Indonézia XI.: Expedícia 2011 – Cyklovýlet od jazera Batur do mesta Ubud

Ďalší deň som s Jarkou 2 a Marošom strávil na bicyklovom výlete. Bolo to super! Zvyšní členovia našej expedície sa na to necítili. Príliš sa necítila ani Jarka 2, ale nakoniec súhlasila. Takže znova prišiel k hotelu mikrobus, „nalodili sme sa“ a opäť sa vydali krížom cez ostrov k jazeru Batur pod sopkou Batur. Náš šofér pochádzal z jednej dediny pod sopkami. Ale aj keď  je na dedine lepšie, ako sám hovorieval, živil sa turizmom a býval v meste. Tiež vedel niečo po slovensky. Jeho základný slovník sme mu však doplnili o výraz „dobrá baba“. Veľmi sa mu páčil.

Spoznávanie Indonézie zo sedla bicykla

Nad jazerom Batur sme si dali ešte raňajky a mikrobus nás odviezol na stanovište bicyklov, kde sme si každý vybrali ten „svoj“, nastavili sme ho a pomaly sme vyrazili na 40 km dlhý výlet do mesta Ubud. Bicykle nepredstavovali nijaký technický zázrak, no nevyskytol sa na nich ani nijaký problém. Nezvyklá bola len obrátená poloha bŕzd, ľavou rukou sa brzdilo zadné koleso, pravou predné. Šťastne sme to ale prežili, nikto cez predné koleso nepreletel. Spolu s bicyklami a prilbou sme dostali aj špeciálneho sprievodcu v uniforme. Zaviedol nás za dedinu, do prekvapivo obrobených polí s kávou, feferónkami, paradajkami, do polí chodníkov a cestičiek.

Žiadna asfaltka tam ale nebola, a tak sme sa vrátili na cestu. Spočiatku sa ešte pri ceste vyskytovali nezastavané územia, potom už nie. Išli sme pozdĺž nekonečnej dediny prerušovanej dielňami, v ktorých sa vyrábali hlavne sošky do domácich chrámov. Takýchto dielní bolo v jednom úseku v rade za sebou možno tridsať. Vo všetkých boli ľudia, klepkali do kameňa a opracovávali ho. Keď nás uvideli, prerušili prácu, zdvihli hlavy, usmiali sa, zamávali a zakričali: „Hello, where are you from? What's your name?“ (Ahoj, odkiaľ ste? Ako sa voláte?) - „We are from Slovakia, from Europe,“ (Sme zo Slovenska, z Európy!) odpovedali sme a oni znova zamávali. Cítil som sa trochu ako keď som ešte ako malý chlapec stával v prvomájovom sprievode, okolo išli alegorické vozy a my sme im mávali. Ibaže tu to bolo naopak, alegorické vozy boli po okraji a mávali nám. Počas jazdy som to filmoval do foťáku a bol som taký nadšený, že som si ani nevšimol protiidúci skúter. Samozrejme išiel v protismere, teda vľavo. Podarilo sa mi ho v poslednej chvíli obísť, avšak to, po čom som  potom išiel, už cesta nebola.

Prehliadka skromného príbytku hinduistickej rodiny

Neskôr nás sprievodca zaviedol aj na prehliadku domu jednej rodiny pri ceste. Bola to hinduistická klasika, plot s bránou bez dverí, domček kuchyne, domček detí, domček rodičov a altánok na oslavy. A za ďalším plotom s bránou bez dverí rodinný oltár. Kuchyňa nemala okná ani komín, šporák tvorili dva na zemi pri sebe stojace kamene, vnútri bolo niekoľko hrncov čiernych od dymu. Domček detí bol vybavený dvoma matracmi ležiacimi na zemi vedľa seba a dvoma skrinkami. Nechýbal ale farebný televízor. Do domu rodičov sme radšej ani nenazreli. Vzadu za domčekmi bola vybetónovaná nádrž plná vody a pri nej chovali prasiatko. Musím sa priznať, že podobnú chudobu je u nás možné vidieť asi len v cigánskych osadách, všetci boli ale čisto a dobre oblečení, milí a zrejme spokojní. Dcéra mohla mať asi trinásť rokov a tvár mala ako z módneho magazínu, odfotil som si ju. Maroš mal cukríky, a tak bol s deťmi ihneď kamarát. Na záver návštevy dal náš sprievodca domácim odmenu za to, že sme sa mohli pozrieť dnu.

Celá cesta bola veľmi príjemná, dýchali sme vzduch okolitej krajiny, cítili jej vôňu, usmievali sa na ľudí a oni na nás. Prešli sme okolo ryžových polí, domov, chrámov, videli sme štadión zakázaných kohútích zápasov, videli sme sušiť ryžu na ceste, videli sme ľudí obrábať ryžové polia. Všade bolo plno ľudí a hlavne detí, všade vládli úsmevy, práca a dobrá nálada.

Príjazd do mesta Ubud a skvelý obed

Výlet sme ukončili v Ubude, v krásnej reštaurácii plnej kvetov a sviežeho vánku sme si dali tradične výborný obed a rozlúčili sme sa so sprievodcom. Dohodli sme sa s ním, že nabudúce pre nás urobí  špeciálny výlet  - opačným smerom - a vrátili sme sa do hotela.

Text a foto: Stanislav Lupták