Tanzánia: Divoké zvieratá na dosah I – začíname
Kam teda budeme cestovať? Na východné pobrežie Afriky – na pevninskú časť Tanzánie (pôvodne nezávislý štát Tanganika). Zaujímavosťou je, že istý čas mala Tanzánia dve hlavné mestá – Dar Es Salam a Dodomu, kam sa postupne presúvala vláda a dôležité inštitúcie. Teraz je hlavným mestom Dodoma. Najväčším lákadlom sú bezpochyby národné parky. Medzi tie najznámejšie patrí Ngorongoro, Serengeti, Tarangire, Lake Manyara alebo tiež Selous, aj keď ten je trošku odlišný.
Letíme cez Turecko na letisko Kilimanjaro v Tanzánii. Ubytované sme vo veľmi príjemnom prostredí národného parku Arusha – Meru View Lodge. Pekná izba, terasa, rozkvitnutá záhrada, len jediné s čím sme nepočítali – je tu pekná zima. Teda na „africké pomery“. Bolo polojasno a teploty tak okolo 15 až 19 °C. Naozaj nič moc. Nejak mi nedošlo, že nadmorská výška tohoto parku je 1 387 m, takže len o niečo menej než naša (česká) Sněžka.
Po raňajkách prichádza náš sprievodca – úžasný chlap, ktorý perfektne pozná prostredie, čo sa nám dosť vyplatí. Little John (tak ho volajú) nás odváža do prvého národného parku Tarangire, ktorý tu patrí k tým najmenším. Najznámejší je asi vďaka veľkému stádu slonov, ktoré dosahuje až 300 jedincov. Taktiež si tu môžete bližšie prehliadnuť asi najzaujímavejšie stromy oblasti – staroveké baobaby.
Slon africký je úžasné majestátne zviera. V minulosti sloni obývali takmer celý kontinent – s výnimkou niektorých častí Sahary – a žilo ich tu mnoho miliónov. K vyhubovaniu slonov začalo dochádzať už v čase, keď Hannibal s nimi prekonal Alpy, a tento trend stále pokračoval. Najhorším obdobím boli roky, keď vznikol obrovský dopyt po slonovine. Od štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia klesol počet slonov z 5–10 miliónov na 1 300 000. V roku 1989 bol obchod so slonovinou síce zakázaný, ale počty jedincov stále klesajú a teraz žije na celom kontinente len okolo 450 000 kusov.
Vchádzame do parku a prvé zábery nenechajú na seba dlho čakať. Menšie stádo slonov nám ide naproti. O slonoch som si niečo naštudovala a dozvedela sa, že sú to spoločenské zvieratá, ktoré žijú v rodinných komunitách. Ich šéfom býva najstaršia slonica. Dospelý samec od veku cca 12–14 rokov však v stáde už nie je. Najskôr sa pripojí k nejakej mládežníckej skupine a potom zostáva úplne sám. Dospelý jedinec v podstate nemá žiadnych prirodzených nepriateľov, inak je to ale pri sloníčatách. Tie ohrozujú levi, hyeny a krokodíly. Slony sa dožívajú zhruba 65 rokov a v podstate umierajú hladom. Jednak ochabuje ich „ruka“ (chobot), takže zručnosť pri podávaní potravy je menšia, ale predovšetkým si slon obrúsi jediné masívne stoličky a ďalej nie je schopný prijímať potravu.
Vráťme sa ale spoločne na prvé safari. Ako to vlastne v národných parkoch funguje? Otváracia doba je medzi šiestou ráno a šiestou večer. Nočné safari je veľmi špeciálne, tento zážitok ale neponúkajú všade. Po vjazde do parku sa dá terénnych vozidlách zdvihnúť strechu a pozorovať okolitú krajinu, natáčať a fotografovať. Pokiaľ máte šikovného šoféra, objaví aj to, čo iní prehliadnu. Potom vozidlo zastaví a vy sa môžete kochať pohľadmi na zástupcov veľkej päťky, rôznofarebné vtáky a aj iných príslušníkov africkej fauny. Vždy však musíte zostať vo vozidle. Je to zvláštne, chvíľami sa vás zmocní dojem, že vás zvieratá rešpektujú a že by sa snáď dali dokonca aj pohladiť. Naozaj to neskúšajte. To veľké plechové monštrum už nejako vzali na vedomie a vedia, že „ohrýzť sa nedá“. Autá teda rešpektujú, a pokiaľ nenastane nič výnimočného, ani na ne neútočia. Akonáhle však voz opustíte, stávate sa súčasťou potravového reťazca, budete považovaní za votrelca, ktorý tam nemá čo robiť a zviera vás môže pokojne napadnúť.
V národnom parku nesmú po vás zostať žiadne odpadky. Jedlo si môžete zjesť výhradne v miestach, ktoré sú na to určené, kde sú stolčeky, stoličky a nechýbajú ani toalety.
GPS: (letisko Kilimanjaro) 3°25'43.5"S 37°04'16.0"E
Text a foto: Magdaléna Radostová
Preklad: O. Maňáková
Diskusia k článku (0) |