Taliansko: Alpentrip IX. - Stratení v Benátkach II.

V minulej časti sme popísali našu strastiplnú cestu spleťou úzkych uličiek, aby sme sa nakoniec skutočne, a tak vlastne trochu náhodou, objavili na najznámejšom benátskom námestí – Piazza San Marco. Bohužiaľ, značná časť priestranstva a jedno z krídiel paláca, dnes slúžiaceho archeologickému múzeu, boli zakryté vysokým plotom, za ktorým sa odohrávala akási rekonštrukcia. Vzhľadom k pokročilej, neskoro večernej hodine bolo námestie až nezvykle tmavé a predovšetkým na ňom chýbali jeho povestné kŕdle holubov, ktoré už tak nejako patria ku koloritu tohto mesta.

Bazilika svätého Marka bola pochopiteľne v túto dobu uzavretá, ale podľa svedectva denných návštevníkov znamená jej prehliadka strávenie mnohých desiatok minút na slnku v nekonečných radoch. Pretože nie som vyznávačom tohto druhu turistiky a radšej poznávam skutočnú tvár mesta a miesta, nijak ma skutočnosť neprístupných pamiatok neznepokojila. Naopak, vôbec nie príjemným zistením boli ceny za prepravu Vaporettom, ktoré sme chceli využiť cestou späť k Piazza Roma, odkiaľ nám za necelé dve hodiny odchádzal posledný autobus na pevninu. Keď sa dnes pozriem na cenník cestovných lístkov, už tak nejako netuším, prečo sme neinvestovali nejakých 12-14 euro na spiatočnú cestu, vzhľadom na to, ako dlho nám trvala cesta k svätému Markovi. Ale pretože pohyb neuškodí a času je zatiaľ dosť, vydali sme sa pomaly smerom, ktorý sa nám zdal najrozumnejší. Síce opäť bez mapy a inštrukcií, avšak s vedomím, že už minimálne polku mesta máme tak nejako zmapovanú a možno narazíme aj na niektorú zo slávnych pamiatok na brehoch Veľkého kanálu a možno dokonca aj stihneme vypiť nejaký ten pohár vína. Pokiaľ by ste sa rozhodli pre isto zaujímavú cestu vodným autobusom, ako Vaporetto nazývajú, vedzte, že za hodinový lístok vydáte okolo 6-7 euro a celodenný Vás vyjde zhruba na 15 euro. Najvýhodnejším variantom pre oblasť Benátok je určite Tourist Travel Card, od 12 hodinového až po niekoľkodenný univerzálny lístok na všetky druhy verejnej dopravy, ktorý si môžete zakúpiť v miestach s označením "Hellovenezia".

Viac o cestovných poriadkoch a aktuálnych cenách nájdete na stránkach prepravcu: http://www.actv.it/en  

Kto už je raz v srdci mesta, predsa len by mal preskúmať známu Markovu baziliku, pri ktorej sa nachádza aj povestný Ponte dei Sospiri – most vzdychov. Táto stavba z roku 1602 spája výsluchovú miestnosť susediaceho Dóžacieho paláca s väzením, odkiaľ sa údajne ozývalo kvílenie a hrdelné škreky odsúdených a mučených väzňov.     

Už zmienený Dóžací palác je súčasťou baziliky sv. Marka. Niekoľkokrát rekonštruovaná honosná stavba sa posledných rozsiahlych úprav dočkala po požiaroch na konci 14. storočia. Sídlo dóžaťa – doživotne voleného korunovaného vládcu, hlavy Benátskej republiky, ktorá sa postupne od stredoveku delila o moc s mnohými ďalšími inštanciami a inštitúciami, tvoriacimi jednotný politický systém jednej z najvplyvnejších republík vtedajšieho sveta.

Benátky boli a budú mestom kultúry, ktorého tisícročný odkaz vo svojej dobe ovplyvnil celú Európu. Vymenovať všetkých zástupcov benátskej výtvarnej, hudobnej či literárnej školy by isto zabralo mnoho stránok, o súčasnosti ani nehovoriac.

Dnešná metropola, ak sa vôbec dá mesto na vode takto nazvať, možno teda skôr aquapola, je stále pozoruhodným mestom, kde aj tá najmenšia zapadnutá ulička má svoje neopakovateľné kúzlo. Každá lucerna osvetľuje zaujímavý kút či detail. Všade je poriadok, nikde sa neváľajú tony odpadkov, ako napríklad inde v Taliansku, čo vzbudzuje otázku, či Benátky vlastne ešte sú Talianskom a či sa miestni obyvatelia cítia byť Talianmi.

Tieto a iné otázky nás napadali cestou späť na autobusovú stanicu, počas ktorej sme vďaka menšej skratke bohužiaľ opäť nevideli nič zaujímavé, ale zato sme okúsili aspoň niečo z duše tohto pozoruhodného miesta. V čase, kedy už väčšina reštaurácií aj barov definitívne zatvorila svoje výkladné skrine, nám ktosi spravodlivý niekde tam hore do cesty prihral malý orientálny fast food, v ktorom sme dostali naozaj úchvatnú kombináciu gyrosu, tortilly a toastu v jednom. Táto kráľovská večera, ktorej stolom sa stal breh rieky a schody mostu pri jednom z postranných kanálov, nám iste zostane dlho v pamäti. Dnes, keď nohy už dávno preboleli, si nad mapou s plánikom nášho benátskeho putovania, ktoré sme poctivo zaznamenávali podľa prejdených ulíc a námestí, opäť prehrávam onen večer, kedy sme sa aspoň na pár hodín stali súčasťou tohto krásneho mesta.

PS: v ten večer a noc sme prešli zhruba 12 kilometrov…

Text: Jan Chaloupka

Foto: Jan Chaloupka

Preklad: O. Maňáková