Srí Lanka VII.: Slávnosti Poya a budhistické chrámy - VIDEO

Vodič tuk-tuku mi ponúkol pomoc, hneď ako som vystúpil z vlaku v stanici Polgahawela. Za normálnych okolností by som s ním nešiel, bol ale skutočne veľmi milý a navyše som vedel, že priamo v meste nie je vôbec čo zaujímavého vidieť. Sľúbil mi, že ma odvezie do veľkého chrámu a kláštora Mahamevnawa, ktorý je pýchou tejto oblasti.

Asi po pol hodine jazdy sme dorazili na miesto. Všade stáli zaparkované autobusy, tuk-tuky aj niekoľko áut a ďalšie a ďalšie prichádzali. Posledný spln roka patrí medzi najvýznamnejšie sviatky na Srí Lanke. Traduje sa, že práve v túto dobu na ostrov po prvý raz prišiel Budha. Ľudia v tento deň zatvoria obchody a prestanú pracovať, aby sa mohli vydať s celou rodinou do niektorého z chrámov položiť kvietky, zapáliť vonné tyčinky a uctiť si Budhu.

Pretože sa do budhistických chrámov musí vstupovať naboso, nechal som si všetky veci vrátane topánok v tuk-tuku a len s foťákom na krku som prešiel zlatou bránou kláštora. Ľudia si ma na počudovanie ani moc nevšímali a nikomu nevadilo, že fotím. Chrám v Mahamevnawa je celý pozlátený a veľmi bohato zdobený. Zapôsobil na mňa skutočne majestátnym dojmom. Za ním potom nájdeme veľkú stupu a budovy, kde miestni mnísi bývajú.

Tento sviatok je deň, keď ľudia na Srí Lanke odpočívajú, vzdelávajú sa a meditujú. Celý areál kláštora preto pôsobí až neuveriteľne pokojným dojmom, pritom tam došli stovky, možno tisíce ľudí. Väčšina z nich bola oblečená v bielych šatách, len niektorí muži prišli v tmavom obleku. Všade horeli vonné tyčinky a každá socha Budhu bola obložená malými kvietkami. Vo vnútri stupy a v jej bezprostrednom okolí potom ľudia posedávali, modlili sa, čítali posvätné texty alebo len sa rozprávali s mníchmi či priateľmi.

Asi po hodine som sa vrátil k tuk-tuku a vodič mi ponúkol, že ma dovezie k ešte jednému malému starému kláštoru na skale, odkiaľ je krásny pohľad na krajinu. Dlho sme sa drkotali po neuveriteľne rozbitej ceste, ale to nepohodlie stálo za to. Na vrchole kopca na nás čakal nielen nádherný výhľad na ryžové polia v okolí, ale tiež veľká biela socha stojaceho Budhu a chrám so stovkami rokov starými maľbami a ďalšími sochami.

Po ceste späť sme sa zastavili ešte v „tajnej“ lesnej svätyni, ktorú môžem s istotou označiť za jedno z najkrajších miest, ktoré som kedy navštívil. Po krátkom drkotaní lesnou cestou vypol vodič motor tuk-tuku a obklopilo nás majestátne ticho. Nádherné ticho posvätného lesa, jeho dych a jeho vôňa. Do hlavy mi zostúpil oslobodzujúci pokoj a ja som mohol len naplno vnímať to, čo sa mi samotná príroda snažila povedať. Mohol som naraz vnímať mnoho vecí – spev vtákov, šumenie lístia vo vetre, tisíce mravcov na zemi i na kmeňoch stromov, aj svoje vlastné ja. Len veľmi nerád som miesto opúšťal – oveľa radšej by som tu zostal snáď navždy.

Pred cestou do hlavného mesta som sa ešte zastavil v jednej z miestnych jedální na (veľmi neskorý) obed a mal som to šťastie, že som mohol nahliadnuť aj do kuchyne. Varilo sa na ohni, na prvý pohľad v hroznom neporiadku. Pri bližšom skúmaní som si ale uvedomil, ako veľmi si tu ľudia jedlo vážia a s akou úctou sa k nemu chovajú. Videl som, ako sa pečie miestny chlieb, varia obrovské množstvá ryže a pripravujú vynikajúce zeleninové aj mäsové zmesi. Kiež by sa s takouto starostlivosťou varilo aj u nás...

Večer som sa išiel ešte pozrieť k veľkému chrámovému komplexu v Kelanyia na okraji hlavného mesta Colomba. Celá oblasť bola neuveriteľne zapchatá a cesta, ktorá normálne trvá okolo 30 minút, trvala trojnásobok. Do chrámu sa valili davy ľudí a mňa ani trochu nelákalo sa medzi nimi tlačiť. Verím, že vo vnútri to muselo byť so všetkými tými horiacimi plameňmi a lampiónmi skutočne nádherné, medzi takou masou ľudí by som si to ale bohužiaľ nedokázal ani trochu užiť...

Text/foto/video: Matouš Vinš

Preklad: Oskár Mažgút

Hudba: Vinod Prasanna Okey Szoke Pompey