Turecko: Kapadócia – krajina krásnych koní VI.

Pomaly sa napúšťali – asi héliom – a piloti sa pripravovali na let popíjaním tureckej kávy. Keď bolo všetko pripravené, nastúpili sme do koša. Nebolo to vôbec ľahké. Nie sú tam totiž žiadne dvierka a musí sa tam jednoducho preliezť. Zvlášť pre dôchodcov to bolo dosť zložité. Ale to nadšenie, to sa len tak nevidí! Potom sa už začalo rozvidnievať a my sme sa pomaličky vznášali nad zemou a nad celým Ružovým údolím, približovali sme sa dolu, do rôznych kaňonov a zase do výšky 300 m a sledovali balóny, ktoré boli všade okolo nás, nad nami aj pod nami. Jednoducho nádhera!!!

Po tomto neskutočnom zážitku som si išla ešte na chvíľu ľahnúť. Po raňajkách som sa vydala k údoliu ťavy, kde sa nachádza skalný útvar podobajúci sa ťave, ale aj veľa iných skalných útvarov, ktoré sa podobajú rôznym postavám, takže človek tu zapojí svoju fantáziu naplno. Ďalej pokračujem k trom skalným hríbom, ktorým sa hovorí tri krásky a na koniec si zájdem do jedného z podzemných miest! Tie nepochybne patria medzi najpozoruhodnejšie fenomény Kapadócie. Niektoré z nich boli dokonca tak rozsiahle, že sa v nich mohlo skryť viac než 30 000 ľudí. Podľa správy „námezného“ vojaka Xenofona z r. 401 pr. n. l., ktorý tu pochodoval so svojimi žoldniermi, tu existovali už predkresťanské podzemné mestá.

Tie boli až neskôr využívané ako úkryt pre prenasledovaných kresťanov. V prvých poschodiach boli umiestnené stajne, lis na víno a rozľahlé pivnice. Vínne pivnice tu neboli za účelom neriadených radovánok, ale preto, že tu bolo veľa ľudí pohromade, takže nebolo jednoduché také množstvo uživiť. Ľudia mali teda veľmi malý prídel jedla na deň a pohár vína, ktoré slúžilo ako ďalšia výživa.

Pod pivnicami boli umiestnené obytné priestory, kuchyňa a kostol. Obdivuhodné sú aj jednotlivé spájajúce chodby s veľkými mlynskými kameňmi, ktoré by pri napadnutí zatarasili cestu prenasledovateľom z oboch strán. Tí by tak zostali uväznení uprostred a zomreli by na vyhladovanie. Veľmi dômyselné. Ďalšou zaujímavosťou je, že sa vchody do týchto miest úplne nenápadne v krajine strácajú, aj keď niekedy ide až o 11-poschodové obydlia. Je to tým, že poschodia vedú viac než 60 m pod zem. Je fascinujúce, čo tu všetko človek objaví.

Mojou poslednou zastávkou je mesto Avanos, kde navštívim keramickú dielnu. Preteká tadiaľto najdlhšia rieka Turecka Kizilirmak (Červená rieka), dlhá 1355 km, v nej sa nachádza množstvo hrnčiarskej hliny. Keramika má teda v tomto regióne dlhú tradíciu. Veľmi prínosný bol pre keramiku Sultán Selim I. Krutý, keď v roku 1514 dobyl Egypt a Arábiu, poslal do Turecka ako vojnovú korisť zajatcov, medzi ktorými bolo mnoho remeselníkov a majstrov hrnčiarskeho a keramického umenia. Na konci 16. storočia dosiahla výroba keramiky svoj vrchol. V celej Osmanskej ríši žiarilo bez prestania viac než 300 vypaľovacích pecí.

Tým tu moja návšteva končí, odchádzam z Kapadócie večerným autobusom a teším sa, až sa zase vrátim. Táto oblasť aj miestni obyvatelia na mňa urobili veľký dojem. To jednoducho musíte zažiť na vlastnej koži...

Text/foto: Sylvie Halouzková

Preklad: Oskár Mažgút