie, ktoré môžu robiť všetci“.

Dá sa povedať, že digitál nám v ničom takom nebráni ani teraz, a najmä „cvakači“ majú žatvu. Avšak v záplave farebnosti, ktorá sa na nás hrnie zo všetkých strán, často objavujeme kúzlo čiernobielej snímky, podobne ako aj niektorí filmári, a nezriedka nás láka aj celý proces „urob si sám“. Ten zakúsi len niekto v tmavej komore, keď pri – kedysi červenej, dnes zelenkavej – žiarovke exponuje papier pod zväčšovacím prístrojom, namáča ho do vývojky, v správny čas ho oplachuje v octovej vode a prekladá do ustaľovača. Kto preklína sám seba, keď urobil zle skúšku na vzorčeku papiera a snímka mu nevyšla podľa predstáv, no tiež kto také má tú skutočnú a nefalšovanú radosť z hotového diela, o ktorom môže po právu povedať, že to je jeho fotografia, ktorú si sám urobil.

Potom často zistí, že rovnaký motív, ktorý si pre overenie zachytil aj na digitál a súčasne prácnou technikou sám čiernobielo zväčšil v tmavej komore, nie je v druhom prípade ochudobnený, pretože práve na ňom asi sa nejednalo len o jeho farebnosť, ale že nadobúda akési zvláštne čaro pôsobenia – poézie, nezvyčajnosti, sprostredkovanosti a napodiv aj trvácnosti.

Mohli by sme rozmýšľať, prečo je to tak. Hľadať dôvody estetické, spoločenské, psychologické, osobné. Existujú najrôznejšie a u každého iné. Pravdou však ostáva, že vedľa onoho príjemného pocitu z vlastného diela je hlavná sila čiernobielej fotografie v tom, ako nám úplne zreteľne dáva najavo, že nejde iba o svedectvo skutočnosti, no o niečo v zásade iné, totiž o vlastný a neopakovateľný tvorivý prístup k nej. Môžeme nacvakať stovky digitálov z pláže pri mori, na ktorých sa ľudia od seba líšia tým, že jeden má biele plavky a druhý zelené. Nič proti tomu, je len dobre robiť si takýto farebný zápisník, a naši dedovia ľutujú, že za ich čias sa to nedalo. No ak niekomu ukážete čiernobielu zväčšeninu nejakého stromu na pobreží alebo kusu skaly či lavičku, na ktorej sedí krásna dievčina, každému preletí hlavou prostá myšlienka: prečo si toto fotil, prečo si obetoval tú námahu urobiť z toho aspoň tých 18:24 alebo dokonca 30:40 cm. Snímok sa nielen u nás, ale aj u diváka dostáva niekam inam – skutočne do blízkosti tvorivej grafiky. A to nám nenahradí ani minilab, ani počítač.

Predstavme si len, že by sme také fotografie, aké kedysi robil majster nad majstrami Josef Sudek, videli vo farbe a v inom formátovaní, než aké im dal on sám. A nemuseli by sme ostať pri Sudkovi. Naša čiernobiela fotografia je plná slávnych mien, mohli by sme spomenúť Drtikola, Ehma, Plicku, z mladších Novotného, Hochovú a desiatky ďalších. Možno, že by sa nám ich farebné fotografie nepáčili o nič menej ako čiernobiele. No určite úplne inak.

Keď sa nad tým takto zamyslíme, snáď nás začne čiernobiela fotografia, snímaná na film a osobne zväčšená v tmavej komore, lákať ako pokus „ochutnať“ pre zmenu niečo iné ako je digitál. Prinajmenšom je to zaujímavá a podnetná výzva. Ako uvidíme ďalej, nebude ani tak nákladná finančne ako skôr časovo. Hodiny v tmavej komore si skrátka treba odsedieť. Kto zistí, že mu ten čas nestojí za výsledok, tak toho jednoducho nechá. V opačnom prípade nájde v čiernobielej fotografii nový svet svojho ja.

Preto jej tu chceme venovať niekoľko krátkych pohľadov, ktoré vás možno budú inšpirovať.

V ďalšom pokračovaní sa zameriame na základnú potrebnú fototechniku a postupy k vytvoreniu čiernobielej fotografie...

text: O. a J. Chaloupka

foto: Josef Sudek, Fr. Drtikol a Jan Chaloupka – archiv.