História
Dánsko bolo v rannom stredoveku krajinou Vikingov. Tí ju obývali predovšetkým medzi 8. až 11. storočím. Ich sociálna štruktúra bola komplikovanejšia než u spoločností, ktoré tu žili pred nimi. Za ich éry sa Dánsko stalo svetovou veľmocou. Okolo roku 980 sa Heroldovi podarilo vytvoriť jednotné dánske kráľovstvo. V rovnakom čase sem prišiel nemecký misionár šíriť kresťanstvo. To malo pre kráľa mnoho výhod. Napríklad sa mohol elegantne zbaviť svojich sokov, ktorí vyznávali starú mytológiu. Cirkev navyše do jeho kráľovstva priniesla stabilnú administráciu krajiny.
V polovici 12. storočia bolo Dánsko zužované občianskymi vojnami. Nakoniec sa Waldemarovi Veľkému (1131-1182) podarilo získať nad kráľovstvom kontrolu. Zreorganizoval štátnu správu a krajinu stabilizoval. Za Waldemarovej vlády sa začalo s budovaním hradu v dedine Havn, dnes známej skôr ako Kopenhagen. Waldemar a jeho nasledovníci usporiadali i niekoľko križiackych výprav, ktoré mali získať rôzne teritória, ktoré si Dánsko nárokovalo, hlavne v oblasti dnešného Estónska.
Počas stredoveku bola pre Dánsko príznačná úzka kooperácia kráľovskej koruny s katolíckou cirkvou. V krajine rástli ako huby po daždi tisíce cirkevných budov. Na čas zaznamenala dánska ekonomika prudký rast, hlavne vďaka obchodu s haringami.
V 14. storočí došlo k významnej udalosti. Markéta I., dcéra Waldemara Atterdaga, sa vydala za nórskeho Haakona VI., v snahe vytvoriť spolu so Švédskom dvoj-kráľovstvo. Počas života Markéty tak došlo k tomu, že troj-kráľovstvo- nórske, dánske a švédske sa ešte za jej života roku 1397 spojilo v Kalmarskú úniu.
V 16. storočí na kreslo dánskeho trónu zasadol Kristián II. Preslávený výrokom: „Keby klobúk na mojej hlave vedel, čo si myslím, odhodil by som ho.“ To súviselo s jeho machiavellskou politikou. V snahe posilniť úniu, dobyl Švédsko a nechal popraviť približne sto vodcov anti-úniového hnutia. Čo vošlo do dejín ako „stockholmský krvavý kúpeľ“.
Po tom, čo sa roku 1521 Švédsko oddelilo od Kalmarskej únie, nasledovala v Nórsku a Dánsku občianska vojna a protestantská reformácia. Dánsko-nórske dvojkráľovstvo potom fungovalo ako personálna únia pod vládou jedného monarchu. Nórsko si ponechalo svoje zákony a niektoré inštitúcie, napríklad kráľovského kancelára, vlastné mince a armádu. Obe kráľovstva zostali spojené až do roku 1814.
Doba 16. storočia bola tiež v znamení reformácie. Mních z rádu Hospitalitov sv. Jána (tiež známych ako Maltézski rytieri), Hans Tausen, na Veľkonočnú nedeľu roku 1525 prehlásil, že katolícka cirkev potrebuje Lutherové reformy. Toto kázanie bolo začiatkom desaťročného boja, ktorý zmenil Dánsko navždy. Tausen sa čoskoro stal osobným kňazom Frederika I.
Oficiálne sa Dánsko stalo luteránskou krajinou 30. októbra 1536, keď kráľ Kristián III. a reorganizovaná štátna rada prijali Lutherovo učenie. Všetci dánski katolícki kňazi boli uväznení pokiaľ neprijali luteránsku reformu.
Dánsky Kristián IV. v rokoch 1611-1613 viedol Kalmarskú vojnu so Švédskom, pričom sa ho snažil donútiť, aby sa opäť pripojilo do únie s Dánskom. Vojna nepriniesla žiadne teritoriálne zmeny, ale Švédi boli nútení Dánom platiť odškodnenie. Kristián tieto peniaze použil na založenie niekoľkých miest a pevností. Neskôr, v tridsaťročnej vojne, sa pokúsil stať sa vedúcou osobnosťou nemeckých luteránskych štátov, avšak utrpel ťažkú porážku od Albrechta z Valdštejna v bitke pri Lutteri. Roku 1643 švédska armáda vtrhla do Jutlandu. Vojna trvala dva roky a Dánsko muselo nakoniec odstúpiť Halland, Gotland, posledné zvyšky svojho územia v Estónsku a nejaké dŕžavy v Nórsku. Roku 1657 vyhlásil kráľ Frederick III. Švédsku vojnu. Tá skončila tvrdou porážkou Dánska, ktorá viedla k tomu, že Švédi obsadili Jutland, Funy a veľkú časť Zealandu, ale Kopenhagen sa im po dvojročnom obliehaní dobyť nepodarilo.
Roku 1830 dosiahlo liberálne a nacionálne hnutie svojho vrcholu a po európskych revolúciách v roku 1848 sa nenásilnou cestou z Dánska stala 5. júna 1849 konštitučná monarchia. Po druhej šlesvickej vojne sa muselo podrobiť Šlesvicko-Holštýnsko Prusku. Po tejto porážke sa Dánsko až po prvú svetovú vojnu stalo neutrálne. Po vojne ponúkali víťazné mocnosti Dánsku návrat Šlesvicka-Holštýnska. Lenže strach z nemeckého iredentizmu donútil Dánov odmietnuť to a chcieť iba, aby sa v Šlesvicku konal plebiscit, ktorý by rozhodol o jeho návrate. Ľudia sa vyslovili pre spojenie s Dánskom a tak mu pribudlo 163 tisíc obyvateľov a necelé 4 tisícky kilometrov štvorcových územia.
Dňa 9. apríla 1940 hitlerové vojská zaútočili na Dánsko pod záštitou operácie Weserübung. Dáni sa bránili iba dve hodiny než sa vláda vzdala. Až do roku 1943 nasledovala ekonomická spolupráca oboch krajín. Dáni boli počas vojny veľmi umiernený voči Židom, ktorých poväčšine poslali do bezpečia do Švédska. Okrem toho spravili mnoho sabotáží na nemecké továrne.
Po vojne sa od Dánska oddelil Island a roku 1948 dostali Faerské ostrovy značné práva zväčšujúce ich autonómiu. Dánsko sa po vojne významne angažovalo v medzinárodných vzťahoch, napríklad bolo zakladajúcim členom OSN a NATO a v roku 1973 spoločne s Britániou a Írskom vstúpilo do Európskeho hospodárskeho spoločenstva.
Foto: Google, Wikipedia.org
Lokácia:
Dánsko
Partneri:
Fotosúťaž:
Aktuality:
Nech vám Veľká noc prinesie veľa radosti, šťastia, zdravia, pokoja i splnených cestovateľských túžob.